Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seS..r...á MHD.
Autor
Vincent_a_rak
S..r...á MHD
S......á MHD. Počasie má pod kontrolou prostitútka Zima v bikinách, ktorá len pridáva a neuberá na stupňoch. Premáva sa v kabriolete a pľuje ľadový srieň do tvárí, dotýkajúc sa pritom krehkých kostí. Najradšej má starecké a kostičky detí v predškolskom veku.
S......á MHD. Najvoňavejšia je v jari, najzvodnejšia v lete a najdepresívnejšia v jeseni. Zima, tá je studená, ale nie pre deti. Tie by najradšej spali v eskimáckom iglu a bojovali degradujúce bitky o snehom zakryté odpadkové koše. Krv im nevadí, je sladká a chutí heroicky.
Visíme v MHD zavesení o slučky a hompáľame sa podľa ľavotočivých a pravotočivých zákrut. Sem a tam. Tam a sem. Hore, dole. Je to ako v mäsiarskej dodávke, prevážajúcej rozštvrtené mäso na ďalšie spracovanie so štítkami s fotografiou vo vreckách.
Veziem sa, ani neviem kam. Len tak, aby som sa viezol a prečítal niečo z tvárí, poprípade videl seba v odraze nejakých zelených kukadiel.
Autobus takmer poloprázdny. Je neskorý večer. Všetci sú doma, alebo niekde von, kde sa cítia ako doma. Sledujú telku, miešajú bylinkové čajíky, pijú varené víno, zdvíhajú poháriky. Poväčšinou vyprázdňované kvôli ďalšiemu zabudnutiu, kvôli minulosti. Včera, včera, stratila sa sebaviera.
Ani neviem aké je vonku počasie. Všetky ročné obdobia sa mixujú a ja neviem či je pot, ktorý mám na čele, z horúčavy alebo z horúčky, ktorá má trápi stále v chlade.
Pokúsim sa nazrieť do ľudí, ktorí boli so mnou v tej haravare teplôt. Možno nakoniec zistíš, že si to bol(a) ty alebo tvoj známy a budeš chcieť napraviť, čo sa ešte napraviť dá. Uznaj si chybu, budeš si žiť v tichu a spievať veselo dudu dudu.
Dívam sa na párik, držiaci sa za ruky. Majú sa radi. Ten pocit bezpečia a istoty, keď sú spolu, sa nedá prehliadnuť. Aura šťastia pohltí všetkých, ktorí sa na nich pozrú a závisť začne kvitnúť ako bambus na Sumatre. Mozgový fotoaparát v hlave už cvaká a hneď vkladá fotky do zaprášeného archívu šťastných ľudkoopov. Muž si niečo mrmle. Je to uspávanka. Ako to viem? Jednoducho to viem. Do čoho sú zabalení, to vám nepoviem, ale keď ich stretnete budete vedieť, že sú to oni.
Hneď vpravo sedí maličká dievčička, dievočka a la Degasova baletka. Vyzerá mlado, tvári sa staro. Jej lesknúci rúž vonia za lesnými jahodami a nezotretý mejkap je čerstvý ako omietka na novostavbe, praská a opadáva. Unavene počíta kvapky, stekajúce po okne. Menia farby podľa chodu myšlienok, vládnu studené farby, ktoré nechýrovali o teplých farbách. Masíruje si špičky palcov na vysilených bocianích nožičkách. Dnes bola skvelá. Všetci jej tlieskali.
„Som primabalerína a dnes, v Labuťom jazere, som sa vznášala nad jazerom. Prileteli labute a zvolili ma za svoju kráľovnú. Ani raz nedotkla som sa hladiny. Viem, som mokrá, ale to nie je od teplej vody z jazera. Pred divadlom bola čierna mláka a ja som do nej spadla. Keby tam bol môj ocko, preniesol by ma. No nebol. A keby tu bola mamička, tá by povedala:
„Obíď ju veľkým oblúkom, nevieš čo sa v nej skrýva a aká je hlboká. Máš požičaný kostým,“ nahlas zakričala do tichobôľu autobusu, ale cestujúcimi ani nemyklo.
Je tu ešte pes. Mrňavý kabelkový pes s diamantovým obojkom. Všetci si myslia, že je falošný, preto stále žije. Najradšej oštieva paničkine lodičky a prežúva pánove Financial Times. A teraz? Leží pod mojim sedadlom a vrčí na krvácajúci chvost. Podávam mu hygienickú vreckovku.
„Merci beucoup, človek Filozof. Rozumieš zvieracej reči. Vždy som si myslel, že ste všetci vymreli.“
Už tu nikto nie je. Okrem mňa a slepého šoféra autobusu, ktorý je príliš neprístupný. Sníva o farbách a dotykoch, ktorým nerozumiem a ani nechcem rozumieť.
„Cŕncŕncŕn, zodvihni ma, veď nie som žiaden pichľavý tŕň,“ crngá mobil.
„Už je čas.“
Alah, konám správne?
Tak teda...
...ako sme sa to učili?
Ach, áno.
!Za slobodnú Palestínu!