Jedna...

I.

Ja viem. Trochu som to prehnal. Avšak na svoju zbytočnú obranu musím poznamenať, že je to i tak úplne jedno. V podstate nezáleží na tom čo sa stalo a aké to bude mať pre mňa dôsledky. Vlastne je to podstatné, lenže ja nedokážem ešte stále pochopiť, ako môže taká vec zmeniť môj život. Málokedy si človek uvedomuje čo všetko môže mať vplyv na udalosti ešte očakávané. Ale teraz už na tom nezáleží. Je príliš neskoro. Pre mňa i pre teba. Stali sme sa dejinami. A dejiny ako také zostávajú napriek všetkej vôli nemenné. Kráčajúc, spoznávam nezmyselnosť chôdze. Rozmýšľajúc prichádzam o význam všetkých myšlienok. Hovoriac stávam sa nemým. Je neskoro začínať ďalší pokus. Je neskoro pod náporom beznádejne úbohých myšlienok, hľadať význam činu. A tak ako všetko snaženie, rozplýva sa v poslednom pohľade starca i moje vety každou sekundou existencie prichádzajú o tú malú štipku významu. Aké je nezmyselné ďalšie písanie. A zbytočné snaženie zakomponovať do viet zmysel myšlienky. Posledný význam myšlienky zaniká predsa v okamihu jej zrodu. Preto nepostrehnuteľnosť pravdy je mojim prekliatím prenasledujúcim ma takmer nekonečne dlhý čas. Zmysel myšlienky. Zvláštne spojenie. Rovnako pravdivé ako: Nezmysel myšlienky. Človek má zmysly. Môžem predpokladať, že rovnako i myšlienka, nech sa zdá akokoľvek absurdná (nezmyselná) táto myšlienka, má zmysel. (Pôvodne mal byť na konci tejto vety otáznik, ale ja sa už dávno nepýtam.) Myslím zmysel ako chuť, hmat, sluch... Týmito zmyslami môže ohmatať či ovoňať naše myslenie. Obtiera sa o vedomie, načúva jeho bzučaniu a jemne elegantne takmer nepostrehnuteľne sa vkráda do svetla uvedomenia. Teší sa jagotu pozornosti, prijíma ovácie takmer ako slávna osobnosť, aby sa vzápätí stratila za oponou nepochopenia zabudnutia. Jej sláva rýchlo bledne v nekonečnom jase okamihu. Neobzrúc sa kráča ladne preč. Alebo beží...
Chcem si zapáliť.
Predieram sa morom myšlienok. Príliv strieda odliv. Nekonečný pulzujúci vesmír ma zamestnáva beznádejnou nečinnosťou. Snažiac sa vymaniť z tejto zbesilosti, ponáram sa čoraz hlbšie do hukotu poloviet. Každá tretia myšlienka je o tebe a o sexe, prípadne kombinácie Vás oboch. Každá desiata o jedle a sraní. Každá päťdesiata – ja už neviem o čom vlastne. Každá neviemakéjetoveľkéčíslo – o púšti. Túžba o púšti. Kde nehybnosť vĺn zmenená v duny kde absencia príboja nástojčivostí napĺňa myseľ tichom. Kde sa bezmyšlienkovosť obracia ako ozvena, liečiac každú poruchu vedomia. Dotýkaš sa uväzneného času vo vrstvách nekonečna, dlaňami prechádzaš po vrstevniciach dávno zabudnutého sveta ticha. Nemáš sa kam ponáhľať, lebo čas stratil nad tebou moc v okamihu keď sa stratila z tvojho vedomia myšlienka času. A tak vo večnosti na pokraji zabudnutia s dlaňou na vrstevniciach histórie počúvaš v diaľke šum pozostalých.

Svet plný ničoho
Ma mení na obraz podvedomej
Stiesnenosti
Staráš sa o všetko okolo
Zabúdajúc na poslednú vetu
Posledného učiteľa.
Rukou kreslíš v priestore kruh dokonalosti
Tvár sa dotýka hladiny času
V okamihu poznania
Sa mení význam slov
Vyslovených v dávno zabudnutom jazyku
A tak ako sa rýchlo strácame
V temnote minulosti
Objavuje sa v nás nádej na znovuobjavenie
Poznania.
Prechádzame spolu priestorom
Prechádzame ako priatelia časom
Zabúdame na bolo
Nemyslíme na bude
Žijeme „JE“
Žijeme...

Rozumiem tvojim slovám. Niekedy počúvanie lieči. Rovnako ako rozprávanie. Oslobodzujeme sa svojimi dotykmi a strácame zbytočnosti vo vetre piesní. Už nie je bolo. Tak ako už nie je Ty. Si zmizla stratená v melódiách... Si – BOLA.

---