Neúprosný sen o skutočnosti

  Rozzevená papuľa uhladeného vesmíru zívala a on sa pýšil novou šperkou-kométou. Noc bola v tom hluchom štádiu, keď všetci spia, príroda oddychuje a mŕtve duše viacej nemátajú.

  Na šľapaj od chladnej stojatej vody, ktorú ľudia radi nazývajú jazerom, stojí meravý obraz niečoho, čo niekedy bol človek. Smial sa, plakal, dúfal, žialil. Dnes je iba vešiakom zodratých nohavíc a stáročného kabáta. Zdá sa, že už roky stojí tu pri vode, na šľapaj od jej ňadier plných smrteľných kvapiek. Alebo spasenia?

  A včera bolo, keď sa stratil. Líhal do postele a našiel sa pri vode. Stojí  a čaká, či sa už raz zobudí. Lebo jeho ohraničený, pavučinou obtočený rozum verí, že je toto sen.

  Jeho horný ľavý úd drží ožltnutý kus papiera. Mapu. A námesačník si ju nevšíma. Lebo v sne je všetko možné. Nuž čaká, kedy sa zobudí.

  A pri vode nesvitá. Slnko sa čuduje, prečo sú mu brány do tohto mesta zamknuté! Dlhá je táto noc, myslí si on, a čaká. Do vybrázdanej kaše v hlave tohto čakajúceho, tisnú sa spomienky. Nepamätá sa, že by sa mu už niekedy niečo také snívalo. Spomína si na včerajšiu zvadu s manželkou-tou ošarpanou bosorkou, ktorá má ostrie miesto jazyka. Nikdy sa neporeže, keď rozpráva. Vždy sa tomu čudoval...

  Nocou sa ozýva dýchanie stromov. Voda šepce. Nesvitá. Čakajúci sa vzdal čakania. Možno som opitý prišiel domov a stará ma vyhodila von, myslí si. Jazero pozná, je na okraji dediny, chodil tam loviť ryby. Nuž, poďme domov.

  A tá mapa? Zmeravel. Zo stromov kvapkajú sekundy a vesmír mlčí. Šesťdesiat. Kvapky teplé. V tme nevidno, že sú červené. Konáre pod ťarchou múdrosti stáročí krvácajú. Toľkých už tu videli, ani jeden sa nezachránil.

  Múdri ľudia, vždy s určeným množstvom etanolu v žilách. A v mozgu. Lebo ten, kto zistí pravdu o úkrutnosti života, nemôže ju sám uniesť. Kropí závity horkou ilúziou a oni na chvíľu zabudnú. Keď nastane triezve vedomie o skutočnosti, ohláša sa poplachová siréna a cisterna s určenou dávkou ireality beží na pomoc. Triezvi pátrajú po pravde. Tí, čo ju raz našli, do konca života chcú od nej utiecť. A pravda sa im ako kolomaž vtiahne do každého kúta mozgu, zalepí sa tam a dobiedza, ryje. Pravdupoznajúci veria, že ju alkohol vyženie, že im znovu potrie oči nepriesvitným závojom klamu.

  Pálenkou páchnuci strašiak stojí a pomaly otvára mapu. Na nej jazero a rôzne značky. On nič nevidí, vyberá zápalky a hľa! Od jazera vedia cesta, začínajúca kameňom. Keď nájdem kameň, nájdem aj cestu a už som doma, uvažuje. Začal chodiť okolo jazera a neraz stúpil i do vody. A už ho našiel! Teraz iba rovno, teší sa. Pred ním svetlo. Šiel za ním. Ešte nesvitlo. On kráča, v ruke stískajúc mapu. A hviezdy plačú. Krutá je tá spoločnosť. Kto len vymyslel smrť?

  A námesačník kráča. Kráča za svetlom.