Všetci sme členmi obrovskej ľudskej rodiny

A predsa s tým akosi nemôžem súhlasiť...

Zem. Veľká plocha plná ľudí, názorov či osobností sa neraz prehýba pod tlakom zloby a nenávisti, ktorú si ľudia vytvárajú čoraz častejšie. Deň po dni sa stávame len prázdnou hmotou, chodiacou po uliciach, s občasnou vzájomnou zrážkou. Na celom svete cítiť nedostatok ľudských vzťahov a vzájomnej dôvery. Málokto si uvedomuje potrebu toho druhého. Nikto sa nechce podceniť, či ponížiť sa. Ale dôvera medzi ľuďmi je podľa mňa potrebná ako soľ, ibaže mne tento svet pripomína to kráľovstvo z rozprávky, kde sa nenašlo ani zrniečko soli, ktorá bola taká potrebná pre život.
Nenávisť medzi ľuďmi je ako choroba, ktorá sa nedá zastaviť. Ľudia sa delia na bielych a čiernych, na bohatých a chudobných. Rasová nenávisť pretrváva už storočia. A každý myslí predovšetkým na seba. Iných si všímame, len keď im závidíme. Keď zbadáme, že nemáme to, čo oni. Ale prečo sa máme trápiť tým, že iný majú dosť? Veď aj málo je viac pre tých, ktorí sú skromní.
Niekedy sa hanbím za to, že som sa narodila do tejto spoločnosti. Do spoločnosti, ktorá je skazená a otrávaná zlom. Ako z Pandorinej skrinky.
Všade, kam sa pozriem, je niečo zlé. Vraždy, drogy. Stačí si pozrieť večerné správy: "Včera podvečer mladý muž chladnokrvne zavraždil svoju matku, lebo mu odmietla dať 1000 korún." Alebo: "Dnes ráno našli mŕtve dievča vo veku 16 rokov. Pravdepodobne sa predávkovala heroínom."
A ja mám v tejto spoločnosti vychovávať svoje deti? Bola vôbec na tomto svete niekedy doba, keď si človek vážil človeka? Keď si človek vážil sám seba? Keď mohol každý chodiť po ulici bez toho, aby sa bál, že ho niekto okradne či zastrelí?
Neviem, či môžem veriť, že sa to niekedy zmení k lepšiemu. Ale vraví sa, že nič nie je také zlé, aby to nemohlo byť horšie. Lenže potom si tento svet neviem a ani nechcem predstaviť.
Človek sa neustále učí. Celý život. Ale roky sa nevie naučiť správať. Nevie si správne zoradiť hodnoty vo svojom živote.
Na svete je 6 miliárd ľudí. A keby každý z nich urobil šťastným aspoň jedného jediného človeka, bol by šťastný celý svet.
Zamyslite sa nad tým aspoň vy, ktorí toto budete čítať. Nech som túto úvahu nepísala iba pre to, aby som v škole dostala jednotku.

---