45 minut III

Po hodine...doma v posteli.Premyšlam o sebe,svojom srdci,svojom živote.

A srdce poslúchlo. Odmlčalo sa. Ale neprestalo konať. Prestalo hovoriť, ale neprestalo konať, lebo srdce nemôže nekonať. Všetky orgány a zmysly sú stvorené tak, aby ustavične konali. Takže srdce konalo, ibaže mlčky. A zatrpknuto, urazene. Pretože koho by sa nedotklo, keď mu zakážu hovoriť. Zatrpknutosť rástla a jedného dňa srdce dokonca našlo spôsob ako prehovoriť. Neprehovorilo k rozumu, lebo ten by naň žaloval. Obišlo rozum a skamarátilo sa s ústami. Ústa sú fajn, tie neroz-mýšľajú a nezradia. Majú pochopenie.
Srdce tak dostalo voľnosť -- a začalo ju hojne využívať. Vykričalo do celého sveta svoju zlosť. A tak sa mu to zapáčilo, že to robilo znovu a znovu. Až sa v tom začalo vyžívať. Ústa mu boli skve-lým kamarátom. Veľmi ochotne vyslovovali jedovaté poznámky, prísne súdy, ostrú kritiku... Až sa zdalo, že aj ony samy v tom našli zaľúbenie. A rozum, zahľadený sám do seba, si vôbec nevšimol, čo sa mu deje za chrbtom. Až to raz zašlo tak ďaleko, že sa zastavil. Rozum zostal stáť nad skutoč-nosťou, že odo mňa všetci utekajú.

Mnoho citových kríz prichádzajúcich jedna za druhou ma nakoniec donútilo zamyslieť sa. Začať hľadať príčinu. A pousilovať sa o zmenu. Po dlhšom čase som pochopila, že od chvíle, keď som násilím umlčala svoje srdce, začala som sa prejavovať bezcitne. Prehlušila som svoje najnežnejšie city čímsi veľmi tvrdým a chladným.
Ženy, ktoré som milovala, nechávali svojim citom voľný priebeh. Štedro ich dávali najavo. Ale celkom prirodzene očakávali, že aj ja im prejavím svoje city. Niektoré čakali dlho, ale napokon to aj tak vzdali. Prestali veriť, že mám niekde hlboko v sebe citlivé jadro, ktoré iba čaká na prebudenie. Chápem ich. A našťastie som sa medzičasom dopracovala aj k veľkorysosti v odpúšťaní. Preto im nezazlievam, že ma opustili.
Jedného dňa, kdesi na polceste môjho sebauvedomovania, stretla som zvláštnu dievčinu. Jej tvrdé a prísne správanie všetkým naháňalo hrôzu. Vedela byť neuveriteľne krutá. A vyslúžila si za to prezývku „Hitlerka„. Chvíľu mi trvalo, kým som bola schopná dovidieť až za jej krutosť. Ale raz nastal okamih, keď som v jej očiach zazrela záblesk nekonečnej nehy. Vtedy som pochopila, čo sa v nej odohráva, s čím zápasí. Zakázala svojmu srdcu hovoriť...

Aj jej srdce je nepoddajné a vymyslelo rovnaký trik ako moje. Obišlo rozum a začalo hovo-riť cez ústa. Mrzuto a  jedovato. Raz si však rozum zobral pár dní dovolenky. Srdcu sa náramne uľavilo. Bolo celé bez seba od nadšenia. Vtedy sme strávili nezabudnuteľnú noc... Hneď nato sa však rozum vrátil. A keď sa dozvedel, čo sa stalo, zúril ako pes.
Aj neskôr som stretla ženu, ktorá neľúbi svoje srdce. Tú, ktorá tvrdí, že jej srdce je „gestapo„. A práve pri nej som pochopila, aké dôležité je nechať svoje srdce hovoriť. Nebrániť mu v sebavyjad-rení. Od istého momentu sa toho môjho pravidelne pýtam, ako sa cíti a čo si želá. A keď mi povie, že je smutné, poradím mu: „Tak si poplač.„ A ono poslúchne a poplače si. Potom nám je zase dobre...
Som iba na začiatku cesty. Ale viem, že hriech, ktorý som kedysi spáchala na svojom srdci, už nezopakujem. Už nikdy naň nebudem kričať, aby zmĺklo. Chcem sa naučiť dokonale mu rozumieť. Viem, že potom porozumiem aj iným srdciam. A že ma to oslobodí. A že nakoniec vzlietnem. Ako Fénix z popola.

Prestávam premyšlať o sebe,o svojom srdci a živote.Napíšem tej dáme dopis...strapnim sa,nestrápnim sa?Je mi to jedno!