Viera

Si len prísľub , sladká nádej, krehká viera

že človek s narodením predsa neumiera

Máš tisíc mien ,vraj si tu s nami.Nik ťa nevidel.

Staviame ti oltár z vlastných tiel.

Tvoj obraz vrytý do mojej duše trocha  ponurý,

to nie je ťah štetcom, to jazvy kreslia tvoje kontúry.

Mám ťažký parfém sladkej chuti a v očiach slané jazerá.

Plášť z plameňov moje zúbožené telo ohrieva,

už nepoznávam svoje ruky ešte pred chvíľou prosili..

Ako podáš ruku tým čo v srdci ťa nosili

keď ich rúk už niet?

Bol očiscom tento svet?

Či trestom primeraným zločinu?

Aký hriech kladieš deťom za vinu

že zomierajú rukou vlastnej matky?

Alebo nevedieš moje kroky?

Sama som rozhodovala celé tie roky?

Ten stúpajúci modrý dym,

je môj syn

A ty mlčíš?..