Mesto

V rýchlom svetle pod hladinou zeme napínal zrak do protichodných okien. Márne. Hodiny sa míňajú nesúrodo, ide pozadu. Za ňou. Za svetom. Dobre ukrytý v neviditeľnej trhline vyzerá ako človek. Hra na skrývačku už nemá pravidlá. Kto sa stratí, vyhral.

Veľa cudzích tvárí a v sklenom odraze jedna povedomá, neodvažuje sa spomenúť si na meno. Jeho meno. Z nohavíc mu trčia bosé nohy, dopichané pohľadmi. Košeľa farby noci. Bez hviezd. Vycivené pohľady. Mihajúce sa postavy. Dnes ju predsa musí nájsť. Dala mu sľub. Počul ju zreteľne, ale nevybavuje sa mu jej vôňa. Vtedy na schodoch. Nemohol si spliesť mesto. Možno čas. Ten prekliaty čas. Rozbolela ho hlava. Prichádzal do zúfalstva. Myšlienka začínala zreteľnieť.

Okolo sa zablikalo. Premkol ho zlý pocit. Ona nie je. Bol tam chlad. Stromy zabodnuté do neba. Kamenné svetielka. Jeho dych padal k zemi. Dážď. Mokré kmene. Čiesi tiene. Niečo sa stalo. Niekto chýba.

Blúdil v sebe rútiac sa podzemím. Na úteku. Pred čím... Splašený kŕdeľ havraních vín sa mu snažil uletieť. Zastavil ho viečkami. Bál sa, že zrania všetkých naokolo.

Vystúpil do davu ponáhľajúcich sa. Aj on sa ponáhľa. Späť. Musí ju nájsť. A oni to nechápu. Mysleli si, že stratil rozum, ale on sa len stratil v rozume. Zväzujúce lieky. Obrali ho o čas. A teraz ho prenasledujú. Len nájsť skratku.

Teraz bol na okraji a díval sa do diaľky. Cítil prichádzať mier. Ktosi hovorí. Chlad sa obrátil dovnútra. Už vonia. Je blízko. Vykročil...