Kaviareň

Kaviareň

      Tomáš Hanus bol obyčajný, priam bezvýznamný človek. Podobne ako vy alebo ja, ani on nehýbal dejinami, nepretváral ich, ani nič podobné. Bol jednoducho ich súčasťou. Tomáš Hanus sa každé ráno zobudil, šiel sa vyčúrať, umyl si zuby, opáchol si tvár, obliekol sa, zjedol krajec chleba, použil dezodorant, nasal do seba vôňu parfému a ak mu zvýšil čas, prečesal si vlasy hrebeňom.

Tomáš Hanus pracoval v jednej reklamnej agentúre. Občas sa mu podarilo vymyslieť nejaký vtipný slogan, ale väčšinu času trávil flirtovaním s mladými kolegyňami. Denne vyfajčil škatuľku cigariet, od ôsmej do desiatej čumel do bedne a občas si aj prečítal nejakú hodnotnú knihu. Jedol nepravidelne, zato večeru si vedel priam vychutnať. Nikdy si nezabudol prelistovať dennú tlač a nevynechal jediný futbalový zápas. V mladosti napísal tri kratučké poviedky, ktoré zapadli prachom. Večer si zvykol otvoriť otvoriť fľaškové pivo a vypočuť kvalitnú rockovú hudbu. Mal obyčajný dvojizbový byt, ojazdený fiat a malého čierneho psa neznámeho plemena. Príležitostne sa zvykol opiť, užil si nejeden krátky románik s peknou kolegyňou, zriedkavo sa pobil v preplnenom bare.

Kým vám toto všetko rozprávam, Tomáš Hanus kráča dlhou osvetlenou ulicou, ktorá vyzerá priam čarovne. Pod nohami mu vŕzga ťažký mokrý sneh, čo ho paradoxne upokojuje. Odrazu zastane, dvakrát buchne ťažkými topánkami o chladný betón, aby sa zbavil bielej lepkavej hmoty a otvorí presklenené dvere. Omámi ho príjemné teplo. Rozopne si dlhý čierny kabát a zavesí ho na vešiak. Sadne si na tradičné miesto – k oknu, odkiaľ má výborný výhľad na okolité obchodíky. Pravou rukou si pohladí jednodňové strnisko na tvári a tajomne sa usmeje. Napraví si golier na modrom pletenom svetri a ľavou rukou si prejde po mokrých džínsach.

Vychutnáva si horúce orieškové kapučíno a mlčky hľadí von oknom, akoby počítal snehové vločky. Nechtiac sa mu stretne pohľad, s pohľadom príťažlivej čašníčky.

Zapáli si prvú cigaretu a začne premýšľať. To dievča je jeden z hlavných dôvodov, prečo patrí medzi pravidelných návštevníkov útulnej kaviarne. Oči mu skĺznu na pekné štíhle nohy. V dyme, ktorý vychádza z dlhej cigarety sa snaží vytvoriť si pozitívny obraz otázok. Kto vie, či má na sebe obyčajné bavlnené nohavičky, alebo sexi tangáče zarezané hlboko do pevného zadku? Kto vie, či sa niekedy bozkávala s inou ženou? Kto vie, či to niekedy robila v trojke? Kto vie, či nafotila nejaké akty? Kto vie, či spáva v posteli úple nahá? Kto vie, či má v skrini odložený červený vibrátor? Kto vie, či preferuje orálny sex? Kto vie, či chodí počas horúcich letných dní naostro? Kto vie...?

Tomáš Hanus zahasí o roh popolníka nedofajčenú cigaretu a ponorí sa do krátkych básni surrealistických autorov. Odpije si z bielej šálky a na krátky moment sa zahľadí na padajúce snehové vločky. Z reproduktorov medzitým zaznieva nenútená inštrumentálna hudba, zmes sláčikových nástrojov, trúbky a bonga.

V kaviarni sa nachádza len šesť stolíkov, ktoré sú väčšinou plne obsadené. Vzduch je presýtený voňavými koreninami a príjemným teplom. Hostia si potichu medzi sebou niečo nezrozumiteľné šepkajú a štrngajú farebnými šáločkami. Mladá čašníčka sa snaží s úsmevom splniť každé ich želanie. Optimistické farebné obrazy rozvešané po bielych stenách, dotvárajú príjemnú atmosféru. Na každom stole horí aromatická vosková sviečka a pod ňou sa nachádza červený obrus s logom podniku. Nápojový lístok je vložený do priesvitného plexiskla, ktorý stojí na ľahkom vkusnom podstavci.

Tomáš Hanus si zapáli druhú cigaretu. Všetko je tak, ako má byť. Kapučíno pomaly chladne a sviečka dohára. Ľudia sa striedajú ako na bežiacom páse. V tej chvíli sa rozletia sklenené dvere a do vnútra vletí malé ružové prasiatko. Vystrašene behá po miestnosti, až sa napokon schúli pri nohách nášho hrdinu. Kde sa vzalo v luxusnej kaviarni živé prasiatko? Ľudia si o niečom šepkajú, sú pobúrení a Tomáš Hanus upokojuje netradičného hosťa. Keď šum ani po čase neutíchne, peniaze za kapučíno položí na stôl, zapáli si tretiu cigaretu a nenápadne opustí kaviareň. Po boku prasiatka vojde do tmavej neosvetlenej uličky a stratí sa v čiernej tme...

No a to bolo vlastne naposledy, čo Tomáša Hanusa niekto videl. Mnohí ľudia premýšľajú, že prasiatko bolo samotným poslom božím. A poslovia boží si vraj občas zvyknú k sebe povolať nejednu citlivú dušu...

-To si sa včera musel pred všetkými tak strieskať? vybuchla slečna Dálová.

-Ale miláčik, veď sa nič také nestalo... bránil sa jej snúbenec.

-Nič sa nestalo? Nič sa nestalo? Vlastne máš pravdu. Nič sa nestalo. Len si sa strápnil pred celou mojou rodinou. Dobre vieš, ako ťa neznášajú. A ty si to ešte sťažuješ. Si hrozný...

-Dobre, dobre...

-Prosím ťa, mlč. Správaš sa horšie ako puberťák.

-Fajn. Uznávam. Prepískol som to. Nemohli by sme to už nechať tak?

-Nie, nemohli. Zase sa chceš z toho vyzuť. Ale to sa ti tentokrát len tak ľahko nepodarí. Pri každej možnej príležitosti sa strieskaš ako prasa. A zahas tú cigaretu. Vieš ako neznášam, keď v aute fajčíš.

-Dúfam, že aspoň dýchať mi dovolíš.

-Si trápny.

-Aj ty.

-Ježišmária. S kým sa to vláčim? Vôbec ti na našom vzťahu nezáleží. Áno, pokiaľ ide o sex, to ochotou len tak hýriš.

-Prosím ťa, mlč. Počúvaš sa vôbec? No počúvaš sa vôbec? Veď skáčeš z témy na tému.

-Ale vôbec nie, môj milý. Ak to náhodou nevieš, tak všetko so všetkým súvisí.

-A sme zase pri tom. Ty si tá dobrá a ja som zlý. Ty si princezná a ja som sedemhlavý drak. Ty si anjel a ja čert. Ty si mníška a ja hriešnik.

-Buď už prosím ťa ticho a radšej sa sústreď na cestu. Keď sme už pri tom, mohol by si si konečne kúpiť nejaké poriadne auto.

-Vážne? Ak sa ti nepáči, môžeš kľudne vystúpiť. Aspoň budem mať od teba konečne svätý pokoj.

-Ale prosím ťa. A kto by sa o teba staral? Si horší ako malé decko.

-Pani dokonalá sa zase predvádza. Človek by ti najradšej zatlieskal. To by si však nemohla mať za sebou minimálne desiatu reprízu tej istej trápnej hry.

Slečna Dálová si zúrivo strhla z malíčku na ľavej ruke snubný prsteň.

-Muža ako ty si v živote nevezmem.

Len čo to dopovedala, cez pootvorené okno vyhodila vzácny kovový krúžok na nepokosenú lúku.

-Ty si sa zbláznila! skríkol pán Rot a prudko šliapol na brzdu. Vystúpil z auta a treskol za sebou dverami.

-Hlúpa krava, nahlas si šomral, keď topánkami prečesával vysokú trávu. Po hodine márneho hľadania, keď to už slečnu Dálovú prestalo baviť, pomaličky otvorila dlaň, v ktorej sa jej zaleskla zlatá obrúčka.

-Hádam si nemyslíš, že by som ju len tak vyhodila. Vieš koľko by mi za ňu ponúkli v každom slušnom zlatníctve?

Rozzúrený pán Rot nasadol späť do auta a dlhú chvíľu mlčal. Štvalo ho, že snúbenica z neho urobila úplného idiota. Túžil jej to nejako oplatiť, túžil ju zraniť, ublížiť jej, aby na to len tak ľahko nezabudla. Poriadne sa nadýchol a čo najpokojnejšie vyslovil krátku a krutú vetu.

-Vyspal som sa s tvojou sestrou.

Slečna Dálová otvorila ústa, ale nepreriekla ani slovo. Ľavou rukou si prešla po dlhých gaštanovohnedých vlasoch a otočila hlavu smerom doprava. Dlhú chvíľu len tak neprítomne hľadela von oknom a po tvári sa jej rozkotúľali slané slzy. Jej snúbenec sa občas zahľadel do peknej uplakanej tváre a nervózne si hrýzol spodnú peru. Už dávno oľutoval, čo povedal, ale bohužiaľ sa to nedalo vziať naspäť. Navyše, keď to bola pravda.

-Kedy?

-Čo kedy?

-Nerob zo seba idiota. Kedy si ju pretiahol? kričala cez slzy nešťastná žena.

-Na tvojich narodeninách.

-Ježišmária. Veď to mala len pätnásť.

-Ja viem...

-A aké to bolo? Revala pri tom, alebo si jej zapchal ústa?

-Prestaň prosím ťa. Bolo to už dávno.

-Dúfam, že si si aspoň poriadne užil.

-Nepamätám si. Vieš v akom som bol stave. Ledva som stál na nohách.

-Ano, to je pre teba typické.

-Prepáč, ja... chcel som sa ti pomstiť za tú obrúčku. Neovládol som sa. Nikdy som ti to nechcel a ani nemal povedať.

-Zastav ,prosím ťa. Musím sa nadýchať čerstvého vzduchu.

-Ale miláčik...

-Zastav, chcem okamžite vystúpiť.

-Dobre, len sa upokoj. O chvíľu budeme na odpočívadle.

-Ja ti seriem na celé odpočívadlo, skríkla slečna Dálová a zúrivo strhla volant na svoju stranu.

-Do riti, kde sa tu vzal ten obrovský kamióóó....?

Chladný jesenný dážď rozplakal postupne celé mesto. Ulice boli až na pár pochybných tieňov takmer ľudoprázdne a studený vietor vyzliekol stromy úplne donaha. Nový vládca menom ticho zasadol na trón a ak nerátame šumenie listov a dažďových kvapiek, nebolo na svete tvora, ktorý by si dovolil odporovať mu. Starostlivý šofér vypol motor auta a len veľmi neochotne opúšťal vyhriaty interiér. Mladá tínedžerka s červenou šiltovkou na hlave so slzami v očiach dala cez mobilný telefón neznámemu chlapcovi kopačky. Je to pravdepodobne rýchle, menej bolestivé a najmä neosobné. Prúdové lietadlo na pár sekúnd zosadilo vládcu z trónu. Uzimený vtáčik radostne zaštebotal a malý škaredý bastardík bolestivo zabrechal. Obnažené konáre stromov sa striedavo knísali raz napravo a raz zase naľavo, pričom všetko riadil zo svojho paláca mocný pán vietor. Vystrašená prostitútka vysokými topánkami klopkala o mokrý betón a snažila sa vyhnúť nepríjemným kalužiam. Každú chvíľu ukazovákom ľavej ruky štuchla do dlhej cigarety, aby sa zbavila jemného popolčeka. V duchu rátala počet odpracovaných hodín. Okolo pouličnej dámy prebehol zmoknutý stredoškolák s rozbitou hlavou. Pravdepodobne sa s niekým nepohodol, alebo mu nejaký sviniar pretiahol dievča a v momente, keď sa to dozvedel, neudržal nervy na uzde. Jeho protivník bol  však očividne silnejší. Cez hlavnú ulicu plnú kaluží prešiel nový luxusný mercedes a šumenie vody pri dotyku s pneumatikami vytrhlo zo spánku večne nespokojnú dôchodkyňu, ktorá mala po smrti svojho manžela naveky narušený spánok. Stavebný robotník v stredných rokoch nechtiac vrazil do zamyslenej prostitútky a čosi nezrozumiteľné zašomral. No napokon mu to nedalo, aby sa za peknou ženou neotočil. Spokojne pri tom hľadel na pravidelne sa vlniaci pevný zadoček. Po dlhom čase cítil, že má znovu erekciu, čo musel samozrejme okamžite zapiť v najbližšej krčme. Ako hovorievali jeho kamaráti, mokrý orgazmus sa dá zažiť aj bez poriadnej ženskej.

Akési dievčatko venčilo psa. Keď vykonával potrebu, jemne mu povolilo obojok. O dve ulice ďalej zavŕzgal kontajner. To len zanedbávaná manželka bola vyhodiť smeti, medzi ktorými sa nachádzali aj pikantné listy od vášnivého milenca, s ktorým sa zoznámila na nepovinnom školení.

Dopil som posledný pohárik whisky a aj keď som umelo naťahoval čas, napokon som dofajčil poslenú kubánsku cigaru. Naposledy som si prezrel z terasy svojho domu starostlivo osvetlené mesto, aby som si ten pohľad uchoval v pamäti čo najdlšie. Ľutoval som len jediné. Že hoci len na kratučkú sekundu, ale predsa naruším vládu pána ticha. Na spánku som zacítil príjemný chlad, ktorý však takmer okamžite zaliala oveľa príjemnejšia horúčava. Vyľakané havrany nahlas zakrákali, vyleteli smerom k nebu a jeden z nich vzal moju hriešnu dušu do ostrých pazúrov...

verbum