Láska ruky berie

niečo na novoročnú opicu

            Dve hodiny som sedel v autobuse a prázdnymi očami sa díval kamsi dopredu za vodiča. Obyčajne ma dostatočne zamestnávajú moje myšlienky, ale dnes mi to akosi nešlo. Mozog som mal úplne vygumovaný a bolesť v hlave neprestajne narastala. Želal som si, aby sa už táto strašná cesta skončila. K tomu ešte ten Sviatok zamilovaných. Musím vymyslieť, čo zajtra podarujem svojej nastávajúcej. Nič ma nenapadalo a hlava bolela. Aspoň si tak na desať minút zdriemnuť. Nič. Nedá sa.

            Konečne. Vyteperil som sa von. Ovial ma studený vietor. Mrzlo. Mínus dvadsať, tak odhadom. Málokedy v týchto končinách ukazuje teplomer mínus dvadsať.

- Čau!

Otočil som sa za známym hlasom.

- Nazdar, Aňa. Prekvapila si ma. Čo tu robíš?

Dali sme si pusu a objali sme sa.

- Myslela som, že keď prídeš, mohli by sme ísť rovno do mesta na obed.

- Hrozne rád, miláčik, ale dnes to nepôjde. Musím ešte skočiť na poštu. Mám tam ísť podpísať nejaký papier či čo a musím to stihnúť do dnes a do hodiny. Inak prídem o peniažky, vieš?

Skrivila tvár.

- A o hodinu?

- Nemôžem, srdiečko. Musím ísť aj do roboty za šéfom, inak ma vyhodia. Vieš, že to mám nahnuté.

- Tak teda dobre. Ale ja pôjdem. A idem ti kúpiť nejaký darček k zajtrajšiemu sviatku. Čo by si si prial?

- Nič mi nekupuj, zlatko!

- Niečo ti predsa dať musím, nie? Žiadne vykrúcačky. Takže ...

Vzdychol som a potom som dostal nápad :

- Ak mi už chceš silou - mocou niečo darovať, podaruj mi to, čo ti dnes ako prvé padne na hlavu hneď potom, ako sa rozlúčime. Nech by to bola aj snehová vločka. Súhlasíš?

- To nie je dar a čo keď mi dnes už nič nepadne na hlavu?

- Je to dar, pekný, romantický dar a keď ti na hlavu nič nespadne, sama si na ňu niečo hodíš a to mi podaruješ. Dobre?

- Dobre – odvetila a usmiala sa.

            Je to môj poklad. Urobila by pre mňa hocičo, len aby ma potešila. Miestami to však máličko preháňala.

            Rozlúčili sme sa a každý sa pobral svojou cestou. Ja som zamieril na poštu. Keď som sa za stanicou chystal prejsť cez cestu, všimol som si starého a špinavého psa, ktorý sa motal v pravom pruhu. „Dúfam, že nie si hluchý, lebo ťa môže dakto zraziť“ – prebehlo mi mysľou. V tom momente sa spoza zákruty vyrútil autobus a razil si to priamo na psa. Šofér ani nespomalil. Pes bol k nemu chrbtom a zrejme hluchý, lebo nestačil dostatočne rýchlo zareagovať. Autobus ho zachytil predným kolesom, stiahol pod seba a nakoniec prešiel ešte aj zadným kolesom. Na ceste zostala kaša a krvavý pás. Autobus spomalil, zablikal a odbočil doľava.

            Dorazil som na poštu. Každú chvíľu mi tú hlavu musí roztrhnúť. Bolesť pulzovala v rýchlom tempe.

- Dobrý deň. Prišiel som podpísať nejaký papier ohľadom vrátenia daní. Otvoríte mi? – opýtal som sa starého šedivého vrátnika.

- A ty si čo? Študent?

- Áno, študent. V lete som brigádoval na hlavnej pošte.

- No, ony majú teraz obed. Neviem, či tam niekto bude.

- Veď tam skúste zavolať!

Zagánil na mňa.

- Mi nehovor, čo mám robiť. Jasné?

- Prepáčte, nechcel som byť nezdvorilý.

Zdvihol slúchadlo a vytočil číslo. Stál som tam asi tri minúty, kým sa s ňou vykeciaval.

- ... púšťam ti ho – ukončil napokon, stlačil gombík a kývnutím hlavy mi naznačil, aby som prešiel k dverám. 

Tisol som do dverí, ale nechceli povoliť. Asi ho pustil v poslednej chvíli, keď som siahal po kľučke.

- Mohli by ste ešte raz?

- Musíš poriadne potlačiť, chlapče!

Zatlačil som do dverí. Stále nič.

- Nejde to – vravím mu.

- Ty si ale manták. Poriadne potlač!

To už stál pri ňom i druhý vrátnik. Oprel som sa celou váhou do dverí a tie prudko povolili. Tresol som na zem. Za mojim chrbtom sa ozval hlasný smiech.

            O niekoľko minút neskôr začalo snežiť a z oblohy sa zniesli snehové vločky. Jedna s veľmi pekným vzorom opustila výšavy a pomaličky si padala akurát na miesto, ktorým mala prejsť Anička. Práve vo chvíli, keď išla dopadnúť na vlasy mojej snúbenice, niekto ju predbehol a spočinula na ukazováku Anninho bývalého spolužiaka zo strednej školy, ktorý mal nechutný zvyk chytať ľudí pri stretnutí za hlavy. „Čau, Aňa. Kam ideš?“ Otočila sa k nemu. Nenávidela, keď ju ten somrák chytal za hlavu. Chcela mu niečo povedať, ale tok jej myšlienok náhle prerušili sirény.

            Kráčal som smerom do mesta. Sirény hučali. Ešte aj tie musia revať. „Nie dosť, že ma hlava bolí ?!?“ – zakričal som v mysli.

            Náš štát je neustále vo vojnovej pohotovosti, hoci vojna už dávno skončila. Každý piaty deň sa spustia presne na obed poplašné sirény, aby ľudia nezabudli, ako ktorá znie. Do akého sveta som sa to narodil?

            Stmievalo sa, keď som konečne dorazil domov. Zhodil som zo seba všetky veci, natiahol tepláky a tričko a rozvalil sa na gauči. Už som skoro zaspával, keď niekto zazvonil pri dverách. Bola to Anička.                

- Čau, miláčik. Konečne si doma. Už som tu zvonila dvakrát. Priniesla som ti darček. Presne tak, ako si si želal. Keď sme sa rozlúčili, neprestajne som vyčkávala, či mi niečo nespadne na hlavu, aby som ti to mohla doniesť. Najprv to vyzeralo na tú snehovú vločku, ale nakoniec to vyriešil Vlado za mňa – vychrlila zo seba jedným dychom.

Čo s tým má Vlado? Nechápal som. Zhodila ruksak ( až teraz som postrehol, že ho má ) a začala sa v ňom kutrať. Vytiahla niečo dôkladne pozabaľované v rozličných papieroch, sáčkoch a fóliách, previazané mašľou. Položila to na stôl predo mňa. Bolo to dosť veľké. Rozmýšľal som, čo to môže byť.

- Nech sa páči. Rozbaľ to! Chcela som ti to dať až zajtra, ale nevydržala som.

Pustil som sa do toho. Rozbaľovanie mi trvalo pomerne dlho. Posledné papiere vyzerali, akoby boli ufúľané od krvi. Hlavou mi preblesklo isté tušenie. To by neurobila. Nie, to nie je možné. Urobila to! Do riti! Do riti!

- Do riti! Veď to je ľudská ruka. Do riti! Kurva! Áchhhhh ...

Pozrel som na ňu, vyzerala preľaknutá. „Upokoj sa! Upokoj sa!“ – hovoril som si v duchu. Vstal som a išiel som si naliať pohárik. Vypil som rovno dva naplnené po okraj. Vrátil som sa a sadol si na gauč pred tú ruku. Stále tam bola. Celá ruka od prstov až po plece. Obrátil som sa k Aničke.

- To je Vladova ruka? Kde je Vlado? Ešte žije? – vysypal som zo seba.

- Už asi nie – odvetila, slzy mala na krajíčku.

- Tebe sa nepáči, že? Ja som to vedela. Tie tvoje sprosté nápady. Chcela som ti dať to, čo si si prial a ty ... - zavzlykala – ... a ty ani nemáš radosť – ukončila sa zajakávajúc a vzápätí sa srdcervúco rozplakala.

Začal som ju utešovať.

- No tak, čššš, neplač, no tak.

Objal som ju.

- Samozrejme, že mám radosť, - pozrel som na ruku na stole, - myslím, že je to pekný dar. Páči sa mi.

- Naozaj?

- Áno, naozaj.

Hrôza, strach a nepríjemné pocity ma opustili a ostala len láska k nej.

- Vieš ty čo? Hrozne mi vyhladlo. Uvarím z nej večeru.

( Koniec koncov ako inak sa dá zúžitkovať taká ruka? )

- Jéj, to by bolo super.

            Musím sa jej neskôr spýtať, čo spravila s Vladom. Teraz nie. Sústreď sa, aby si nič nepripálil. Behom večere sa o tom sama rozhovorila. Povedala, že sa nemusím strachovať, Vlado je zamknutý u nej v pivnici a pravdepodobne vykrvácal. Zhodli sme sa, že teraz sa s ním nebudeme babrať a dojedli sme večeru. Chutilo jej. Nalial som víno. Vypili sme dva–tri

poháriky pri krbe. Bolo tam príjemne teplúčko. Za stenami domu to vyzeralo na klasických mínus tridsať. Do rána to klesne na štyridsiatku.

            Premiestnili sme sa do spálne. Cez  oblok bolo vidieť práve vychádzajúce mesiace Neulus a Cascopicus. Veľmi zriedkavo sa stávalo, že vyšli spolu. Opäť som zacítil tupú bolesť kdesi vzadu v hlave. Som senzibilný človek.

            Vyzliekli sme sa a vošli do postele. Dvojnásobný mesačný svit prechádzal sklom a osvetľoval môj mechanicky sa pohybujúci zadok.

---