Nádej

Už zajtra stíchne svet.

Už zajtra nebudú výstrely znieť.

A ja,

vojačik stratený na fronte viet,

odložím svoj ťažký guľomet.

A ak zajtra nepríde ten deň?

Krvou presiakla unavená  zem,

ďaľsím ránom privedie ho sem

a zachráni tento ľudský sen.

A ak to nebude ani nové ráno,

ktoré nám povie svoje áno?

Príde ešte tisíc rán.

A svet zahalený v kriku vrán,

Pochopí, že človek sám

a jediný ho zbaví všetkých rán.

A ak predsa nie?

Potom?

Potom už nič.

Ak nebude tých čo rozozvučia struny huslí,

Ak nebudú pre perá na svete ľudské prsty,

Ak nebude pier ktoré by šepkali básne,

Tak potom,

potom  svet zhasne...