On

Len malé, malé vysvetlenie...SAD je Slovenská autobusová doprava...

Vonku bola tma. Hlatajúca tma. Celkom pohlcujúca míňajúcu sa krajinu. V takom šere mizli obrysy na horizonte a teplo vyprchávalo z okolitej scenérie. Strata. Strácala sa v hučiacom autobuse predierajúcom sa v tej tme. Bola malá, krehká v porovnaní s hĺbkou a výškou tónov vyvierajúcich z trpkej duše ojazdeného motora. Aj ona mizla v tme, nešetrila svoje oči a nútila ich bičom myšlienok sledovať, ako čmára čosi na papier. Otázka. otázka. Čo s ňou ? Hlodá, gniavi myseľ. Noc rozprestierala svoje uhoľné krídla a zahaľovala jej myseľ. Myseľ. Burácajúce vlny. letný lejak a jarný sneh. Kalamita mysle. Diaľnica bzučala, autobus sa prehrkotával cez ďalšie kilometre jej chrbta. Pretŕhal svojou kovovou konštrukciou prikrádajúci sa opak dňa. Svišťal. Ten vietor. Nevedela, čo si myslieť. Sedí, vnorená do polorozpadnutého sedadla. opäť ďalší deň, ďalšia pretrhnutá reťaz udalostí. Vidí sa v odraze na skle. Autobus je špinavý a ona nemá rada odchody. Jej obraz je len črtou, biednym náčrtkom jej podoby. Netuší, akú trasu má pred sebou kôpka šrotu so zvučným menom autobus. S-ama A-nonymná D-ievčina. Bledá, s maľbou rozpakov na tvári. Aj on tam sedí a plní priestor svojimi bunkami. Díva sa. Díva. Sleduje postvičku sliepňajúcu nad kúskom papiera. Jeho otázka, ktoru si od nej pýta akúsi pletku, preletí kilometre, ktoré delia poryvy v jeho a jej hlave. Preletí ako šíp, ktorý rozčesne ovzdušie. ešte chvíľu na nej spočinie pohľadom a už sa otáča a nemo pozoruje unikajú tmu. Je mu ľahostajné, kam cestuje. Ako každému. Každému v autobuse. Postavy, ktoré združuje len prítomnosť v jednom dopravnom prostriedku, len blúdia vo svete so svojimi myšlienkami v tejto hodine. Sú príliš unavené, bez známok života, priesvitné ako sieťovina vyschnutého listu. Prepadol ich priateľ zabúdania - pán Spánok - vo chvíli, keď to čakali. On už sa neobzrie. jeho lakeť obťažuje stehno svojou ostrou kontúrou. Už sa stratil. Stratil vo svet zádumčivosti. Vyliezol na strom vo svojej hlave a zaspal na ňom. Stratil sa v bludisku dojmov a prežitých udalostí. Ticho prereže zvučiaca melódia komunikácie na diaľku. Rachot si zamkne ústa na kľúčik a autobus sa zastaví. Teraz. Neznámy pár - akoby z uličky milencov - vpadne do tlamy tmy plnúcej pod blikajúcou lampou. Lampa. Žmurkajúce oko verejného osvetlenia. Neónová rozprávkárka. V kovovej škatuli je opäť o pár duší viac. A viac. Hoci tak málo z nich je skutočne prítomných. Prítomných spleťou svojich osobností, teplých dychov, sĺz a slov. On je stále tam. Je tam, tak ju pokúša svojou chladnou existenciou. Za tou ona niečo tuší. Aspoň sa tušiť pokúša. Riešenie. Bol by ním. Ach, len chabo. Stratila hlavu pre niekoho iného, už vzdialeného...tomu by vedela ublížiť. On chce len tak málo. Aj to málo zašumí v korune stromov v aleji jeho citov. Citov. Citov. Pre tie mu však nedokáže ublížiť a zničiť jeho krehké slnko, jeho ja. Prekvapuje ju. Udivuje ju. A tak trochu desí. S ním je to ako s priateľstvom, v ktorom ktosi škrtol zápalkou a náhodou vzplanul kúsok teplého dotyku. Náhodou, tak ako oheň často vzniká a rozpína svoje krídla do uhoľnej noci... Len pár bozkov. Jeho ústa z nej netvoria vílu najperlivejších snov. Nie je z nej unesený, pretože si to všetko ukrýva. Celkom sám pre seba. Maličký. Drobulinko miniatúrny je blesk jeho slov. Je keramikou oproti priehľadnému sklu minulosti. Nepreniknuteľný porcelán. Taký je on. On. Ten, kto si nekradne od osudu chvíľku v tmavej uličke, kde by zazvonilo pre neho jej telo. Nie. Nie. On mlčí, kde by ju iní dusili slovami, hrali sa na schovávačku so sľubmi. Je on ten On ? Netuší. Kto napokon....No v jeho náručí pláva a zaspáva na večnosť. Iný, tak nádherne iný... Ona túži počkať na neho. Zistiť, či spieva jeho srdce pre priateľstvo. Alebo pre lásku. On mlčí. A díva sa oknom svojej duše. A v tom zrkadle ona nájde odpoveď bez slov. Odpoveď ticha. Odpoveď mlčania. Stačí sledovať a opájať sa žiarou jeho očí. Je ako dieťa. Odpovedá a pýta sa očami. Smeje sa. Už to vie, je rada, že ho má. Jeho a jej ruka. Nie je sama. Takou nikdy nechcela ostať...zahĺbená v púšti sĺz a v driemotách sklamania. Je malá ako slamka v rieke, ako stebielko vo vetre, hlúpa a mätená v krútiacom sa svete pekelného tempa. A neustále duje vietor. Odvieva slamky a stebielka. Duje až do kostí, vŕzga dverami a kvíli piesne clivé s meluzínou. Duje do špiku jej kostí. Je štipľavý ako dym. On v autobuse sa obráti, udivene mihne zrakom na jej počmáraný list paiera skrútený na kolenách. Otočí sa späť. To nie je on. Pravda. Nie je taký záhadný ako on, záhadný ako ona. On je trošku nepochopiteľný. Niekedy. Fľaša s neznámym obsahom. Rozhodla sa ju vypiť. No on sa bojí odhaliť svoje dno. Neuchopiteľný porcelán. A aká krásna fľaša. Lákavá. Zvádza ju nebojovať o otvorenie zátky. Občas by ju najradšej rozbila. netrpezlivo ho odhalila. No musela by ho rozbiť. Na kúsky. Nechať ležať na dlážke. na chladnej zemi. Ale on by mal byť v oblakoch. Je netrezlivá. Vždy bola. Bojí sa odovzdať sa jeho hre, nepozná jej pravidlá, nechce sa skrývať. lebo hry sa končia aj prehrami. Hra srdca. Aha. Prehra. Dýka pocitov. Ona vie. Už nemá rada hry. Je bledá sa stráca sa v hmle. Hmle. Hmle...Lietajúcej hmle, ktorá ju nedrží pri zemi. Tá hmla je vpálená do vesmíru. On. On v autobuse. On. Nový on ? Žiadny on. veď jeden on, jej on, už existuje. A je celkom skutočný. hrkoce si kosťami vo vlaku ako skrutky v plechovici. Hrkoce ako kľúč k jej srdcu. Buch-buch. Kľúč v schránke pocitov. V ulitke snov. On pije jej slová, jej slzy, jej city. Jej lásku. No nevidí mu na dno. Bojí sa a túži dovidieť. On v autobuse je len jeho bledým odrazom. Len tenkým listom papiera. zhúžvaným v zlosti. Len jedem je bicyklom jej snov. Len jeden bude s ňou bdieť, keď blúdi tmou. On. A on. Jeden a jeden. Len jeden. On. A jeho obraz v rozprávke jej mysle splýva s jej vlastným obrazom. Kde on je On.

---