Vina

Bielych anjelov  rozohnal hluk.

V detskom smiechu zaškrípal výstrel

a obyčajnú radosť vystriedal puch

nasládly výrazný smrti prídel.

Len ho prehltni nech vieš ako chutí smrť.

A pozri do očí svojho živého syna.

Tam práve ukončil ktosi ľudskú púť,

uťal vetu skôr než  sa začína.

A ty mi tu tvrdíš, že tie mrtve oči nesú vinu -

utrpenie nechutne vystavovať na obdiv?!

Že nenávisť v sebe skrýva  svoju príčinu?

A nie nepochopiteľný je tento čin?

Pre snahu spoznať objektívne

stratila si sa v svojich poznaniach.

Nie ty už nikdy nevrav o vine

tak akosi začína nenávisť a strach.

Strach z vlastnej viny

a nenávisť k tomu čo ti ju pripomína.

Tie nevinné duše nevykonali ešte žiadne činy.

Len to, že žili je ich jediná  vina.

Prečo kričíš?

Hlas nepridá tvojím slovám na váhe.

Alebo potrebuješ presvedčiť seba?

Pravdu často skrz bolesť  spoznáme,

v tichu. No ja v tom kriku spoznávam Teba.

Čoho sa bojíš? Že sama máš svoje viny?

Tvoje pohlavie,

rasa či vyznanie?

Si človek. Len srdcom a činmi sme  iný,

i keď je kruté to priznanie...

---