Ach, stisni ...

            Ležali sme oproti sebe každý na inej posteli a kecali o literatúre. Rozoberali sme medzivojnovú svetovú a súčasnú americkú. Rozprávalo jej to dosť dobre. Aj vyzerala dobre. Perfektné nohy, akurátny zadok, prsia ako dva balóniky naplnené vzduchom až k prasknutiu. Na sebe len ľahké tielko, pod ním presvitala čierna podprsenka, krátke elastické nohavice. Nechty na rukách i na nohách nalakované na čierno.

            V ten deň bolo veľmi horúco. Mali sme otvorený balkón a do izby mierne pofukovalo. Vietor sa nám z času na čas pohral s vlasmi. Vstal som z postele a podišiel k stolu, na ktorom stála fľaša vína.

- Dáš si ešte?

- Mmm ... nemala by som. Ááále, nech sa aj opijem. Veď si to zaslúžim. Spravila som štátnice.

Zasmiala sa a otrčila pohár. Naplnil som ho skoro po okraj. Začínala byť opitá. Stiahli sme takmer dve sedmičky červeného. Vyzeralo to dobre, sakramentsky dobre. Veru, nemal ma tu s ňou nechávať samotného. On a jeho skurvená robota. Ani netušil, čo taká ženská potrebuje. Robila si z neho pajáca. Pokiaľ viem, ani spolu nespávali. Dokonca s tým machroval. „Všetko bude, ale až po svadbe.“ Tvrdil, že sa potom obaja sebe oddajú ako panic a panna. Ničím nepoškvrnený sex dvoch mladomanželov, sex z lásky. Pičovina. Napil som sa.

- Môžem vidieť nejaké tvoje obrázky? – spýtala sa.

- Isteže.

Hrabol som do skrine a vylovil odtiaľ skice dievčat, o ktorých som si myslel, že sú najlepšie. Poväčšine to boli akty. Podal som jej ich.

- Veľmi dobré – zhodnotila.

Posadil som sa k nej na posteľ. V jednej ruke víno.

- Myslím, že ty by si všetky tie baby tromfla. Tie tvoje nohy. Vyzerajú úžasne – vravel som jej a súčasne sa ich dotýkal, hladil ich od členkov po kolená a naspäť.

Koketne sa zasmiala a zľahka mi poodstrčila ruku.

- Namaľoval by som ťa, tvoju nádhernú tvár, tvoje vynikajúce telo, ako ležíš na kamennej lavici a vôkol teba zeleň. Veľa zelene. Liany. Veľa lian. Ako ťa oblizujú, prechádzajú po stehnách (rukou som jej prešiel po stehne až k zadku naznačujúc, ako si to predstavujem), dotýkajú sa pŕs (ľahúčko som sa dotkol jej pŕs, nebránila tomu) a potom ... (v jej očiach som uzrel iskierku nádeje, túžby, perverznosti) ... a potom sa ovíjajú okolo tvojho krku a mierne ho ...

Odložil som pohár a oblapil som jej krk oboma rukami. Zaochkala, zakloniac hlavu dozadu. Jednou rukou som ju držal za krk a druhou jazdil po tele. Páčilo sa jej to. Mne tiež. Vzrušil som sa.

            Stiahol som jej elasťáky i s nohavičkami. Ako som to robil, zhodila tielko i podprsenku. Vytiahnuté rolety, slnečný deň ani otvorený balkón jej očividne neprekážali. Posadila sa nahá na okraj postele. Ja som kľačal pri posteli. Pevne objala môj zadok stehnami a vyzliekla mi tričko. Prešla obidvoma rukami po tele až k trenírkam. Nič som pod nimi nemal. Vták mi stál a napínal ich. Vopchala do nich ruku a vytiahla ho von. Keď ho zbadala, zahryzla si do spodnej pery. Bozkala ma na ústa, držiac penis v ruke. Potom mi uchopila zápästia a naviedla moje ruky na jej krk, líhajúc si pritom na posteľ. Naľahol som na ňu.

- Tak poď! Strč ho do mňa!

Našiel som dieru a vnikol dnu. Šlo to ľahko, veľmi ľahko. Panna, hovoríš? Zvieral som jej krk a prirážal. Nesral som sa s tým. Búšil som do nej, koľko to dalo. Ochkala, stenala a pritom ma slovne povzbudzovala : „Ach, áno, rob mi to! Rob mi to!“ „Poďme, pracuj!“ „Makaj, tlsťoch!“ „Pridaj, ty zkurvysyn!“ „Ach, stisni, ach ...“ Zosilnil som stisk. Potom už iba chrčala. Našťastie som sa urobil skôr, ako som ju zadusil. Liezla mi tými rečičkami na nervy.

            Vstal som a uhol si priamo z fľašky. Ležala na posteli a lapala po dychu. Na krku červené odtlačky prstov. Vyzerala spokojná. Naklonila sa cez okraj postele, zachrčala a potom to konečne zo seba dostala : „Ako si to vedel?“

- Čo?

- Vieš čo.

- Aha. Povedal mi to môj anjel strážny. Sem-tam sa mi ozve. Niekedy ho počúvam, inokedy nie. Je to onanista. Určite sa aj teraz pri tom urobil.

- Anjeli nemajú vtákov.

- Tento má.

Dorazil som fľašu, obliekol sa a vyrazil do bufetu kúpiť ďalšiu.

            Cestou naspäť som stretol Paľa.

- Nazdar, Robo, ako sa má Alena?

- Myslím, že výborne. Oslavuje. Stiahla skoro všetko víno. Musel som ísť po ďalšiu fľašku.

Kŕčovito sa usmial.

Prepáč, Paľo.

- Ako bolo v robote?

- ...

Prišli sme na izbu. Alena ležala na posteli oblečená a čítala knihu. Rozvoniavala po izbe vôňou banánov, vôňou Paľovho sprchového gélu. Na hlave mala uterák stočený do turbanu. Okolo krku šatku.

- Čau Alena, počul som, že sa tu nasávalo - ozval sa Paľo.

Zdvihla k nemu preľaknuté oči pri slovách počul som, potom sa rýchlo upokojila. Usmiala sa naňho a zašvitorila : „Trošku mi to stúplo do hlavy. Išla som radšej do sprchy, kým bol Robo preč. Myslím však, že som pripravená pokračovať.“

Mrkla na fľašu v mojej ruke. Pohol som sa ku stolu, kde ležala vývrtka. Paľo sa zasa uškrnul.

- Načo máš tú šatku? – vyzvedal Paľo, – bolí ťa hrdlo?

- Trošku, nič sa neboj.

- Ty moje chúďa.

Pozrel som sa na Alenu. Nedívala sa na mňa. Vzal som uterák a šampón a pobral sa do kúpeľne osprchovať.

---