Ťažko na srdci

Pocit ťažkých výčok tak veľmi hučiacich pri pohybe,

ten zvuk receptory bolesti v hlave rozhýbe.

Srdce beží o závod s výčitkami,

duša prosí o pohladenie teplými rukami.

 

Naivnosť z nej odpadla jak omietka starého domu,

kam na dvere zaklopalo svedomie.

Frivolné ústa hodvábny plášť prištípli mu.

Prišlo sa požalovať, ale súcit sa rozplynie.

 

Súcit odišiel a zobral so sebou aj ruky.

Duši nechal iba lásku bez záruky.

Aj myseľ už zlyháva a kríva,

láska sa len nemo díva.

 

Chce vedieť, prečo svedomie tak dušu trízni,

prečo ju nenechá ďalej s nehou kúpať.

To kôli srdcu, že sa občas na dve píli,

tak sa ho snaží roztrhané pozliepať.

 

S pomocou dôvery, vyháňa neistotu od dverí.

Teraz možno aj súcit príde a svedomie pohladí.

A teplé ruky, vezmú dušu do dlaní.

Výčitky vezme Cháron, už sú bez zbraní.

 

Na poslednej plavbe člnom švihnú ešte po perách,

ktoré toľko bozkami opojili a potom slová ublížili.

Tie mäkké ružové vankúšiky konečne opustil strach.

Vlažnou krehkosťou lásky sa potúžili.

 

A víčka sa konečne spánku dočkali

a riasy sa nežne objali.

Spánok za ruku priviedol sen,

za ktorým piští duša. Rozsype ho len deň.

---