Renátova grafoterapia

Dosť často mám pocit, že sa zbláznim, odcudzím sa úplne tomuto svetu a medzi štyrmi bielymi stenami a v kazajke to budem vysvetľovať stropu. Taký pocit, ako keď kráča oproti vám neznámy človek a akoby mimochodom si pri pohľade na vás schuti odpľuje. Jasné, veď ste úplne iní ako on. Ste nižšia, opovrhnutia hodná bytosť. Ako inak. Rifle z dovozu robia človeka. V tvári bolesť a slepé kroky na chodníkoch každodennej rutiny. Čakáme na lásku, na priateľa, nevšímajúc si ľudí. Prečítame si nový čas, čekneme akciu v tesku, pobijeme sa o zlacnenú vodku a ponáhľame sa skryť medzi štyri steny možnože aj domova.

Unavený, smutný, roztrasený s prežitého dňa si kľúčom otváram vchodové dvere, pozdravím rodičov, rýchlo sa najem a zatváram za sebou dvere. Počúvam hudbu a popritom píšem. Liečim si svoje rany. Snažím sa ukľudniť. Je to ťažké pri vedomí, že ma to všetko čaká znova. Vybojovať si miesto na slnku a veriť tomu, že to má zmysel, potom klesnúť od únavy a žobrať o náklonnosť všetkých bohov sveta. Ach India. Ach Ty. Ach radosť. Ach sloboda. Ach múdrosť. AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAch!

Aale už sa mi nechce byť taký taký vážny. Bohovia ma vypočuli. Idem si vyhoniť. Majte sa. Hoňte si. Šukajte. Majte sa radi.