Zbohom

                                                        Z B O H O M     

Mračná sa tiahli ponad sivé mesto, všetci sa ponáhľali do práce alebo za inými povinnosťami. Všetci, až na jedného človiečika. Tento chlapec by sa o niekoľko mesiacov stal mužom, aj keď mnohí tvrdili, že skôr by sa stal ženou. Bol pomerne vysoký, plášť splývajúci s chodníkmi mal až po zem, golier zdvihnutý na nos a na hlave čierny klobúk. Nikto si ho v tom zhone nevšímal, no ani on nejavil záujem o svoje okolie. Všetko mu bolo ukradnuté, bol zaneprázdnený len svojimi myšlienkami. V tomto meste sa nenašiel nik, kto by ho chápal. Nik. Ani tí, o ktorých si myslel, že mu rozumeli od začiatku. No teraz už vie, že je tu sám, sám čo si rozumie. Ešte možno ona. Ona sa snažila ho pochopiť. Ale na čo trápiť jej mladú hlavičku?

 Hľadela mu do očí. Šťastie z nich pomaly vyhasínalo až sa strácali. Ona si to uvedomovala, robila si starosti, snažila sa pochopiť........ No teraz jeho oči nebolo vidno. Jemne ju hladil po líci a ona sa usmievala mysliac si, že úsmev to všetko zmení. Ale netušila, čo sa deje v jeho hlave, nevedela na čo myslí, kam sa uberajú jeho myšlienky.........Veď ani nemala ako. Nerozprávali sa  spolu, len na seba hľadeli a tak vedeli ako sa ten druhý cíti. Takto sa pohľadmi dorozumievali stále. Teraz stáli v zapadnutej uličke blízko seba. On sa pomaly nakláňal až sa dotkol jej pier. Cítila, že to nie je obyčajný bozk, cítila, akoby mal byť posledný. Po dlhšom čase sa oddialil, no ešte stále sa dotýkali nosmi. Po dlhom čase znova videla jeho oči, aj keď by ich asi bola radšej nevidela. Boli plné sĺz, sĺz patriacich len jej, plné smútku tak veľkého až v ňom našla smrť. Otočil sa a rýchlo kráčal do šera ulíc. Otvorila ústa, že niečo povie, spýta sa, či aspoň sa rozlúči, no nemohla. Tak tam len nemo stála s otvorenými ústami a nechápavo hľadela na zmenšujúcu sa postavu človeka, ktorého milovala.

Keď mu oschli slzy spomalil. Ona mu bude chýbať- ona jediná. Pri kontajneroch sa mu obtierala o nohy mačka, no on si ju nevšímal. Mača zvyknuté na pozornosť zamraučalo, ale s ním to nič nespravilo. Chcela mu nazrieť do očí, no tie nenašla. Zvesila hlavu a zaliezla pod odpadkový kôš.

Sivé mračná lietali nad mestom, pár ľudí sa ponosovalo na blížiaci sa dážď a náhlili sa domov. Tento chlapec kráčal so zvesenou hlavou, nezdvihol ju pre trúbiace auto, ani pre staršiu pani do ktorej drgol, ba ani pre kvapky dažďa, čo začal kropiť zem. Tak ako si nevšimol dážď či mačku, tak si nevšimol ako vyšiel z mesta a sivé múry vysokých budov zanechal za sebou. A predsa o tom vedel. To bolo jeho cieľom- zanechať všetko za sebou. Nik nevie ako dlho kráčal, ani on sám. Čas ho nezaujímal. Vietor mu odvial klobúk, no on si to nevšímal, nechal ju letieť šírim svetom. Nebude ju potrebovať. Dážď silnel. Jeho srdce začalo búšiť rýchlejšie. Blížil sa k cieľu- blížil sa k cieľu. Dážď mu stekal po vlasoch a tvári, keď tam prišiel. Áno, bude mu chýbať. Ona a nik iný.

Dôvod, prečo spravil svoj posledný krok a vrhol sa do peniacich rozzúrených vĺn., ktoré chamtivo olizovali útes, na ktorom vtedy stál, nepoznal nik. Ani ona, ani to ryšavé mača.....