Šálka čaju

Stojíš pri okne so šálkou čaju

a rozmýšľaš, čo ľudia na tej zlobe majú.

Tupo hľadíš, ani nevieš, či na ulicu alebo záclonu,

tak ňou pohneš, jak sa hýbe srdce zvonu.

Ale ono pri náraze vydá tón.

Ty záclonu držíš a čumíš von.

Deti sa tam hrajú v bahne.

Dochádza ti, ako im závidíš zablatené dlane.

No stojíš za oknom, navyše dospelá

a keď si bola malá, tak si sa hrať nechcela.

Uzamknutá v sebe, nevnímaš vôňu čaju.

Stále len, čo tí ľudia na tej zlobe majú.

Asi je to veľmi zlé,

keď vrana vrane oko vyklovne...

Dochádza ti, že aj dobro je relatívne.

Bystré dievča. Už ani sny nemá naivné.

Stačí malá chybička

a už uplávala rybička.

Málo kto ti slamku podá.

Vyhrala v nás zloba.

Máš pustenú hudbu, ktorú máš tak rada.

Rozmýšľaš o žene na ulici.

Hrá sa jej detsko v blate. Kedy to zbadá?

Konečne si odpyješ z čaju. Vychladol trochu.

Už menej pripomínaš sochu.

Na oblohe je dúha, asi pršalo.

Vidíš len ôsmu farbu, tých sedem niekam zavialo.

Zostalo z nich vo mne prázdno.

a už vidíš celkom na dno.

Je naozaj v ľuďoch toľko zla?

Veď dúha ešte celkom nezmizla.

Začínaš sa báť, že môžeš byť ako oni

až ti z toho v hlave zvoní.

Veď to nemôže byť také strašné.

Snažíš sa prežiť, to je predsa každému jasné.

Mala by si teda šálku odhodiť,

nechať ju letieť, o stenu ju zabiť.

Pozerať sa, ako čaj steká po stene

a niekto črepy zbiera zo zeme.

Čaj by nechal na stene krvavé stopy

a ty by si patrila do tej ľudskej kopy.

Ale ty čaj vypiješ a šálku položíš,

úsmevom tvár si ozdobíš.

Začínajú ťa tešiť tie deti vonku,

otvoríš okno a necháš priestor slnku..

---