Poviedka bez názvu

Poviedka bez názvu

            Bol pokojný deň. Ideálny na to, aby sa niečo dôležité, nečakané udialo. Vo vzduchu stála vôňa obeda. Po poľnej cestičke sa približoval človek. Vyzeral dosť zmorene. V rukách ale držal niečo, čo mu zjavne dodávalo energiu. Prišiel

k domom. Ľudia vybehli von a obklopili ho. Hosť do dediny.

To sa ešte nestalo. Kto to je?

 Keď dorazil ku nim, spýtal sa: „Prosím vás, vedeli by ste mi povedať, aké je moje meno?“ Nechápali tú otázku. „Musím to odoslať.“ Pozreli sa na neho pozornejšie. Kŕčovito zvieral akési papiere. Stál nehybne s poslušným výrazom v tvári. Pripadal im ako mučeník, na ktorého nahnevaní bohovia uvalili doživotnú kliatbu zdanlivo nezmyselnej otázky a žiadnej odpovede. Chceli mu strašne pomôcť. Niektorým aj v hlave skrsla myšlienka vymyslieť nejaké meno a ukončiť jeho utrpenie. Nedokázali to však zrealizovať. Keď vycítil, že nepoznajú odpoveď, pobral sa ďalej. „Kam ideš? Neboj sa, zistíme, ako sa voláš.“ Ale on nič nepočul. V hlave sa mu jednostaj opakovala jeho otázka. Musel ísť. Niekto to určite bude vedieť. Niekto na svete ho musí poznať. „No tak, predsa nemôžeš teraz len tak odísť.“ Zasiahol im do duší svojimi veľkými prosebnými očami. „Iste si veľmi unavený, ak prichádzaš zďaleka. Poď, naješ sa a trochu si pospíš.“ „Nie, musím ísť ďalej. Toto je dôležité a ten, kto to dostane, musí vedieť, kto je odosielateľ.“ Normálni ľudia by si povedali, že si z nich robí posmech a vyhnali by ho. Ale každý, kto ho stretol, bol zrazu ako zhypnotizovaný. „Nemáš nejakú rodinu, alebo niekoho, kto by to vedel?“ „Nepamätám sa.“ „Prečo sa nepamätáš? Čo sa ti stalo?“ „Viete, ja by som to kľudne odoslal, ale v dnešnom svete sa ľudia definijú podľa mena a adresy.“ „A pre koho sú tie papiere?“ „To vám nemôžem povedať.“ Vlastne ani nevedel, nechcel si to pripustiť. Pribudla by mu starosť a otázka naviac. „Odkiaľ prichádzaš?“ „Z toho smeru,“ ukázal rukou. Názvy dedín nepokladal za dôležité. Nechcel si pamäť zaťažovať zbytočnými slovami. Šetril si ju pre to jedno.

Pokojný život obyvateľov narušil tento človek. „Môžeme ti nejako pomôcť? Povedz hocičo.“ „Ak neviete odpoveď na moju otázku, tak od vás už nemám viac čo žiadať.“ Stáli zhluknutí okolo neho, niektorí k nemu načahovali ruky. Oči plné súcitu. Jeho ruky len zvierali papiere. „Aký je necitlivý,“ pomyslel by si niekto, kto by bol len v pozícii pozorovateľa. „Vôbec ho tí ľudia nezaujímajú.“ A prečo ich vlastne tak zaujíma on?

„Už je neskoro na cestu. Vyspíš sa u nás,“ prebudila sa zrazu jedna žena. „Nie, nemôžem.“ „Čo by si nemohol? Poď! Ráno si vstaň hoci aj pred svitaním, ale do tmy ťa nepustím.“

V ten moment si všetci uvedomili, o čo jej ide. Chce ho mať len pre seba. Spamätala sa ako prvá. Títo ľudia však neboli hašteriví. Dohodnú sa.

Nakoniec musel zostať na noc, lebo situácia bola bezúniková. Hlúčik ľudí ho doprevadil až do domu. Bol už aj tak unavený, a tak si málo vecí uvedomoval. Zaspal s papiermi

v rukách. Ani ich nenapadlo zobrať mu ich. Cítili rešpekt.

Ráno vedel, že musí bezpodmienečne odísť. Títo ľudia mu nepomôžu. Bol ale zamknutý. Pri svojej púti sa však naučil veľkému pokoju. Zaklopal. „Prosím vás, otvorili by ste mi? Musím pokračovať v ceste.“ Vo dverách sa zjavila žena s ešte jedným chlapom z dediny. „Dnes môžeš spať u mňa,“ povedal. „Ďakujem, ste veľmi pohostinní, ale skutočne...“ „My sme tu zvyknutí o všetko sa deliť. Spravodlivo. Dnes si spal tu. Ale ostatní by tiež chceli byť poctení tak ako ja. Máme tu také nepísané pravidlá. A tak si tu nažívame kľudne a spokojne,“ zasiahla žena. „Prišiel si sem, mal by si to rešpektovať.“

Prestávalo sa mu to páčiť. Radšej ale zachoval pokoj. Dostal sa do čudnej komunity. Ľudia, ktorí si sami vytvorili zákony nažívania a prispôsobili tomu všetko. Je tu nejaký vodca? Niekto, koho všetci uznávajú? Boli takí podriadení a zároveň

z nich vyžarovala schopnosť kolektívneho násilia. „Jednu noc si ešte snáď budem môcť dovoliť,“ povedal a hanbil sa sám pred sebou. Nakoniec ho však napadlo, že je to možno osud. Musí tu ostať dlho, lebo odpoveď na jeho otázku sa ukrýva niekde

v okolí a keď si nájde viac času, odhalí ju. Ale hlavne ho ovládal strach. Strach, že by mohli byť niečoho schopní.

Celý deň behal s papiermi v rukách po okolí. Samozrejme, za ním v tesnom závese ľudia. Nasledovali ho všade. Nemal kúsok pokoja. Modlil sa, aby už bol večer. Ľahol si spať, šťastný, že aspoň na chvíľu unikol všadeprítomným tváram, pohľadom, ústam, otázkam, rukám...

Ráno opäť klopal na dvere. „Ste veľmi láskaví, ale už sa nemôžem zdržať. Ani deň.“ Za dverami už čakal ďalší človek

s voľnou posteľou.

Nechali všetko tak. Mali kruhy pod očami od únavy. Škvŕkalo im v bruchách. On sa cítil vinný. Ten, kto to zapríčinil. Naopak ale vyzerali veľmi šťastní. Vynútené šťastie.

Nevedel, ako by im unikol. Bolo ich veľa. Toľko nocí tu bude musieť zostať. Keby tušil, čo ho bude čakať, určite by sa tejto oblasti pri svojej púti vyhol. Postupne zisťoval, že to nie je žiaden osud. Len nesprávne vybraný smer cesty. Tu nič nenájde. Musí odísť. Oni si ho však strážili ako malé dieťa pred vplyvom zlého okolia. Cítili ku nemu uznanie, a zároveň ho tu držali skoro násilím. Boli ako zmanipulovaní. Keby sa im zahľadel do očí, možno by namiesto zreničiek uvidel špirály točiace sa hypnoticky dookola. Točia sa špirály v očiach, točí sa Zem, len táto oblasť sa zastavila.

Klamal sa celé dni hľadaním odpovede po okolí. Prisudzovali jeho dennodennému potulovaniu sa, chytaniu všetkého nejaký význam? Pozeral, obracal, zdvíhal. Tak ako Konštantín dávno vytvoril písmo z javov, ktoré videl, myslel si, že si spomenie. V ten najneočakávanejší okamih ho to zasiahne. Predstavoval si, že bude niekde zhrbený, a zrazu to v hlave pocíti. Narovná sa, usmeje a zapíše si svoje meno. Potom sa na nich s vďakou pozrie. Postojí ešte chvíľu, aby ich zmiatol a ešte sa predsa len trochu rozdýchal. O pár sekúnd ale vystrelí do nenávratna. „Neobzeraj sa,“ hovorí mu hlas z neznáma. „Neobzeraj sa, lebo ťa dobehnú a zostaneš s nimi naveky.“ Počuje ich síce ešte za sebou, ale krik pomaly utícha. Nakoniec budú musieť prestať. Každý si raz uvedomí, že je všetko stratené. Ale jemu to srdce trhať nebude. On nie je rozprávková postava. Je zajatec. Ktovie koľko ľudí už dohnali k úteku. Aspoň sa takýmito myšlienkami posilnil. „Zajtra,“ vravel si. Nikdy ale nevedel, čo ho tak unavilo, že sa kazdý deň budil na poludnie. Potom si ho už len prehodili od jedného ubytovateľa ku druhému. Ten mal povinnosť celý deň ho strážiť a byť mu čo najbližšie. Ostatní behali za ním v decentnom odstupe jeden

a pol metra. Už vedel, koho sám sebe pripomína. Pastiera. Jeho ovečky. Kde má verného psíka? Ženy sa mu ponúkali. Stratili sebaúctu. „Ostrihaj nás. Budeš mať vlnu.“ Nikdy však nevidel pastiera, ktorému by ovce podvedome rozkazovali.

Pár metrov za touto komunitou sa nachádza časová brána. Nevšimol si ju, a tak sa sem dostal. Do neviekoľkého storočia. Možno minulosť. Možno budúcnosť. To by však bolo dosť smutné. Ak by to, čo teraz zažíval, boli výjavy z budúcnosti, musel by čo najrýchlejšie varovať svet. Veď on by potom tak žil tiež. Cítil svoju povinnosť. Čo však povedia? „Hej, vieš, že

v budúcnosti budeme ako ovečky?“ „Áno? Kto to povedal?“ „Netuším. Ten chlap nevie ako sa volá.“ „A to mu veríš čo hovorí?“ „Asi nie.“ Najprv zistí meno, potom zachráni svet. Vtrhne do televízie počas priameho prenosu volebnej kandidatúry a povie: „Ja sa volám ... a viem, čo sa stane

o päťdesiat rokov.“ Bez dychu porozpráva čo zažil, a potom sa utiahne do ústrania. Celé dni ho budú prenasledovať senzáciechtiví novinári a reportéri. Nič sa nezmení. Ľudstvo

k poslušnosti smeruje prirodzenou cestou. Tak toto tiež nedomyslel.

Zaujímalo ho, akí boli predtým, než sem prišiel. Pokojná komunita ľudí, ktorí si navzájom pomáhajú. Raj na Zemi. Peklo na Zemi. Rozdiel je len relatívny. Ako ich však napadlo dávať mu ženy do izby? Ktorý muž by dobrovoľne poslal svoju milú za iným? On predsa nie je trojhlavý drak. Nevyžaduje to. Nechce to! Ktosi sa tu pohráva s ľudskými mozgami. Mal strašnú obavu, že ten ktosi je on. Médium. Keby bol zloduch a chcel ovládnuť ľudstvo, hneď by vedel, ako to využiť.

Zdrvený realitou, že nemôže nikoho zmanipulovať, cestuje zloduch po svete. Bezcieľne sa potuluje, keď zrazu zbadá v diaľke domy. „Posledný pokus. Potom mi srdce pukne od nedostatku krívd a nenávisti.“ Keď príde do dediny, ľudia sa ku nemu obracajú. Podíde pár metrov, akože len prechádza, a hneď zisťuje, že ho nasledujú. Otočí sa s tým najvrúcnejším úsmevom a rozprestrie ruky. Prekonávajú počiatočnú neistotu, postupne však, z nohy na nohu (manipulácia vyžaduje trpezlivosť), prichádzajú. Bozká ich na čelo, dáva im pocit ochrany. „Sme zachránení!“ Áno, teraz by bolo namieste prijať ponúknuté ženy. Rodia sa deti. Poslušní zloduchovia. Plní sa odveký sen manipulátora. Pomocou armády poslušných zloduchov ovláda svet. „Áno.“ Stavajú sa továrne. Pôvodní obyvatelia Zeme sú

v nich uväznení. No vidíte, bývalí bohatí občania. Mali ste

v minulosti využiť možnosť vyskúšať si život človeka

z rozvojovej krajiny. Získať prax. Teraz je už neskoro. Zloduch sedí vo vankúšoch a rehoce sa. Brucho sa trasie. Svet sa trasie. Prichádzajú ženy s novými obetami. Synovia. „Ó, náš otec vekov. Ďakujeme ti.“ Noví vojaci. Je už však niečo, čo by ešte nedobyl? Musí si ešte vybrať jedného nasledovníka. Aj keď je zloduch, uvedomuje si, že jeho čas sa naplní. Bude ťažké určiť toho najhoršieho z toľkých synov. Mal by ho však identifikovať čo najskôr, aby mu pred smrťou mohol odovzdať svoje skúsenosti. Pod vplyvom oddaných synových očí mu mäkne srdce. „Čo si to urobil?“ zakričí a rozleje sa na kolomaž. Keďže synovi nestihol vštepiť všetky najzloduchovskejšie vlastnosti, oslobodzuje svet. Vytvára komunitu, ktorá má svoje pravidlá. Keď sa nimi riadi, nažíva si spokojne. Z toľkých ľudí sa ale po čase vyprofiluje jeden zloduch. Kolobeh sa začína... Z generácie na generáciu. Vzduchom sa nesie zákernospokojný smiech rozliateho.

„Nie je to až také nepravdepodobné,“ pomyslel si, keď myšlienky v jeho hlave ustáli. Aspoň že má Fantáziu. Najlepšia spoločníčka. Vie vždy zahnať nudu. Krásne stvorenie

v šialených šatách sem tam priletí špeciálnym otvorom do jeho hlavy. „Milujem tvoje návštevy,“ povie jej vždy, keď cíti, že sa prediera do mozgu. Lieta z človeka na človeka. U niektorých však otvor nenájde. Vtedy jej je veľmi smutno. Obletí ho, pozrie sa mu do tváre. „Chudáčik,“ vyroní slzu. Chodí na návštevy do hláv rada, lebo vie, že ľudia sa v tom vyžívajú. Niektoré tváre bez otvorov si ešte pamätá spred mnohých rokov. Vtedy ešte boli deťmi a chodila ich navštevovať možno až viac ako bolo treba. Potom, v určitom veku, im ale otvor začal zarastať, aj keď sa niektorí modlili, aby sa to nestalo. Vysvetlenia môžu byť rôzne. Začali im asi vznikať brány pre iné spoločníčky.

Títo ľudia mali zjavne všetky otvory zazátkované. Boli zmutovaní. Zolova x – tá generácia. Dosiaľ neobjavený kmeň uprostred pralesa. Niektorí príjmu privandrovalca nevrlo. Odtnú mu hlavu alebo ho uvaria. Iní, a to je pre návštevníka možno ešte horšie, ho uznajú vodcom proti jeho vôli. Navlečú ho do palmových listov, posadia na trón zo zvieracích lebiek a kostí. Nepovedia mu, čo má robiť. Pozerá sa, ako pred ním tancujú, klaňajú sa, sypú rôzne prášky do ohňa. On len sedí na tróne ako prikovaný a nenápadne skúma možnosti úniku. Bol by to určite zaujímavý pohľad na tvár európskeho turistu v khaki oblečení

s fotoaparátom na krku, ktorý sa dostal do takejto situácie. Manželku nechal v hoteli a odišiel len tak poobjavovať nejaké neškodné zvery. Nervózne sa nadvihuje, obzerá sa. „George!“ rozlieha sa pralesom hľadajúci hlas jeho ženy. „George, čo sa to deje?“ Kmeň preruší rituál, zoberie ju na ruky a dosadí na ďalší trón vedľa Georga. Už je ich osud spečatený.

„Milujem tvoje návštevy.“ povedal Fantázii a zaspal. Koľko dní mu ešte zostávalo? Urobí si niečo na štýl adventného kalendára. Každý deň sa odmení čokoládkou za svoju trpezlivosť. Rozhodol sa, že urobí všetko preto, aby sa im čo najviac zhnusil. „Čo so mnou urobíte potom, keď vás všetkých obehám? Darujete mi slobodu?“ spýtal sa pri raňajkách svojho dnešného domáceho. Neboli zvyknutí, že by na nich hovoril. „Keby si chcel, dávno by si odišiel,“ povedal kľudne muž a doniesol mu čaj. „Zrazu!“ pomyslel si: „Nejaká nová taktika. Zdanlivá sloboda.“ Alebo už cítia, že začína vzdorovať a zo strachu ho radšej nechajú tak. Neveril tomu, že keby sa teraz zdvihol, nešli by za ním. Sú od neho zavislí. Alebo on od nich? Asi je to všetko naopak, ako si myslel. Chceli mu len pohladiť ego. Prišiel sem ako ukňúraný, prosiaci človiečik. Po určitom čase nadobudol sebavedomie. Vďaka nim. Zlatí ľudia. Už sa ale nepotrebujú.

Keď išiel von, opäť za ním behali, lebo ešte nevedeli, že mu všetko došlo. Boli na lúke. Zrazu zastal a obzrel sa. Zastali tiež. Dlho na seba hľadeli, potom sa dal na odchod. Nenasledovali ho. Po desiatich metroch sa stopol. Spomenul si na svoje meno. Usmial sa. Je čas doplniť ďalšiu, záverečnú kapitolu. Bude o ľuďoch, ktorí potrebovali vodcu.

A on potreboval ich. Môže presedlať na skutočné príbehy. Kniha už bude mať konkrétneho autora. Len aby mal o to vydavateľ záujem. Najprv však musí zistiť jeho adresu...