Nebojte sa, táto poviedka nieje až taká dlhá, ako vyzerá... ...ale veď tu ju aj tak nikto neprečíta...

 

Diera

 

1

 

     Čiastočky asi polmetrového snehu, ktorý bol všade dookola sa veselo trblietali v slnečnom kúpeli. Biela perina zakrývala všetko, čo sa uložilo k zimnému spánku. Sedel na pni, ktorý bol očistený od snehu, zrejme to urobil niekto pred ním, ale jemu to vyhovovalo. Mal ruky vo vreckách šedočiernej zimnej vetrovky a kochal sa pohľadom na ten očarujúci sneh. Keď sklonil hlavu, videl svoje čierne kapsáčové nohavice, ktoré tak rád nosil a vysoké čierne topánky. Nemal veľmi rád zimu, ale ten sneh, to bolo niečo, čo mu vždy pripomínalo, že zima musí byť, lebo inak by bol ochudobnený o tú bielu nádheru.

 

O kus ďalej začul jemné vŕzganie snehu, ktoré zapríčinili nejaké kroky.

    

„Peťo?” Ozval sa hlas vysokej postavy, ktorá bola pôvodcom tých krokov. „Čo hovoríš?”

„Nič.“ Odpovedal chalan sediaci na pni. „V pohode. Vyzerá to tu celkom dobre.“

 

     Peťo bol chalan, ktorému ťahalo na 25 rokov, nižšej, skôr chudšej postavy a mladíckeho vzhľadu. V kolektíve bol skôr obľúbený (alebo presnejšie prijateľný), hlavne pre jeho nekonfliktnú povahu a skoro permanentý úsmev na tvári. Inak dosť flegmatický, niekto by možno povedal introvert, ale niekedy sa vedel tak premeniť, že nezainteresovaní mali dojem, že je to najväčší zabávač kolektívov. Iba občas bol mierne pribrzdený. Jeho tromi najčastejšími odpoveďami boli:’Jasné, nič a čo ja viem...’ Ak sa na základnej vyskytli pokusy o niečo ako šikan, veľmi rýchlo sa toho zbavil tým, že aj keď nebol veľký silák, nikdy sa nedal nikým zastrašiť a nezľakol sa ani protivníka, ktorý bol dvakrát väčší ako on, do výšky aj do šírky. Preto si potom radšej hľadali síce silnejších, ale bojazlivejších protivníkov. Viete ako to bolo na základnej škole. Niekedy stačilo ukázať odvahu a váš súper sa stiahol.

 

     Na strednej škole, keď od neho profesorky niečo chceli a on im sľúbil, že to urobí, väčšinou poznamenali: ‘No neviem, vy vyzeráte byť taký neôveryhodný.’ Na to, že kašľal na domáce úlohy si postupne všetci vyučujúci zvykli a už mu zato nedávali ani poznámky. Žiak to nebol zlý, hlavne jazyky mu išli veľmi dobre. Po maturite mal školy plné zuby, takže vlak s názvom vysoká škola mu ušiel, aj keď v poslednom čase bol stále viac naklonený myšlienke ísť ešte študovať. Čo sa týkalo práce nebol lenivý, iba si ťažko hľadal zamestnanie, vždy ho bolo treba nejako naštartovať a potom už pracoval naplno a nevedel sa zastaviť. Na jednom z jeho prvých pohovorov na prácu, do istého nákupného strediska, mu človek, ktorý sedel v holej miestnosti za stolom uprostred, na konci rozhovoru s obrovským úsmevom na tvári povedal: ‘Veď vy tú prácu vlastne ani nechcete.‘

Peťo sa vtedy len usmieval a nevedel, čo si má o tom človeku myslieť, ale určite nič milé. Občas mali ľudia pocit, že sa tvári arogantne, ale tí, čo ho poznali sa na tom iba smiali.

 

     Peťo nebol žiadny typický krásny playboy, ale bol typ a okruh báb, ktoré ho mali celkom rady. Nebol to ten typ vyčačkaných namyslených pipeniek, ktoré by ste si možno dali doma do vitríny a kochali sa pohľadom na ne, ale nič iné by ste s nimi nechceli mať. Bol to skôr typ báb, ktoré vedeli oceniť nielen jeho vzhľad, ktorý nebol síce oslňujúci, ale ani odpudzujúci, a hľadali aj niečo v jeho vnútri. Mal rád a vážil si ženské pohlavie, ktoré ho priťahovalo nielen sexuálne. V živote sa musel o všetko postarať sám, nič mu nepadlo z neba, ako mal pocit u niektorých iných a vždy si musel pomôcť vlastnými silami. Ale zvykol si. Naučil sa nikomu príliš neveriť.

 

     On sám nemal o sebe vysokú mienku, ale snažil sa s tým niečo robiť. Bol to jednoducho taký divný týpek, ale vedel zdieľať spoločnosť aj s tými najneznesiteľnejšími ľuďmi. Mal ľudí rád, aj keď im niekedy nerozumel. Nerád o sebe hovoril a nevedel si predstaviť, že by niekoho mohol zaujímať čo len kúsok a už vôbec nie celá strana písaná o ňom, takže sa radšej postavil a išiel ostatným pomôcť s vecami, ktoré vláčili z auta.

 

„Dobré, ne?“ Povedal smerom k Peťovi Palo, ktorý vyťahoval z kufra veľkú cestovnú tašku.

„Čo ja viem, zvonku to vyzerá trochu divne.“ Povedal Peťo a pozeral na malú zasneženú drevenú chatu s murovaným prízemím.

„Ále, čo sa bojíš, dobrá bude, uvidíš.“ Ubezpečoval ho Palo. „To len tak vyzerá, vnútri bude v pohode. Vytiahni si to nech to móžem zavreť.“

Peťo vytiahol svoj veľký batoh z kufra a Palo zabuchol a zamkol auto.

 

„Šak už to móžeš ísť odomknúť Palo, ne?“ Naháňal Pala Roman, ktorý nervózne postával, držal svoju cestovnú tašku a dával si dole z hlavy čiernu pletenú čiapku.

 

     Roman bol Peťov ročník, takisto ako Palo, ale oproti nim mal lepšiu prácu, väčší plat a väčšie konexie. Bol vysoký s vyšportovanou postavou a baby naňho leteli. On mal ale svoje plány do budúcnosti, zabezpečiť si bývanie, auto, pokojný život a až potom nejaký ten vážnejší vzťah, možno aj rodinu.

 

„Šak kam sa ponáhlaš, sme teraz došli, veď vonku je pekne, slnko svieti, je teplo...“ Brzdil ho Palo. „Doriti, zabudol som si foťák.“ Zistil po chvíli zamyslenia.

„No ježiš, tak nebudeš fotiť, veď tu aj tak nič neni.“ Roman bol stále nervóznejší.

„Jasné, čo foťák, máš v piči.“ Pridal sa k Romanovi Peťo.

„Nemám v piči. Keby som mal, bol by som rád a to by som tu s vami nebol.“ Oponoval Palo s úsmevom.

 

     Palo bol o niečo vyšší ako Peťo a bol trochu pri sebe. Jeho práca technika v jednej firme ho príliš netešila, ale inak si nesťažoval. Teda okrem toho, čo sa týkalo nežnejšieho pohlavia. Snažil sa baliť baby kde len to bolo možné. Na internete, na teletexte, na ulici, ale jednoducho mu to nejako neprialo. No zrejme bola chyba aj v ňom, že niekedy aj mal možnosť, ale príliš váhal, alebo bol vyberavý. V poslednom čase potreboval ku šťastiu iba jedno. Babu. Alebo skôr sex. Inak to bol v pohode chalan a nebol to ten typ, ktorý by chcel babu iba zneužiť a odhodiť. Ale táto sexuálna potreba bola uňho v poslednom čase veľmi akútna.

 

     Keď Palo dorazil so svojou taškou ku dverám chaty, vytiahol z vrecka kľúč a odomkol. Všetci sa nahrnuli dovnútra a otáčali hlavami, aby čo najskôr prebádali celý priestor okolo vchodu. Keď vošli, hneď oproti bola menšia kuchyňa a naľavo viedla chodba, ktorej steny boli obložené drevom, k veľkej spoločenskej miestnosti, na dverách ktorej bola ešte z čias socialistických podnikových chát nalepená ceduľka s názvom CLUB.

 

„Pozrite sa,“ ukázal smerom k nápisu Peťo, „to čo už je...“

„To je niaky gay klub. Modrá ústrica.“ Poznamenal s úsmevom Roman.

„Najprv sa prezujme, nech tu nerobíme bordel zo snehu.“ Nevenoval pozornosť ich záujmu o nápis Palo.

 

     Tak sa všetci prezuli do svojich domácich šľapiek a začali do kuchyne nosiť veci na jedenie. Každý si v chladničke obsadil svoje poschodie rôznymi salámami, klobásami, polotovarmi a inými, typicky chatovými pochutinami.

 

     Peťo, Palo a Roman boli traja kamaráti, ktorí sa poznali ešte zo základnej školy. Boli to obyvatelia Petržalky, obrovského sídliska Bratislavy. Tomuto sídlisku sa nadávalo rôzne, ale oni si už zvykli. Už dávnejšie sa dohadovali, že by mohli vyraziť na túto chatu neďaleko Bratislavy, ktorú vybavil po známosti Palo a na ktorú si s hygienickými potrebami a oblečením priniesli aj svoj neodmysliteľný bratislavský prízvuk.

 

     Na chodbe ešte pred spoločenskou miestnosťou boli napravo dvere kúpeľne spojenej so záchodom. Kúsok predtým viedli naľavo schody do hornej časti chaty, kde boli s najväčšou pravdepodobnosťou priestory na spanie s posteľami. (Veď kde inde by boli, ak už nie tam)

 

„Pozreme sa hore?” Spýtal sa Roman.

„Načo, veď máme čas. Najprv si pozreme túto izbu a vybalíme si niake veci.“ Vošiel Palo do klubovej miestnosti.

 

     Bola to priestranná miestnosť s veľkým stolom, okolo ktorého by sa zmestilo aspoň desať ľudí. Pri jednej stene bol ešte jeden malý stôl a pri druhej skrinka s poličkami, na ktorej bolo niekoľko kníh od neznámych, podľa Peťa neexistujúcich autorov, ktoré určite nikto nečítal, aj keď boli v dosť zlom stave, a spĺňali iba funkciu dekorácie. Cez trojité okno na strednej stene dopadali na stôl slnečné lúče. K tejto miestnosti patrila druhá, dalo by sa povedať obývačka, s televízorom, malým krbom, troma pohovkami, ktoré spolu vytvárali tvar písmena U a skleneným stolíkom, ktorú spájal s klubovňou veľký oblúk.

Každý si položil svoju batožinu na stôl, alebo na zem a prehrabával sa v nej.

 

„Ty čo máš na pitie?“ Spýtal sa Roman Peťa.

„Borovičku, né?“

„Si mal doniesť červené, nejaký merlotík, rozumieš, ročník vierundvierzich.“ Usmieval sa Roman. „My sme s Palom doniesli každý víno. Palo kupoval. Njake lacné.“

„Jasné, njake čučo, alebo podobné veci za dvacku, ne? Ňáké patoky.“ Robil si srandu Peťo. „Správny chlap si musí na chatu doniesť poriadny chlast.“

 

„Mne je jedno z čoho sa opijem“ Pridal sa ku konverzácii Palo.

„A bude nám to vóbec stačiť na tri dni?“ Pýtal sa Peťo.

„Jasné, musí, kebyže ne, tak kúsok je obchod, neni problém.“ Ubezpečil ho Palo.

 

Keď si vybalili všetky potrebné veci, ako napríklad alkohol, išli sa najesť.Každý si niečo priniesol, zohrial a s chuťou zjedol. Teda chutilo im až na to, že obrus bol dosť špinavý a mastný a občas po ňom prešiel nejaký mravec.

 

„Tak čo Peťo, dáme si kávičku, seriózne, po dobrom obedíku, čo ty na to?“ Zahlásil Roman.

„Jasné, postavím vodu.“

 

„Hmmm, seriózna kávička, dáme si do nej mliečko, nech to nabere na vážnosti. Schmeckt gut, ja.“ Napodobňoval Roman nemeckých snobských turistov, keď si odpil s kávy a čakal, čo povie Peťo na svoju.

„Ja, tas ist kut, ser kut.“ Pridal sa Peťo s napodobňovaním rakúskej výslovnosti a všetci traja sa zasmiali.

 

„Doriti.“ Zahrešil Palo, keď sa pozrel na spodnú časť svojej šľapky (teda domácej obuvi). „Ja tam mám nalepené hovno. Niekde som musel stúpiť do hovna.“

Obidvaja na neho nechápavo pozreli.

„Jak, hovno? Kde si mohol stúpiť do hovna?“ Spýtal sa Peťo.

„Neviem, veď som nebol vonku v šlapkách. To muselo byť niekde tu, vnútri.“

„A je to určite hovno? Jak by sa ti tam dostalo?“ Stále sa divil Peťo.

„Áno, je. Ešte aj tak smrdí.“ Pričuchol k tomu bližšie. „Fuj! Ja to jebem.“

 

     Keď sa zabudlo na výkaly, prišiel večer, otvorili sa fľaše a všetci sa dobre bavili. Dole hrdlami sa lial alkohol a z CD prehrávača spevák hulákal:

jsem proti, jsem proti, jsem proti tomu co po mě chcete

jsem proti, jsem proti, jsem proti všemu co mi rozkážete

 

„Chcelo by to ešte njake dobré baby.“ Správne poznamenal Palo.

Ostatní dvaja prikývli a Peťo dodal. „Jasné, alebo aspoň njake drogy.“

 

Zrazu vonku niečo buchlo. Znelo to ako úder do drevených vchodových dverí. Nikto tomu nevenoval prílišnú pozornosť, pokiaľ sa to nezopakovalo.

 

„Čo to bolo?” Spýtal sa Palo.

„To nič, to bol len vietor.“ Upokojoval ho Peťo. „Alebo medveď.“ Dodal položartom.

„Ale bolo to, jak keby niekdo buchol na dvere.“

„Vonku fúka, tak niečo búcha, to móže byť hocičo.“ Pridal sa k Peťovi Roman.

„Ja sa tam idem pozreť.“ Záhlásil Palo po chvíli. „Ide niekdo so mňou?“

„Ja by som išiel, ale nechce sa mi obliekať a obúvať. Je tam zima.“ Povedal Peťo, kým Roman mlčal.

 

Palo sa teda obliekol, odomkol dvere, vyšiel von a zatvoril za sebou. Roman s Peťom začali novú zaujímavú filozofickú debatu o nových počítačových hrách. Netrvalo dlho a Palo sa vrátil späť.

 

„No čo?“ Zaujímal sa Roman.

„Nič, asi len vietor. Fúka tam. Je tam poriadna zima, vám teda poviem.“

 

Keď už bolo veľa hodín, vypitého alkoholu a únavy, rozhodli sa, že pôjdu spať. Vyšli po schodoch hore, kam sa predtým pre nedostatok času ani nedostali. Bola tam tiež kúpeľňa so záchodom a hneď napravo od schodov boli dvere s nápisom: TERASA.

 

„Pozri, móžme ísť aj na terasu, to je dobré.“ Hovoril Peťo Palovi.

„Tak teraz tam určite nepójdeme, sa na nás vyvalí tona snehu, keď to otvorím, ne?“

„A pozrite, čo je nad vami, strešné okno. Tadeto sa sem móžu dostať teroristi.“ Pridal sa Roman.

„Jasné, Bin Ládin.“ Zasmial sa Peťo. Všetci sa rozosmiali.

Na poschodí boli tri izby, po bokoch dve dvojposteľové, v strede jedna trojposteľová, do ktorej sa nasťahovali všetci traja, lebo bola zo všetkých najprijateľnejšia. Ostatné boli dosť zanedbané. Keď už všetci ležali a všade naokolo bola tma, ozvalo sa zase buchnutie.

 

„To jak keby bolo tu hore.“ Trochu sa naľakal Roman.

„Myslíš, že by niekdo mohol prísť tým strešným oknom? To určite búchajú vonkajšie mreže. Mali sme ich zatvoriť.“ Upokojoval ho Peťo.

„Zamkol si vóbec Palo?“ Ozval sa ešte pochybovačne Roman.

„Jasné, čo som blbý?“

Po asi polhodinovej riedkej konverzácii nakoniec všetci tvrdo zaspali.

 

2

 

     Keď sa Peťo ráno zobudil, Roman ešte spal, ale Palo už vo svojej posteli nebol. Pozrel na svoje náramkové hodinky, ktoré mal položené na nočnom stolíku vedľa postele. Bolo 08:13. Zapol si mobil, obliekol sa, zišiel dolu do kuchyne, kde sedel už naraňajkovaný Palo. Veľa alkoholu včera nevypili, každý stiahol asi polovicu svojej fľaše, takže ráno nebolo také hrozné. Peťo si uvaril čaj a tiež sa naraňajkoval. Odkrojil si tri krajce chleba a každý si dal s niečim iným. Keď sa najedol a urobil potrebnú rannú hygienu, rozvalil sa v takzvanej obývacej izbe na pohovke. O chvíľu sa na druhú pohovku pridal Palo.

 

„Ty si njak skoro vstal, Palo.“

„Ja vždy skoro vstávam. Ja nevydržím dlho spať.“ Odpovedal, hľadiac do stropu.

„Ja som tiež ináč njak skoro vstal, nato, že je nedela. Ináč spím aspoň do desiatej. A to sme včera boli dosť dlho hore, ne? Veď sme boli asi do...“

„No asi do tretej...“ Doplnil ho Palo. „Roman ešte spí?“

„Áno, keď som vstával, ešte spal. Teraz sa možno akurát prehadzuje na druhý bok.“ Zasmial sa Peťo. „Si predstav, že tu neni skoro žiadny signál. A to nejsme vóbec vysoko. Odtialto by som sa nikam nedovolal.“

 

„Bol som ráno pozreť okolo chaty, keď ste ešte spali. Vieš, jaké sú tam na streche obrovské cencúle? Ma to mohlo včera v tej tme aj zabiť, kebyže na mňa padne. To sa ti zapichne do hlavy a je po tebe.“

„Čo ja viem, šak to neni až taká výška, aby sa ti zapichol do hlavy. Ale určite by ti niečo urobil.“

„Vieš, jaká tam bola večer tma? Som takú tmu ešte nevidel. V Bratislave taká tma neexistuje. Nevidíš vóbec nič.“

„Viem, tu nejsú žiadne svetlá, žiadne pouličné osvetlenie. Tu nemá čo svietiť.“

 

„Úplná tma. Akurát ten sneh svieti. Kebyže neni sneh, nevidíš absolútne nič. Ináč, nebolo mi všetko jedno, Peťo, keď som bol vonku v tej tme. Normálne som mal strach.“ Pozeral Palo neprítomne do stropu.

„Chcel som ísť vtedy s tebou pozreť, škoda.“

„Nikdy nevieš, čo sa móže stať v takej tme, keď vóbec nič nevidíš. Ževraj kedysi tu bola diera v plote k susedom, ktorí si sem chodili naberať vodu. Možno tu ešte je. Len neviem, kde. Ja by som to hneď zatrhol, rozumieš, čo sem má čo niekdo cudzí chodiť. Na moju vodu. Ale asi im to nevadilo, keď sa tak dohodli. Rozumieš, nikdy nevieš, kdo ti sem móže vbehnúť. Všeličo sa móže stať.“

 

Peťo si nebol celkom istý, ale mal pocit istého...napätia...nejakej zlovestnej, aj keď nereálnej predtuchy v Palovom hlase.

Zrazu sa na schodoch ozvali kroky.

Do miestnosti vstúpil rozospatý Roman.

„Čaute. Čo budeme neska robiť?” Vniesol sa jeho ospalý hlas dovnútra.

„Neviem. Uvidíme. Šak niečo vymyslíme.“ Povedal Peťo.

„Dóbre. Idem sa ja naraňajkovať.“ Otočil sa smerom ku kuchyni s rukou na zývajúcich ústach.

 

„Nejdeme sa pozreť na tú terasu?” Otočil Peťo hlavu k Palovi.

„Dobre, móžme. Idem zobrať klúče.“

 

     Kým Palo hľadal kľúče, Peťo zatiaľ vyšiel po schodoch ku dverám vedúcim na terasu. Premýšľal, ako by asi mohla vyzerať. Keď prišli, zvonku si nič podobné, ako terasa nevšimli. Pripadalo mu to, ako nejaká tajomná komnata, ako keď bol dieťa a vždy ho priťahovali nejaké neotvorené novoobjavené dvere, ktoré sa potom s inými deťmi pokúšali otvoriť a neznámy priestor za nimi preskúmať. Pripomínalo mu to detské dobrodružstvo. A teraz mal jeho kamarát kľúč, takže sa nemuseli len domnievať, čo je za nimi a vymýšľať si historky o strašidlách, mŕtvolách, zabudnutých pokladoch. Tie dvere boli teraz ich. A čokoľvek bolo za nimi, patrilo im.

 

Palo mal na zväzku asi desať kľúčov a keď ani jeden z nich nepasoval, začal kývať hlavou. „Žeby tu nebol klúč odtialto? Veď predsa tu musia byť všetky klúče. To neni možné.“

„No možno nechcú, aby sme chodili na terasu.“

Palo ešte raz vyskúšal dva nepasujúce kľúče a keď tretí, trochu pokrivený konečne nasilu napchal do dierky, so zadosťučinením ním pootočil.

 

     Dovnútra vkĺzlo dotieravé, ale príjemné slnko a pod nohami sa im zjavila podlaha z červenogranitových suchých dlaždíc.

 

„Pozri sa,“ divil sa Peťo, „my sme sa báli, že kolko tu bude snehu a tu je úplne sucho.“

„Zaújmavé. Asi, že tu na to svieti slnko. Sranda, všade polmetra snehu a tu nič.“

„Tu by sa dalo dobre opalovať.“ Zasmial sa Peťo.

„No, veď v lete sa tu opalujú. Pozri na to,“ ukázal Palo na záhradný stôl z dreva s takisto drevenými lavicami, „hen, jaká kopa snehu. Tu muselo dobre snežiť. Ne jako v Bratislave. Pozri na tie stopy.“ Ukázal po chvíli na malé diery v snehu.

 

„Mhm, kdovie, od čoho to je.“ Zamyslel sa Peťo.

„Asi srnka. Tu sú srnky.“

„Čo ja viem, srnka by mala podla mňa hlbšie stopy. Podla mňa to móže byť zajac.“

„A pozri. Kolko je tu ludských stop. Tie musia byť čerstvé. Tak jeden, dva dni dozadu. A sú dookola celej chaty, vidíš?“

„Áno. Možno od tých, čo tu boli pred nami. Veď len včera odišli. Sa tu premávali okolo chaty. Hen, už viem, prečo tu neni sneh,“ ukázal smerom k ľavému kraju terasy. To neni len kvóli slnku. Vidíš tú paru? Pod nami je kuchyňa a tam vyhrieva vodu bojler. Takže máme vyhrievanú terasu.“ Obidvaja sa usmiali. „Ale je tu zima.“

Obidvaja zamierili dovnútra a terasu zamkli.

 

     Keď sa Roman najedol, všetci spolu vyrazili von, pozrieť sa po okolí a vychutnať si po dlhom čase ozajstnú živú prírodu. Bola síce väčšia zima, ako predošlý deň, ale to im nevadilo, veď po dlhom chodení po lese si išli sadnúť do neďalekej reštaurácie, kde si dali na zahriatie rum a dobre sa naobedovali. Peťo si dal klasický vyprážaný rezeň a Palo s Romanom vyprážaný syr, keďže na výber toho v jedálnom lístku veľa nebolo.

 

     Na chatu sa vrátili podvečer, spokojní a pr9jemne unavení z malého výletu. Na chvíľu si všetci oddýchli, keďže neboli veľmi zvyknutí chodiť, ležaním na pohovke, prípadne pitím kávy, fajčením cigariet a nasávaním príjemnej dovolenkovej atmosféry. Keď sa začalo stmievať, opäť sa otvorili načaté fľaše, začalo sa popíjať a rozhodovať o dni odchodu, keďže pôvodne prišli iba na víkend a už bola nedeľa.

 

„Mohli by sme ísť až v utorok. Veď sme prišli len v sobotu na obed.“ Začal Palo.

„Ja neviem, síce ja mám dovolenku aj v utorok, ale ja potrebujem si njake veci vybaviť. Podla mňa by sme mali ísť zajtra. Tak njak poobede.“ Povedal Roman.

„Áno, niektorí z nás musia ísť aj do roboty.“ Uškŕňal sa Peťo.

„Zaujmavé, že to hovorí práve nezamestnaný.“ Poznamenal s úsmevom Palo.

„Si robím srandu, mne je jedno, kedy pojdeme domov.“

 

     Keď už bola vonku úplná tma a vnútri museli rozsvietiť, Peťo si potreboval ísť do kuchyne pre niečo k borovičke, lebo bez zapíjania ju dokázal síce konzumovať dlho, ale predsa len nie večne. Vošiel do tmavej kuchyne, rozsvietil a urobil si sirupovú vodu, lebo nič iné nealkoholické nemal. Ochutnal, či je pomer sirupu a vody správny a otočil sa k odchodu. Zrazu ale na pravej nohe, ktorou vykročil, zastal. Skoro v strede kuchyne, tesne pred jeho nohou, bola kaluž. Kaluž niečoho bieleho. Bolo to prevdepodobne rozliate mlieko. Nerozumel, kde sa tu mohlo nabrať mlieko, veď nikto z nich nič také nechutné a nezdravé nepil. Namáhavo, veľkým krokom kaluž prekročil a otvoril chladničku. V tej žiadne trvanlivé mlieko nebolo, a žiadna stopa odtiaľ neviedla ku kaluži, ktorá tam bola celkom osamotená. Vtom prišiel do kuchyne Palo, ktorý hneď zbadal, čo je na podlahe.

 

„To čo tu je?”

„Neviem, proste som prišiel a bolo tu rozliate mlieko. Ale neviem, odkial. V chladničke žiadne neni.“

„Kdo to rozlial? Kde sa to tu zobralo? Doriti.“

„Neviem, ani v koši nič neni, to je divné.“ Pozeral Peťo do smetného koša.

„Peťo, to bol podla mňa Roman. On si dáva do kávy mlieko. A mal takú malú flaštičku s mliekom do kávy.“ Povedal Palo potichu. „Bol v kuchyni posledný, dával si tu niečo na jedenie.“

„Ale to je malá flaška a toto je dosť vela a navyše to nevyzerá jak mlieko do kávy, to jeho je také tmavšie a toto vyzerá jak normálne trvanlivé mlieko.“

 

„Podla mňa to bol on. Idem pre handru. Musíme to utreť.“

 

Keď Palo odišiel pohľadať nejakú handru na podlahu, vkráčal do kuchyne Roman.

„Čo Peťo, aj ty si hladný?“ Otočil sa smerom k chladničke a vstúpil rovno do bielej kaluže.

„Pozor.” Povedal len tak ledabolo Peťo, keďže vedel, že tomu aj tak nezabráni.

„Ježiš, to čo tu je. Doriti.“ Zodvihol nohu a snažil sa dostať mimo mliečneho ohrozenia.

„Mlieko, nevidíš?” Informoval ho Peťo.

 

Keď sa vrátil Palo s handrou, hodil ju na zem a začal ňou premávať po podlahe, obidvaja jeho prácu so záujmom sledovali.

 

     Potom sa spoločne vrátili do klubovej miestnosti a pokračovali v zábave a debate, akú len mohli mať traja chalani bez báb, drog, s alkoholom. Miestnosť bola vyzdobená množstvom svetelných odrazov, žltých variácii a potmehúdskych tieňov.

 

     Zrazu niečo silno buchlo a všetci sa otočili smerom, odkiaľ ten zvuk s najväčšou pravdepodobnosťou prichádzal. Bol to dutý, ale tvrdý zvuk úderu do dreva. Áno, boli to vchodové dvere. Nič iné to byť nemohlo a nič iné ani nepredpokladali. V miestnosti nastalo ticho. Všetci traja na seba navzájom pozerali a snažili sa vyčítať z očí toho druhého nejakú odpoveď. Nejakú správnu a zároveň upokojujúcu odpoveď.

 

„Zrejme zas vietor.“ Snažil sa prerušiť to ticho Peťo.

 

     Vtom sa ale úder zopakoval a všetci definitívne prestávali veriť, že by to mohol byť iba rozmar vetra.

 

„To neni vietor,“ povedal Palo, „jak keby niekdo búchal na dvere. Niečím...njakou palicou, alebo čím, ne rukou.“

„Doriti, toto neni sranda.“ Bolo počuť obavu v Romanovom hlase.

„Počkajte, uvidíme, čo bude ďalej.“ Brzdil ich Peťo.

 

Opäť chvíľkové ticho a... „Počuli ste to? Teraz jak keby niekdo kopol do dverí. Do piče, toto sa mi nepáči.“ Zahrešil Palo.

A znovu odmlka. „A teraz, jak keby škrabanie. Do riti, čo to je?“ Začal Palo strácať trpezlivosť.

 

„Možno njake zviera. Ale jaké, veď tu medvede nemóžu byť, nejsme predsa v horách.“ Chcel beznádejne ukľudniť všetkých, vrátane seba, Peťo.

„Asi to bolo to, čo včera. Toto je fakt divné, vám poviem.“ Nepáčilo sa to Romanovi.

 

„Poďme sa tam pozreť. Ku dverám, ne von. Možno budeme počuť niečo bližšie.“ Nabádal Palo.

„Tak poďme.“ Pridal sa nerozhodne Peťo.

„Ja nejdem. Idem sa pozreť hore z okna, možno odtial niečo uvidím.“ Vyhlásil Roman a vystúpil hore po schodoch.

 

     Palo s Peťom išli pomaly a hlavne potichu po rozsvietenej, no napriek tomu nie príliš svetlej chodbe, ktorá viedla ku kuchyni a vchodu. Teraz nebolo počuť nič. Chvíľu tam nehybne stáli bez pohnutia pri dverách, snažili sa čo najviac nastražiť uši a chvíľami na seba pozreli, kým oči im stále pomaly chodili zo strany na stranu. Nič. Ticho.

 

     Keď sa o niekoľko sekúnd (v tom čase to bolo niekoľko desiatok dlhých minút) ozval ďaľší záhadný zvuk, znovu na seba vystrašene pozreli. Pretože tento zvuk bol ešte horší, ako zvuky predtým. Tie predošlé zvuky mohlo spôsobiť v lepšom prípade viac vecí, ako napríklad vietor v spolupráci s mrežami na vonkajších dverách. Ale tento zvuk bol iný. Bol dôkazom toho, že ho niekto, alebo niečo spôsobilo zámerne. Nejaká bytosť, ktorá mala určite viac inteligencie, ako železné mreže. Bol to zvuk zaklopania na okno. Nie dvojité zaklopanie, ako keď chcete, aby vám niekto otvoril. Bolo to iba jedno klopnutie, jeden dotyk so sklom, jediný, ale presvedčivý a neprehliadnuteľný. A to bolo desivé. Dôkaz niečoho, čo má nohy, pravdepodobne aj ruky a možno má záujem vystrašiť vás, prípadne niečo horšie. Opäť ubehli dlhé chvíle bez pohybu, bez zvuku, plné napätia. Dlho iba ticho.

 

„Idem naspäť.“ Zašepkal Peťo a vrátil sa, pomaly a potichu do spoločenskej miestnosti, kým Palo stále nehybne zostával na svojom mieste, ako socha Diskobolosa, ktorý ešte iba čaká, kedy mu do ruky podajú disk a vôbec netuší, čo sa s tým čudom vlastne ďalej robí.

 

     Peťo sa vrátil do silno osvetlenej izby a napil sa z borovičky. Keď položil pohár, videl, že sú na ňom vidieť odtlačky jeho spotených a zamastených rúk. Zostal stáť v strede miestnosti a pozeral do okna. Uvedomil si, ako je to so svetlom v miestnosti. Ak je človek vovnútri osvetlenej miestnosti a vonku je tma, ten ktorý je na tej druhej strane má oproti vám obrovskú výhodu. Vidí vás, ako na dlani. Ako keby sa pozeral na film v kine, kým vy vidíte iba odraz miestnosti a v nej svoju bezradnú postavu a len veľmi málo z toho, čo sa odohráva vonku.

Teraz v jeho hlave prebiehala dilema, či zhasnúť, alebo nie. Ak by zhasol, boli by na tom obidve strany rovnako, ale nechcel vyzerať, ako nejaký zbabelec a strachopud, veď nakoniec tam nikto, ani nič nemuselo byť a znemožnil by sa tým sám pred sebou. Chcel stáť pevne na nohách a tváriť sa, že ho nič nevyviedlo z miery.

 

     Stále pozeral do okna, kde videl hlavne odraz miestnosti, keď zbadal vonku nejaký pohyb. Trval sekundu, možno dve, ale na ten moment zahliadol oči, ktoré sa pozreli cez sklo dovnútra. A pozreli priamo na neho. Bol to iba zlomok sekundy a už tam nič nevidel, ale bolo to tam. Vedel, že to tam bolo. Niekto, kto mal takú odvahu nazrieť niekomu do súkromia, vediac, že ten druhý to tuší, ak nie rovno vidí. Peťo tušil, že teraz tam stále mohol byť a pozerať naňho, nie rovno spred okna, ale tak, aby ho Peťo vôbec nevidel. Stál niekde v tme a sledoval ho. Peťa premohol pocit, ktorý nemal už veľmi dávno. Pocit, ktorý mu v poslednej dobe pripadal cudzí. Ale teraz sa vrátil. Vrátil sa po dlhom čase dovolenky niekde na Havaji, alebo v Antarktíde, niekde veľmi ďaleko. Bol to pocit úzkosti, ktorý mu zvieral hrdlo. Pocit silnej ťažoby na prsiach. Bol to strach. Strach z niečoho neznámeho a nebezpečného. Nebezpečného už len preto, že to bolo neznáme. A momentálne neviditeľné. Bolo to tam vonku a pozorovalo jeho reakcie. Na ten pocit a na tú chvíľu nebolo výstižnejšieho prirovnania, ako: ‘Mať srdce v nohaviciach.’ Stál tam ako prikovaný k zemi, hodinu, dve, možno polovicu ľudského života.

 

„Kurva!“ Ozvalo sa z chodby vedúcej ku dverám. „Kurva, piče, kurva!“

 

Peťo okamžite vyrazil ku smeru Palovho hlasu.

„Čo sa stalo, Palo?“

„Zakopol som do tejto skrinky na boty. Piče, ja to jebem!“

Pomaly s Peťom odkrivkal do spoločenskej miestnosti.

 

     Keď Roman vyšiel po schodoch hore, bola tam tma. Tma, že skoro nič nevidel a musel sa pohybovať, len podľa toho, čo si o tomto poschodí zapamätal včera večer pred spaním a dnes ráno po prebudení. Nechcel rozsvietiť, pretože vedel, že tak neuvidí nič, čo je vonku. Dostal sa so izby, kde včera spali, pretože inde by určite do niečoho narazil, možno by si aj niečo zlomil. Pomaly prešiel k oknu a pozrel von. Videl, ako na oblohe svieti malý kúsok mesiaca, ako majestátne a nebojácne stoja v tej tme stromy s obrovskými korunami a ako jediné svetlo slúžil iba chabý odraz toho ledva viditeľného mesiaca na snehu. Ale nevidel žiadnu postavu, žiadne zviera, nič, čo by ich mohlo nejakým spôsobom ohroziť, alebo len vystrašiť. Aj keď na všetky strany tejto chaty vidieť nemohol. A to ho nedokázalo zbaviť jeho strachu a obáv.

 

     Všetko bolo chladné a pokojné, okrem neho. Všetko mlčalo. Iba jeho srdce bolo počuť, ako šialene bije. Aj keď mal pocit, že je tu vo väčsom bezpečí, ako tí dvaja dole, bol tu sám. A strach zo samoty bol ešte silnejší, ako strach z nebezpečenstva, ktoré by mohol prežiť s kamarátmi. Postavil sa a pomaly sa približoval ku schodom. Predstavoval si, ako z otvorených tmavých izieb po stranách naňho niečo vybieha. Bola to smrteľná predstava, ale nemohol sa jej zbaviť. Jeho nohy začali štrajkovať. Veľmi ťažko sa mu darilo riadiť ich tak, ako chcel. Veľmi ťažko sa mu chodilo na roztrasených nohách. Teraz bolo okolo neho ešte horšie ticho, ako predtým. Bolo to absolútne hrobové ticho. Už nepočul biť ani vlastné srdce a to ho desilo ešte viac. Odrazu ho strhlo a na moment nevedel, či náhodou nedostal infarkt. „Kurva!“ Začul hlas z dola. Opäť nejaká spŕška nadávok. „Čo sa stalo, Palo?“ Ozval sa ďaľší hlas a on už vedel, komu tie hlasy patrili, tak rýchlo zbehol dolu.

 

     Keď Roman vbehol do spoločenskej miestnosti, našiel tam rozrušeného Peťa a Pala, ktorý mal skrivenú tvár od bolesti. „Čo sa stalo?“ Ihneď sa spýtal.

„Ale nič, len som zakopol.“

 

     Teraz boli spolu v jednej miestnosti, ale to nerozptýlilo strach z toho, čo sa dialo. Keď sa ozval ďaľší, nie príliš silný zvuk, všetci traja by prisahali, že to bola kľučka od dverí na terasu. Dvojité stlačenie kľučky, ako keď sa niekto chce dostať dovnútra. Našťastie sa neotvorili. Boli zamknuté. Tri napäté telá stáli bez pohybu v žiari svetiel z viacerých lámp. Trvalo to takto asi večnosť. Nikto netušil, koľko je hodín, či je ešte nedeľa, alebo už pondelok, nikto nevedel, čo sa bude diať ďalej.

 

     Keď sa ale asi pol hodiny nič nedialo, žiadny nový zvuk, snažili sa aspoň pomaly dopiť borovičku a vína. Nikomu nebolo do reči. Keď ich ani potom, po približne dvoch hodinách nič nevystrašilo, obavy mierne, aj keď nebadateľne ustúpili a im nezostávalo nič iné, iba ísť spať. Najskôr chceli zostať do rána, aby sa nič nestalo, ale keďže noc predtým dosť predĺžili, už im nezostávali sily vydržať bez spánku a padajúce očné viečka o tom tiež vedeli svoje.

 

     Opatrne skontrolovali, či je všetko dobre zamknuté a zaistené a vybrali sa hore do tmy a do bezpečia postelí. Ešte dlho sa snažili vydržať bdelí, lebo strach v ich hrudníku stále zostával, ale únava a oslobodzujúce sny nakoniec vyhrali.

 

3

 

     Keď sa ráno Peťo prebudil, videl, že Palo aj Roman spia vo svojich posteliach, čo ho ukľudnilo, ale predsa len pre istotu zostal ležať, kým sa aj oni nezobudia. Nechcel ísť dolu a byť sám v dome. Asi o dvadsať minút otvoril Roman oči a o chvíľu nato aj Palo. Po rannom prebádaní celej chaty, či je všetko v poriadku, sa bez nejakých debát dohodli, že pôjdu domov ešte pred obedom. Balenie vecí bolo vcelku rýchle a nikoho nebolo treba poháňať.

 

„Počkaj Peťo, niečo si si tu zabudol.“ Zakričal Palo ukazujúc kefku v ruke, keď už mali skoro všetko zbalené.

„Ježiš, díky.“ Prevrátil Peťo oči nad svojou nedôslednosťou.

 

     V aute bolo mŕtvo. Nikto nevedel, čo má hovoriť a či by bolo vôbec dobré niečo hovoriť, každý si chcel vsugerovať, že nič z toho sa vlastne nestalo, že to bol iba zlý sen. Palo, ako vodič mal upreté oči na cestu a ostatní dvaja ticho pozorovali krajinu.

 

     Keď sa po nie veľmi dlhej ceste autom pred nimi zjavil nápis Bratislava, uvedomili si, že sa opäť vracajú do toho špinavého, šedivého, zasmradeného mesta, do tej betónovej diery.

Ale narodili sa tu, žili tu a bol to predsa ich domov, kam sa vždy mohli uchýliť.

    

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

    

 

---