Sen

osobne sa mi toto dielo veľmi nepáči,ale ževraj to niektorých chytilo za srdce.

                                                         Sen

Kráčal som po chodbe snažiac sa chodiť čo najtichšie, ale moje kroky bolo aj napriek tomu počuť v ozvenách. Všade bolo ticho, začal som sa báť. Všímal som si okolie. V živote som tu nebol. Nepoznám to tu. Nepoznám nie žlté a zelené kachličky na dlážke ani žltkasté steny, či sivé skrinky pri nich. Nič mi to tu nehovorí. Na ľavej strane som zbadal pootvorené dvere, pristúpil som k nim a nazrel dnu. Viedli do prázdnej priestrannej telocvične, len uprostred ihriska ležala basketbalová lopta. Priam sa núkala aby som si s ňou zahral a zastrieľal na kôš. Schytil som kľučku a chcel vstúpiť dnu, no dvere začali hrozne vŕzgať a v ozvene bolo tento vrzgot počuť mnohonásobne silnejšie, tak som to radšej nechal tak a pokračoval som ďalej chodbou. Vpravo boli napoly sklenené dvere so štítkom ‘Odborná učebňa geografie’. Pristúpil som k nej, postavil sa na špičky aby som videl, aj keď to vôbec nebolo potrebné- bol som dosť vysoký aby som videl dnu. Po stenách boli rozvešané mapy ale tabuľa, lavice - všetko bolo prázdne. Nie všetky stoličky boli vyložené. Kráčal som ďalej. Takto som nazrel do každej učebne, no nikde nikoho. Nič som nechápal. Ako to, že som tu? Ako som sa tu ocitol? Nepamätal som si nič, čo bolo pred tým. Na čo som tu? Je to len sen? Napadlo mi hľadať východ. Prešiel som ešte okolo ďalšej triedy, ani som do nej nenazrel a sústredil sa na hľadanie dverí, ktoré by ma vyviedli z tejto neznámej školy. Chodba sa stáčala doprava, potom boli schody dole a - východ!

„Trésk!“ Strhol som sa a prudko sa otočil. Čo to bolo? Vychádzalo to z tejto poslednej učebne. Akoby niečo padlo na zem. Išiel som to overiť. Dvere biológie boli pootvorené, pomaly som sa k nim prikrádal a jedným očkom nazrel dnu, pričom som sa snažil nedrgnúť do dverí pre prípad, že by vŕzgali. Pred policou plnou vypchatých zvierat stála na stoličke dievčina a dávala na vrchnú poličku vypchatého orla. Zbadala ma.

„Ahoj,“ pozdravila ma akoby nič. Vošiel som dnu.

„Ahoj?“ nechápal som.

„Áno. Ahoj,“ zas odpovedala ledabolo, zoskočila zo stoličky a zasunula ju za lavicu. „Nemôžem ťa pozdraviť?“

„Ech, áno, môžeš. Ja len....necápem čo tu robím, neviem kde som, ako som sa sem dostal a ty si jediná koho som tu stretol a ty ma len tak z fleku pozdravíš ahoj,“ vysypal som zo seba.

„No, asi si ma práve stretol, aby som ti to vysvetlila,“ usmiala sa a si pramienok hnedých vlasov za ucho. „Vieš, toto všetko je moje. Ja ale nie som vlastníkom tejto školy, mne sa toto len sníva. Sníva sa mi o tebe, preto si tu.“

„Moment. Nechápem,“ sadol som si na lavicu. „Ja som v tvojom sne?“ Prikývla a sadla si oproti mne. „Ty snívaš o mne. A ja snívam o tebe?“

Dievča sa zamyslelo. „To neviem. Ale je to možné,“ uvažovala. „Ale to by si mal vedieť ty.“

Vôbec sa mi nechcelo nad tým rozmýšľať. „A kto vlastne si, keď už som v tvojom sne?“

„Volám sa Anabela. Tiež to tu nepoznám. V živote som tu nebola. Tiež neviem prečo si tu,“ očami preletela po triede. „A neviem ani prečo som tu ja. A ty sa ako voláš?“ Pozerala priamo na mňa odhodlaným cieľavedomým pohľadom. Verila mi. A ja jej tiež.

„Ja sa volám Roman. Prečo si tu v tejto učebni?“ Pozrel som na všetky tie vypchaté zvieratá. Cítil som sa tam hrozne, všetky akoby hľadeli na mňa a čakali čo spravím.

„Snažila som sa vyjsť z tejto školy, o čo si sa asi pokúšal aj ty, ale dvere sú zamknuté, tak som zaliezla do najbližšej učebne.“

 Chvíľu bolo ticho. Prerušil som ho. „A čo budeme robiť?“

Rozmýšľala. „Neviem,“ pokrútila hlavou tak, že jej vrkoč hnedých  udieral do uší. Znova bolo ticho. Všímal som si čo má oblečené. Mala tmavomodré zvoncové džínsy, fialové tričko s bielymi číslicami 4 a 1.Pozrel som na jej tvár. Bola pekná. Usmievala sa, očami i perami. Ešte stále si pamätám jej gaštanovohnedé očká. Usmial som sa, lebo som zistil, že ona taktiež pozoruje mňa. Znova som ja prerušil ticho.

„Naozaj tu nikto nie je?“

Postavila sa a z celého hrdla zakričala: „Haló! Je tu niekto?!“ Chvíľu počkala, či sa niekto ozve, no okrem ozveny jej hlasu nebolo počuť nič.  „Poďme pozrieť čo je v tých skrinkách,“ navrhla. „všimla som si, že na nich chýba zámka.  

Dobrý nápad – pomyslel som si.

„Ty si vezmi skrinky napravo a ja tie vľavo.“ Zoskočil som z lavice a vyšiel za ňou na chodbu. Otvoril som hneď prvú skrinku pri učebni. Na dverách bolo lepiacou páskou prilepené zrkadlo a na poličke okrem zošitu z dejepisu nič. Otvoril som druhú. Tu bol nalepený plagát Titaniku a nad ním srdiečko ‘ Anna + Róbert ’ s fotkou akéhosi chalana. Na poličke sa nachádzali učebnice z angličtiny, zemepisu a atlas.

 „Super! Rádio!“ Obzrel som sa. Anabela držala v rukách rádio hľadala zástrčku. Pozeral som po stene medzi skrinkami.

„Tu je zástrčka“ Zapla ho a otvorila CD - rom.

„Aké je tam cédečko?“ spýtal som sa.

No ona len pokrčila plecami. „Neviem, nie je k nemu obal a ani na ňom nie je nič napísané. Veď zistíme keď si ho pustíme.“

Po chvíľke sa ozvala disko hudba, Anabela aj ja sme sa vrátili ku skrinkám a znova ich prehľadávali. Otvoril som ďalšiu, ale na jej obsah ma nezaujímal, radšej som hľadel na ňu. Otvárala skrinku, pričom v rytme hudby krútila bokmi. Vytiahla odtiaľ kovbojský klobúk, nasadila si ho na hlavu a pritancovala ku mne. „Smiem prosiť?“ spýtala sa podávajúc mi ruku. Znova som sa usmial.

„Pravdaže,“ aj ja som jej podal ruku, no ona svoju stiahla a rýchlo mi nasadila svoj klobúk na hlavu, popravila mi na ňom šnúrku a prstom ma nežne udrela do nosa. Potiahla ma za ruku do stredu chodby. Tancovala úplne úžasne a ani ja som sa pri nej nebál skúsiť rôzne nové kreácie. Zrazu disko hudba ustala a z reproduktorov sa spustila pomalá sladká melódia.

„Smiem prosiť?“ spýtal som sa tentoraz ja. Chytila ma okolo pliec a ja ju okolo pása, hlavu mi položila na plece, pomaly sme zdvíhali nohy túliac sa k sebe. Speváčka spievala o dôležitosti lásky, keď Anabela zdvihla hlavu a zahľadela sa mi do očí.

„Myslím, že som pochopila zmysel tohto sna,“ usmievajúc sa šepkala. „Páčiš sa mi.“

Pomaly som sa naklonil, priblížil sa tvárou blízko k jej a pobozkal ju. Mala také jemné pery, sťa zo skla. Ani som nevedel, kedy sa naše pery od seba oddelili, keď ma znova objala. Začala vzlykať.

„Čo sa stalo?“ pokojne som sa spýtal.

„Cítim, cítim to....“

„Čo, láska moja?“ usmial som sa hľadiac do jej uplakaných očí.

„..., že ,že sa tento sen končí.“

Zotrel som jej slzičku, čo jej tiekla po líci. „Ešte sa stretneme. Sľubujem,“ a znova som ju pobozkal.

A teraz hľadám Anabelu vo všetkých svojich snoch ale akosi sa mi nedarí. „Láska, nájdeme sa. Sľubujem, že budeme spolu.“

---