Galéria (ne)živých sviec

Úvod

            Veci nepoznané, neznáme sú vždy vzrušujúce. Ich veľkosť nám na začiatku ľahko zatieni myseľ. Málokto by dokázal odolať návrhu, aký sme dostali my duše, nehmotné stvorenia, ktoré doposiaľ nepocítili dotyk. Anathem, prvý z nás, mal zmeniť pohľad na realitu, svet alebo život, ak chcete. Tieto tri rovnaké formy existencie nám ani počas miliónov rokov evolúcie nedokázali poskytnúť fyzický kontakt. Skutočnosť sa ruka v ruke niesla v duchu večnosti a tá nemala zľutovania s nikým. Preto aj snahy o to najcennejšie, čo duša kedy smela získať neustávali, pokým sen nepremohol pána reality. Srdcom prešla prvá kvapka krvi a červeň vstúpila do tvárí. Dúfam len, že jeho tlkot neustal práve vtedy, keď sme si ho vložili do hrudí.

            Anathem, energia sústredenú do jedného bodu, neustále sa mrviaca a občas aj trochu rozpínajúcu. Bol nervózny zo skupenstva, v ktorom sa nachádzal, vlastne, v ktorom prebývali všetci a tak sa rozhodol vytvoriť akúsi schránku pre nás duše. Nazval ju chia. Dokážem vám to vysvetliť pár slovami, odrazu sme cítili vôňu nádychu, videli listy padajúce k zemi a plačúce nebo. Rozumiete? Naším cieľom bol dotyk. Na začiatku to bolo niečo zvláštne úžasné s čím sa každý chcel dychtivo zoznámiť. Našli sa, ale aj takí, ktorých táto sila úplne ovládla. Postupne ich  pribúdalo až im nakoniec márnivosť zatemnila oči a oni sa stali Itaké, opak nás samotných.  Nový druh pochádzajúcu z večnosti.

            Trend sa masovo rozširoval, nové duše automaticky zabudované do chií zničili našu  tristotisíc ročnú tradíciu prastarej rasy, Plataké. Bola to hlúposť alebo zvedavosť, čo nás dohnala k takémuto kroku?

            Aj ja Charisma de Schantee musím žiť ako Itaké. Mám zvláštne meno, nie  však preto, že by sa mi páčilo, skôr vystihuje to, kto som v ríši týchto cudzincov. Nočné prechádzky pomedzi ich kroky mi pomáhajú nájsť niekoho mne podobného a rovnako strateného. Pod tieňom uličnej lampy, ale ťažko nájdem svetlo živej sviece. Žiaru duše Plataké omylom uväznenú vo svete bez pravidiel . Vo vnútri skryté tajomstvo vesmírnej energie a na povrchu bezvýznamná schránka. Všetko je o hľadaní a strácaní nájdeného. Preto ešte žijem, aby som mohla pokračovať v pátraní a potom presýpať zrnká piesku pomedzi prsty.

            Môj príbeh nezačína ani nekončí šťastne. Nesmie. Lebo ak by vám vyčaroval úsmev na tvári znamenalo by to, že klamem. 

Stalo sa to v jeseni, v období, keď všetky kvety, stromy kričia: ,,Sme unavení, chceme spať.“ Ak sa život za oknom ukladá ku spánku, začnem maľovať. Na plátno nanášam pestré farby a doprostred vždy nakreslím Itaké. Raz ma napadla šialená myšlienka: ,,Vdýchnem mu dušu a nechám ho nech žije v obraze.“ Svet v ráme povesenom na stene podliehal iným zmenám ako moje predstavy. Obyvateľ temperového kráľovstva si pretváral ťahy štetcom.  Ako náhle som mu niečo znovu načmárala, sfúkol zaschnutú farbu na podlahu. Už, už by ma to urazilo, premohla ma zvedavosť a nechala som ho, aby mi ukázal svoj svet. Najprv vyhádzal nábytok, potom sa vrhol na steny. Tĺkol do nich dve noci, búšil beznádejne päsťami, pokým ich nemal celé červené. Kvapky krvi stekali po ráme. Dosť bolo bolesti, čierna farba z mojich sĺz mu prikreslila kladivo. Neveriacky mi pozrel do očí, ale i tak  ho zobral zo stola. Dni ubiehali, stále bez oddychu pokračoval. Až jedného dňa, celý dom stuhol ohlušujúcim rachotom. Padla prvá stena. Víťazoslávny úškrn človiečika vrhol na mňa tieň pochybností. Malé nôžky odstúpili od steny, pochopila som, cez vybitú dieru utekal za slobodou. BOŽE MOJ! Uchvátila ma panika. VRÁŤ SA, VRÁŤ!! Neposlúchol. Smutno som hľadela do prázdneho obrazu. Ostali tam len ruiny z izby, ktorá mu mala poskytnúť všetko. Ale život nikoho z nás sa nedá zavrieť medzi štyri steny.

Prišla jar, obraz stále zíval prázdnotou. Pochveli mi preťal spánok hlasitý, bolestivý výkrik. Vrátil sa. Umučený so strachom v očiach, skrútený na podlahe. Obraz prekryla červená opona, smrť pretrhla špagát, koniec. Zabili ho. Kto? Obyvatelia, ostatných obrazov, ktorý nedostali dušu. Biely obláčik stúpajúci z rozliatych farieb ma prosil svojou nenápadnou modlitbičkou, aby smel naspäť domov, tam kam patrí,  ku mne.         

             Možno by ste si mysleli, že som sa odvtedy štetca viac nedotkla. Opak je pravdou. Tento čarovný nástroj sa mi namiesto toho začal čoraz viac vrývať do dlane, pokým mi pomedzi prsty neprešiel aj posledný mŕtvy obraz. Maličký svet maľovaných duší splynul v jeden plamienok. Stačí si ho priniesť domov a čítať krehké obrysy tvárí, skrytých v mojej Galérii živých sviec. Vitaj neznámy …

Obraz číslo 1: Nemo

            Hodiny ukazovali niekoľko minút po polnoci, Nemo stál pri otvorenom okne a pozeral na prázdnu ulicu. Nikto sa neprechádzal, nikto nešepkal slová do vetra. S šálkou horúcej čokolády obdivoval  tichú nádheru, ktorá za pár hodín zmizne ako obláčik voňavej kakaovej pary. „Ešte chvíľu a pôjdem spať“. Dobre vedel, že klame sám sebe. Namiesto chvíľkového opojenia tam vždy ostal až do svitania. Keď slnko začalo stúpať nad hladinu mestských obrov Nemo zaspal.

            „Cŕŕŕŕŕn!!!!!“ Ohlušujúci zvuk budíka prezrádzal nástup ďalšieho dňa. 05:30 kričalo z digitálneho displeja. Za pár sekúnd spod paplóna vyliezla prvá končatina, ruka. Akoby sa snažila zastaviť plynúci čas hrozitánskym ukazovákom. Po tomto vystrašujúcom geste budík stíchol, na jeho miesto nastúpil hluk smetiarskych áut, točiace sa kolesá na vozovke a ľudské hlasy. Život ulice naberal na intenzite, pričom Nema konečne prinútil vstať. Každý deň ho budil ten istý rachot kontajnerov za doprovodu frflajúcich slov neurotických manažérov.

V zrkadle často vídaval rôzne odtiene svojej tváre. Skoro zrána mával výraz šišatej ropuchy. V práci by ho určite nikto nespoznal preto sa snažil premeniť na neodolateľného, veselého princa. Všetko by bolo ľahšie keby pri ňom stál niekto, kto by bozkom uskutočnil túto zložitú premenu. Ale nebol, nuž ponechal zázraky na mydlo a zubnú kefku.

Pevne stisol brzdu na bicykli. Spozoroval blížiacu budovu Úradu pre životné prostredie.

 „Dobré ráno, profesor.“ S úsmevom na tvári pozdravil osobu vo dverách. Dotyčný vykrivil pery so snahou niečo zamrmlať. Nástenka na konci chodby mu poskytla potrebné informácie. Dnešný program : Chránené územie okresu IV. Na prvý pohľad nič zaujímavé, pre Nema to bolo, ale životné poslanie. Mal rád to, čo robí, pretože nemusel sedieť v kancelárii. Kontroloval prírodné lokality v meste a podľa potreby vyrážal do terénu, upravoval nariadenia, vyhlasoval chránené územia.

Slnko neúnavne pálilo na chrbát, keby nemal tričko určite by v noci musel čeliť nepríjemným spáleninám. Radšej si natrel tvár opaľovacím krémom a na chvíľu uložil unavené telo do trávi. Zatienil rukou žltú nádheru, prižmúril oči, aby sa mohol nabažiť krásou Aljurských hôr. Počas týchto okamžikov si skutočne uvedomoval radosť z práce aj napriek tomu, že občas musel písať obsiahle správy. Zo sústredenia ho vytrhli krídla vtákov lietajúce nad neďalekým jazerom.

            K večeru mu viečka padali až niekam na kolená, únava ho premáhala. Hodil sáčok čierneho čaju do kanvičky a znovu sa ponáral do hlbín bytového stereotypu. Pri poslednej chrapľavej árii zazvonil mobil.

„ Prosím…“ozval sa, hlavou mu prebiehala otázka koľko je hodín, keď sú ľudia schopný otravovať.

„ Dobrý večer.“ vybehlo zo sluchátka, šíril sa k nemu neznámy ženský hlas. Mal v sebe niečo sametové a záhadné.

„ Dobrý večer, ako vám pomôžem?“ o trlo nadviazal na konverzáciu.

„ Je od vás pekné ak sa chcete podujať na tak ťažkú úlohu .“

Nema táto odpoveď zarazila. Nevedel ako by mal správne zareagovať tak len počúval.

„ Vy ma asi nepoznáte, teda..ehm…určite ma nepoznáte, lebo ani ja neviem kto ste. Nie, prosím len to neskladajte! Možno sa vám tento rozhovor bude zdať zvláštny, a vlastne máte aj pravdu. Nikdy predtým som niečo podobné nespravila, ale teraz vás potrebujem.“ osoba na druhej strane priniesla do rozhovoru náznak sĺz.

„ Slečna plačete?“ Konečne sa Nemovi naskytla možnosť položiť otázku v správny čas.

„ Nie, nie. Asi len…spojenie…zlé spojenie.“

„ Neverím vám, keby ste bola teraz pri mne podal by som vám kapesník.“

„ Je to od vás milé, ďakujem, ale naozaj neplačem.“

„ Ak je to teda tak, pokračujte.“

„ Naozaj si ma chcete vypočuť?“

Ani sám nevedel ako a z úst mu vybehlo zvedavé :

 „Áno, rozprávajte.“

„Včera, pamätáte na tu strašnú búrku uprostred noci?“

Nielen, že si pamätal, ale ešte stále cítil jej dôsledky na podlahe v spálni.

„ Spozoroval som menšie krupobitie.“

„ Uprostred tej šialenej výmene názorov medzi oblakmi ma premohol silný neznámy pocit. Chcela som začať tancovať pomedzi kvapky, skryť sa do každej z nich a utiecť na jej krídlach niekam ďaleko. Slzy bojujúcich obrov na mňa čakali ešte pár hodín, ale ja som nešla. Mozog kričal, vrieskal zlé zaklínadlá. Preto som ostala priviazaná o ramená múdrych knižiek a správnych slov…“

„ Stop…, nemučte sa slečna, ja  viem o čom hovoríte.“  

„ Nie asi mi dobre nerozumiete, ja.. .“

„ Ale áno, rozumiem.“ Nastala dlhá pauza, praskanie v telefóne dráždilo nemé hlasy. 

„ Zbohom…ja…zbohom“ šum pohltil Nemove uši.

„ Prečo, počkajte…povedal som niečo zlé. Haló, haló slečna ?“

Dlho do noci opäť pozoroval hviezdy, hľadal veľký voz, tešil sa ak objavil súhvezdie Orión. Všetko to bola len zásterka, aby prestal premýšľať nad zvláštnym telefonátom. Zavolá ešte? Snáď. Možno by bolo lepšie, keby… Ani žiara nočných slnečníc nedohnala rozum ku spánku.

Prichádzalo ráno, lístie začalo dýchať splodiny z áut. Nemo s podopretou bradou sledoval prebúdzajúcich ľudí. Nesmel ostať mimo spoločenský kolobeh, šikovne naskočil do svojej pôvodnej role.

            Izbe niečo chýbalo, nábytok bol na svojom mieste, ale prázdnota stále pohlcovala priestor. Všimol si to už keď odchádzal. Po príchode spravil menšie zmeny, posteľ premiestnil do rohu, odhrnul záclony. Z predného vrecka vaku vytŕčalo zopár lúčnych kvetín, bodliak, materina dúška. Vložil ich do vázy. Tak…teraz je to akurát. Roztiahol pery do úsmevu. Spánok neúnavne pretínal jeho snahy ostať pri zmysloch  ešte aspoň hodinku, snáď keby náhodou…

            Miestnosťou prebehla vlna nadšenia, keď sa Nema dotklo zvonenia z mobilného telefónu.

Neznáma hanblivo prehovorila „Dobrý večer“

„Dobrý večer, ani neviete ako rád vás zase počujem.“

„ Mňa? chichi to nemyslite vážne. Viete, že ste prvý kto mi to povedal.“

„Ako sa voláte, prezraďte.“

„ Nie, nie hanbím sa, nuž ak ale nedáte môžete mi hovoriť Michaela.“

„Veľmi rád slečna Michaela. Prečo ste včera tak náhle odišla?“

„ Neviem, zľakla som …“

„ Mňa sa báť nemusíte..“

„ Nie vás, seba. Nepýtajte sa prosím, nech to čas vyrieši za nás. Cítim z vás akúsi únavu.“

„ Áno, áno. Trochu mi tá vaša nečakaná návšteva kradla spánok.“ Ako malé dieťa zívol, stačilo spomenúť perinu a paplón.

„ Chcete si trochu zdriemnuť ? Ja počkám.“

„ Áno, rád by som…“Nestačil ani dohovoriť a do sluchátka sa vkradlo slastné chrápanie.

„ Dobrú noc.“ Znela odpoveď . Nad mestom vládlo ticho, spod oblakov sa vynárali len dva spiace hlasy, Nemov a Michaelin. On ležal v jej objatí a ona počúvala, on sníval a ona  stále počúvala ich spoločné myšlienky. 

Obraz číslo 2: Spasiteľ

„POZOR!“ Slová upozornenia presvišťali okolo mňa rovnako rýchlo a nečakane ako veľké čierne krídla. Pri bolestivom dopade neznámeho tvora, len niekoľko centimetrov od môjho pravého ramena, mi  prišlo zraneného návštevníka ľúto. Páperie sa vznášalo kade – tade po celej šírke pristávacej plochy. Hoci ma táto hra bavila, nemyslela som, že niekomu ublížim. Snáď, ale aby som to radšej uviedla na pravú mieru. Nie som žiaden samovrah ani atentátnik , aj keď sa občas staviam do stredu letových dráh. Moje počínanie malo opodstatnenú príčinu. Čakala ma veľmi, ale naozaj veľmi dôležitá rýchla pošta. Vysvetliť vám pravidlá nášho sveta nebude jednoduché. Všetci tu totiž hráme jednu bláznivú hru. Hru na priateľstvo, porozumenie, vzrušenie a lásku.

            Nachádzame sa niekde medzi nebom, zemou a hviezdami. Môžete si vybrať, nič  nie je zakázané. Sme si totiž všetci rovní, bez rozdielu pohlavia či farby pleti.

„Ahooj.“ Slovo, ktoré odštartovalo môj príbeh v krajine. Pozdrav zabalený v nevinnom obale plával ku mne. Otvoriť? Neotvoriť? Pokušenie, túžba zažiť niečo neobvyklé, zviedla čin rýchlejšie ako myseľ. V priebehu niekoľkých hodín ma táto forma konverzácie úplne odrezala od môjho Ja na zemi.

            Stromy pre mňa už dávno prestali na jeseň strácať listy, a  kvety? Hm…tí nezbedníci mi bez rozlúčky odkvitli v čase. V kolobehu neutíchajúcich otázok odrazu začalo pršať, nádherne liať z oblohy, kvapky svietili pod dotykmi slnečných lúčov. A v tom, niečo krásne, maličké poskakovalo na obláčikoch. Bezstarostná silueta nenápadne spievala kroky mamba.

            Strapatý poštár mi opäť zakrúžil nad hlavou, stále živé spomienky ma prinútili inštinktívne schúliť sa do klbka. Namiesto bolestivého kontaktu s jeho špicatým zobákom, spadla na mňa zalepená obálka. Prehnutá, mala podľa  najnovšieho plánu skončiť v koši, ale… ach, tá zvedavosť.     

            Nebol to pozdrav, aký by ste čakali, žiadne spomínané Ahoj, len jednoduché:

„Smiem prosiť?“ Upriamený pohľad neznámeho prilákal moju kladnú odpoveď. „Áno, ale iba ak tango.“

Hudba ovládla pohyb penovej vaty, kúsok priplával k mojím nohám. „Nastúp, nastúp… šepkalo mokré ticho po daždi. Snáď ma nezaškatuľkujete do krabičky s nadpisom ,,blázon,, ak prezradím vám meno. „Spasiteľ“, nieslo sa vzduchom, vkrádalo do uší spolu s tichučkým: „pšššt…“ Prosím, nerušte ani vy, baladu medzi nebom, zemou a hviezdami, smiete len tichučko hmkať do rytmu. Raz, dva, tri…pozor OTOČKA…štyri, päť prehnutá v páse som sa opäť ubránila náletu. Meniace farby blikali, zmysli na parkete ovládla zmena štýlu, dúhový blues, rozsudok pre dnešný večer. Púšte závideli zrážky vášne, oceán mlčky sledoval zápas vĺn. Ráno, prvé šteklivé lúče očiam pripomenuli únavu. Čo sa mesiac snažil spojiť, prerušil náznak nového dňa. Na rad prišli slová, nemé ústa, prehovorili rečou písmen. Rýchla pošta utekala len na dva smery, od nej k nemu, tajnému a záhadnému.

Keď som pochopila, že čím viac naše myšlienky plávali spoločnými chvíľami, tým viac mi moje úvodné slová prišli nepravdivé. Mýlila som sa, tento svet nikdy nebol hrou. Realita stála za každým rohom, pod každým slovom sa skrývalo stvorenie hľadajúci jednu zo svojich chýbajúcich častí. Aj ja som mala svoj plán. Dokonalý, nie ani ťažký, nikdy som však nebola  pripravená prísť až do cieľa, ale osud, ma pred neho postavil. Spomínam si ako mi niekto povedal : „Všetci máme v sebe maličkých démonov, skrytých hlboko v duši. Nemusíme o tom vedieť a ľahko nimi dokážeme raniť.“

Nepoviem vám o čom sme si písali, len vám prezradím úryvok z posledného riadku :

 „ Ak ťa raz stiahnem z oblakov, pocítime ťažobu skutočného sveta. Bojím sa jej, neviem, či zvládnem lačné pohľady zvierat. A ja ti nechcem ublížiť svojou zbabelosťou. Prepáč. “

Je to sen? Skutočnosť? Nie, je to Miesto, niekde medzi nebom, zemou a hviezdami. Môžete si vybrať, nič tam nie je zakázané. Sme si totiž všetci rovní, bez rozdielu pohlavia, farby pleti, vlasov, počtu rúk, nôh…a preto je tak ťažké odtiaľ odísť.

Záver

Všetko má svoj začiatok a koniec, pred a po. Galéria sa, ale bude rozrastať, sviece svietiť rôznymi farbám, obrazy striedať odtiene. Pretože verím, že každý z nás má ten svoj zavesený hlboko v duši.

Obraz č.3…