Zanevrený

                                             Z a n e v r e n ý

Kráčal som pomaly, pozoroval som svoj tieň ako sa mi zozadu premiestnil pod nohy a dopredu akoby ma chcel predbehnúť, keď som prešiel popod pouličnú lampu. Náladu som nemal ktovieakú, pri pohľade na blato okolo seba mi bolo len horšie. Bola zima, tesne pred Vianocami a po snehu ani známky. Pred týždňom snežilo, aj sme sa guľovali, no snehuliaka sme už postaviť nestihli. Všetok sneh sa roztopil. A to preto, že som z neho mal radosť. To je vždy tak - na niečo sa teším a ono to potom padne. Aj vtedy. Išiel som z kina, lebo som sa snažil získať lístky na dnes večer, ale z technických príčin nepremietali. Prečo to tak vždy je? Prečo ma osud takto skúša? Možno pre to, že ma radosť ešte len čaká a teraz si ju nemôžem užívať. Neviem.

Pri mojom tieni sa zjavila ďalšieho chodca a o chvíľu okolo mňa precupkala na vysokých podpätkoch staršia žena v huňatom kožuchu. Zatočil som doprava do uličky medzi domami. Tu sa môj tieň stratil. V rohu zákruty som videl tmavú sediacu postavu. Vzlykala. Všimol som si ako slabučké svetlo, ktorému sa sem podarilo preniknúť z okna najbližšieho domu, osvetlilo trblietavú slzu. Pomaly stekala po líci a potom nemo dopadla na zem. Zastal som kúsok od tejto osoby. Uvedomila si moju prítomnosť, zdvihla hlavu a pozrela na mňa. Dlhé vlasy jej padali do tváre, oči mala opuchnuté, stále plné sĺz a hrýzla si pery.

„Môžem nejako pomôcť?“ spýtal som sa a pomaličky som si čupol.

„Pochybujem,“ odvetila osoba dievčenským rozvzlykaným hlasom. Uvedomil som si, že je to dievča asi v mojom veku.

„Problémy?“ Už som bol na jej úrovni. „Aj ja mám problémy.“ Nič nepovedala, tak som pokračoval. „Budem hádať. V rodine?“ Pokrútila hlavou.

„V škole?“ Znova som neuhádol.

„S priateľkami či priateľom...?“

„Nie,“ odvetila a v jej hlase bolo cítiť upokojenie.

„Tak prečo plačeš?“

Zhlboka sa nadýchla. „Som nemožná. Nič neviem, v ničom sa mi nedarí, nik ma nemá rád...,“Znova sa rozvzlykala a po líci sa jej začali kotúľať ďalšie slzy. Sadol som si vedľa nej a oprel sa o plot.

„Určite ľa majú ľudia radi. Určite rodičia, alebo nie? No vravela si ,že v rodine to nie je.“

„Nie, nie...“Pozrela na mňa . „Oni ma majú radi, ale ...“Nedopovedala.

„Túžiš po niečom inom,“ dokončil som za ňu. „Chápem ťa. Ale povedz mi ako si prišla na to, že nič nevieš? Každý niečo vie. Aj keď je to len utieranie riadu. Aj ty určite niečo vieš. Len si spomeň za čo ťa už pochválili.“ Chvíľu bolo ticho.

„Asi áno. Povedali mi, že hrám pekne na klavír. Ale aj tak som sama. Klavír mi nepomôže,“ utrela si oči do rukáva.

„Vieš, ja mám taký istý problém. Tiež som sám. Ale nesmútim preto. Verím, že raz sám nebudem. Potrebujem lásku ako aj ty, no nevzdávam sa. Musíš veriť a ono sa ti to splní,“ usmial som sa.

„Naozaj?“ Pozrela na mňa. Z očí jej už zmizli slzy, bola krajšia.

„Určite.“ Postavil som sa. „Ale teraz poď,“ povedal som a načiahol k nej ruku. „Určite ťa doma už hľadajú.“ Chytila sa ma a vstala. Až vtedy som si uvedomil aká je pekná. Teraz na ňu dopadalo viac svetla, jej zlatisté vlasy sa až tak trblietali a jej pery tiež.„Kde bývaš? Odprevadím ťa.“ Rukou ukázala smer a pobrali sme sa. Ulička bola úzka, tak ma viedla a ja som za ňou pozoroval jej jagajúce sa vlasy. Vyšli sme z uličky. Napriek tomu, že moja cesta viedla napravo, pokračoval som s ňou vľavo. Kráčali sme mlčky. Chcel som vedieť, či sa dostala domov a tiež kde býva. Zastala pred bráničkou pod rozbitou pouličnou lampou. Otočila sa ku mne. „Ďakujem...ďakujem za všetko.“

„Ale veď som nič nespravil,“ namietol som.

Pokrútila hlavou. „Pre mňa si toho urobil veľa.“

„Ale nie.“ Zas bolo chvíľu ticho, ktoré som napokon prerušil. „No, tak, želám ti pekné Vianoce a aby si si čo najrýchlejšie vyriešila problém so samotou.“

„Ďakujem,“ otočila sa a otvárala bránku .Aj ja som sa pomaličky pobral svojou cestou. Ktovie prečo som sa cítil tak skľúčene. No uvedomil som si, že aspoň viem, kde býva.

„Počkaj!“ ozvalo sa mi za chrbtom. Plný očakávania som sa otočil. Bežala ku mne. „Ani som sa ťa nespýtala ako sa voláš.“  No vtom sa jej šmyklo a padala na zem. Rýchlo som pobehol a v poslednej chvíli ju chytil do náručia. S ďakovným pohľadom mi hľadela do tváre. Hľadeli sme si priamo do očí, keď, ani neviem prečo, som sa naklonil a nežne ju pobozkal. Vtedy som pochopil, že problém s láskou je vyriešený. Znovu som ju odprevádzal k bráničke a všimol som si naše tiene ako sa držia za ruky a navzájom na sebe lipnú.

„Prídeš ešte?“ spýtala sa. , Prídem, jasné, že prídem. Nemohol by som neprísť,’ pomyslel som si.