Óda na mesto

Zblúdilá v prítomnosti,

prehrabavujúc sa zabudnutými miestami,

pripomínam si nepovšimnuté.

Ulice mesta si pretierajú večne nevyspaté oči.

Svetlo sa ukrylo v tme.

Stromy v parku strážia minulosť,

to jediné, čo existuje.

Okná domov svietia ako lampáše ľudských osudov,

plní sa nimi nebo ako hviezdami.

Obchádzam slnečnicové semienka budov

a dýcham v rytme áut, čo reflektormi robia

neostré fotky muojho tela.

Prvý krát vidím veci ako ich

musí vidieť Boh,

jednodché a pekné a nič viac.

Asi toto mi chel povedať:

"Raj vie byť kdekoľvek."

Ďakujem, že som na to prišla.