Prečo?

Prečo?

Prečo som taká?

Prečo nedokážem milovať?

Milujem život, priateľov, svoju rodinu.

Ale prečo teda nedokážem milovať chlapca,

ktorý miluje mňa?

Zo začiatku je všetko fajn, ale po čase ...

Odrazu k nemu prestanem cítiť to zvláštne puto,

čo nás kedysi tak spájalo.

A potom príde depresia a tie hrozné výčitky svedomia.

Už ďalej nedokážem žiť s týmto strašným klamstvom.

Ešte stále sa tvárim, že mi na ňom záleží

a pritom už neznesiem ani aby sa ma dotkol.

Cítim, ako ma to zvnútra rozožiera, ničí ...

Trpím.

Tak strašne trpím touto pretvárkou.

Ale čo mám urobiť?

Nechcem ublížiť jemu a tak trápim sama seba.

A to len preto, že som strašne zbabelá.

Prečo mu to nedokážem povedať do očí a skončiť toto trápenie?

Pretože som slaboch.

Vždy som si vravela, aká som silná osobnosť a teraz...

Nenávidím sa.

Tak strašne sa nenávidím za to, čo robím.

Za to, ako ubližujem sebe a najmä ako ublížim jemu.

Stojím pred ním s úsmevom na perách,

tvárim sa, že ho milujem, ale vnútri cítim len prázdnotu a osamelosť.

A hlavou mi prúdi len jedna jediná myšlienka:

„Skonči to!“

Bože, prosím ťa, daj mi silu!

Pomôž mi, nech sa už konečne zbavím tohto strašného bremena!

Bremena, ktoré ma nič, ubíja každým dňom viac a viac.

Daj mi silu, nech prestanem klamať a pretvarovať sa

a nech som konečne spravodlivá voči sebe i voči jemu.

Daj nám silu obom. Aby sme mohli začať odznova ŽIŤ.