všetci išli do p

posledná omladina odvrieskala z U-rampy. zahodil som poslednú cigaretu (zase nebudem fajčiť som si povedal) a šiel som dakoho hľadať, ktorý myslí v tomto okamihu aspoň približne to čo ja a tak mohol rozumieť tomu nekonečnému kecaniu o ničom a zároveň o všetkom. ideálna jeseň. priezračné nebo, slnko ako zaliate do skla neskutočné stromy a plno ľudí, vrčiacich áut, rieky..   ale tí, ktorých potrebuješ,  išli všetci niekam do p... Ten časopriestor nás zničí. ale to umenie vedieť byť tu a teraz. najťažšia vec na svete. práve teraz, keď všetci zmizli. ostali len tiene. masy krvi a kostí. chutnučké mäská ovešané lacnou bižutériou. potom sú tu zapáchajúce ovisliny a chlpaté gule, ktoré sa radi vychvaľujú. hovorí sa im aj chlapi...

zájdem do baru. (čo iné by ma mohlo napadnúť.) občas tam prídu single-ženy celkom v akurátnych rokoch (to znamená medzi 15 a 60) niekedy sa nadviaže rozhovor možno prebleskne iskra, zopár pekných myšlienok obohatí myšlienkové pole Zeme. odídu. všetci niekam odídu. treba ich sledovať? pokiaľ? po prah dverí? po prah obývačky.. pozvú ďalej? kam zájdeš? po prah kúpeľne. po okraj postele. po okraj perí. celkom po okraj duše. celkom do nej. ale vždy je to málo. zrazu odíde. alebo odídeš. celkom ľahko.. existuje nejaký priestor kam sa nedarí vojsť. nakoniec všetci odišli. kam len všetci odišli...