Lemitovo

Lemitovo 

            Moja matka bývala v meste vzdialenom odo mňa sto kilometrov. Chodil som ju pravidelne navštevovať. Jedného rána som musel opäť vstávať na vlak. Akokoľvek som sa snažil skrátiť všetky moje ranné úpravy, aby som vyzeral tak, ako si matka myslela, že vyzerám, zmeškal som vlak. Naskytla sa mi možnosť nastúpiť na ďalší spoj s prestupom v nejakej dedinke. Budem síce trošku meškať, ale to už nejako vysvetlím. Asi

o hodinu som vystúpil. Ďalší vlak išiel o nejaký čas. Zbadal som búdu s nápisom Lemit. Bola zima, a tak som sa rozhodol, že si zájdem na čaj. Keď som vstúpil, všetky pohľady sa upriamili na mňa. „Kto to je? Toho som tu ešte nevidel!“ Necítil som sa najlepšie, ale ten čaj by mi naozaj bodol. „Neboj sa, nič ti nespravia. Poď, sadni si,“ pristúpila ku mne milá žena. Bola oblečená ako krčmárka. „Prinesiem ti niečo?“ „Čaj vás poprosím.“ „Čo čaj. Dones mu aspoň rumu do neho!“ Spýtavo sa na mňa pozrela. „Nie, díky.“ Niežeby som sa pokladal za nejakého intelektuála, ale títo ľudia boli na mňa až príliš blbí. Nebolo na mojej úrovni, aby som sa na nich čo i len dlhšie pozrel. A keď nechcem rum, tak si ho nedám. Je mi jedno, či budú na mňa pokrikovať. „Volám sa Oľga,“ prisadla si ku mne, keď doniesla čaj. Vyzerala, že je múdra a chce využiť možnosť aspoň trochu si podebatovať. Po dlhej chvíli sa ma spýtala, čo tu vlastne robím. „Čakám na ďalší vlak. Pôjde mi o chvíľu.“ „Práve ti odišiel,“ povedala pokojne. „Čo? Veď by som si to všimol. Kedy pôjde ďalší?“ „Zajtra.“ „Dnes už nič? Autobus?“ „Autobusy tu nie sú, ani žiadne autá.“ „Nedá sa odtiaľto inak dostať?“ „Tu ľudia nezostávajú dlho. Väčšinou len počkajú na druhý vlak. Ty si vlastne jediný, čo vôbec vstúpil sem, do Lemitu. Vieš, najprv bola len táto búda. Potom postavili stanicu, a prišli sem ľudia. Zrazu sa prihnalo auto. Zastavilo ďaleko pred domami a zasadili tam tabuľu a dozadu tiež. Ako keby čakali, že sa bude táto dedina ešte rozrastať. Nazvali nás Lemitovom. Podľa krčmy.“

            Rozprávali sme sa dlho. Len sem – tam musela odbehnúť obslúžiť smädných mužov. Bolo vidno, že sem nepatrí. „Môžem sa tu niekde vyspať?“ „U mňa ti posteliem na noc. Vlak ide skoro ráno.“ Urobila mi kráľovskú posteľ. Nastavil som si budík a zaspal ako bábätko. Ale keď som sa ráno zobudil, prekvapilo ma svetlo zvonku. Pozrel som na hodinky. Bolo poludnie. Vystrelil som z postele. Bývala priamo v krčme. Našiel som ju za pultom, ako čapuje pivá. „Nevieš prečo mi nezvonil budík?“ vyhŕkol som na ňu. „Lebo som ho vypla.“ „Čože???“ Otočila sa ku mne s vážnou tvárou. „Si skvelý,“ povedala mi. „Zostaň tu

so mnou. Budeme spolu.“

Za normálnych okolností by som nad tým ani nerozmýšľal. Mám predsa svoj život v meste a musím ísť za matkou. Ale táto žena ma očarila. Nedalo sa od nej len tak odísť. Rozhodol som sa, že ostanem ešte pár dní, zavolám matke, aj do zamestnania. Prácu mám celkom dobrú, baví ma, a to sa veľa ľuďom nestáva. Stále na mňa hľadela skoro až prosebným pohľadom. Prisunul som si stoličku a sadol si. „Zostanem pár dní, dobre?“ „Budem rada.“ „Urobíš mi kávu?“ Toto dedinské ničnerobenie ma uspávalo. Vyšiel som von, zapálil si cigaretu. Matka bola naštvaná, ale

v práci mi dali voľno. Som dobrý zamestnanec, mám aj pár ľudí pod sebou. Väčšinou mi výjdu v ústrety. Keď som vrátil späť do Lemitu, pri pulte stál muž vo výpravcovskej uniforme. Bol to jediný zamestnaný človek v dedine. Ráno vstal, odpískal vlak

a vošiel do krčmy. „Vy ste ten nešťastník, čo zmeškal vlak? Počul som, že tu plánujete zostať. Žiadnu robotu ale nenájdete. Výsadu pracovať mám len ja.“ Radšej som nič nenamietal. Uvidím, čo sa z toho vykľuje. „Ale mohol by som vás zobrať ako svojho pomocníka. Čisto z náklonnosti k Oľge.“ „Porozmýšľam o tom. Ďakujem.“ „No tak dobre.“ Veľavýznamne sa pozrel na Oľgu, zobral si výpravcovskú čiapku a odišiel. „Mohol by si prijať jeho ponuku. Nie je to práca náročná, ale nechcem, aby si skončil ako títo naničhodníci,“ pohľadom prešla po miestnosti. „Celé dni pokrikujú, robia neporiadok, niekedy ich ešte aj odnášam domov. Vlastne by si mohol robiť pomocníka aj mne,“ povedala zamyslene, ako keby to ani nebolo smerované na moju osobu. Zahľadela sa. O chvíľu sa strhla: „Tu máš tú kávu.“ „A čo robia ich ženy?“ „Čo?“ „Sú tu aj iné ženy, nie?“ „Nie je ich tu veľa. Väčšinou odišli do mesta. Ale tie čo zostali, sú na tom zle. Celé dni sedia doma. Deti tu nemá nikto.“ „To žijete v úplnej separácii?“ „Nie. Rudolf, výpravca, on je v spojení s inými dedinami. Vďaka vlakom. Cez neho mi aj posieľajú tovar do krčmy. On mi vlastne dal prácu. Preto je veľká pocta, že ju ponúkol aj tebe. Títo ľudia sú mu ľahostajní. Všimol si si to ticho, keď tu bol? Chcú počuť každé jeho slovo. Myslia si, chudáci, že im to nejako pomôže.“

            Rozhodol som sa, že sa trochu prejdem po dedine. Ako som však zistil, pozostávala len z pár domov. Vyzerali úplne opustené, všetci muži boli v krčme a v niekoľkých oknách som uvidel ženy hľadiace do ulice. Začalo to na mňa pôsobiť depresívne, a tak som sa radšej rýchlo vrátil späť. „Hej, Fero, čo tam tak postávaš?“ „Nevolám sa Fero!“ „To je snáď jedno. Poď sem, napijeme sa.“ „Mám dôležitejšie veci na práci.“ „Všetko počká.“ „Pozrite sa pane, mám iné poradie priorít ako vy...“ Zrazu som ucítil na chrbte chlácholivú ruku. „Nesprávaj sa tak ku nim. Možno ti budú ešte nápomocní.“ Naliala rum do pohárika a odniesla ho smädnému mužovi. „Ako sa má pani manželka?“ „Dobre. Teší sa už na jar. Vtedy je vraj všetko také pekné, radosť sa pozerať von oblokom.“ „Kto by sa netešil,“ usmiala sa na neho a ja som nič nechápal. Radšej som vyšiel von, kde som narazil na Rudolfa. „Tak ako, rozhodli ste sa?“ „Momentálne nemám čo na práci. Mohol by som vám s niečím pomôcť.“ „Žiadne momentálne. Nebudete hádam robiť, kedy sa vám bude chcieť.“ „Viete, neplánujem tu ostať dlho.“ „Áno?

A čo by ste chceli?“ „Vrátiť sa do mesta.“ „Myslíte?“ Na tvári sa mu objavil hnusný povýšenecný úsmev. „No tak, poďte, ponosíte debny, čo došli. Sú pre Oľgu.“ Vošiel do krčmy. Keď som ich nosil, všimol som si, že medzi Oľgou a Rudolfom prebieha nejaký dôverný rozhovor. Rozhodol som sa, že ďalšiu škatuľu položím bližšie ku nim. Všimli si ma. „Už ste skončili?“ „Áno, to bola posledná.“ „Dobre, tak ich vyložte.“ Otočil sa

k Oľge: „My sme dohodnutí.“ Pohladil ju po vlasoch a s tým svojím úsmevom si zobral čiapku a odišiel. „O čom ste sa to rozprávali?“ nedala mi zvedavosť. „Ale, len také veci. Nerozumel by si tomu.“

V tej dobe som už ničomu nerozumel. Oľga bola to, prečo som tu ostával. Každé ráno som radšej dlho spal, aby som vedel, že som opäť zmeškal vlak a musím ostať ešte deň. Každý týždeň som vykladal debny a snažil sa zistiť obsah dôverných rozhovorov. Zapadol som do strašného stereotypu, ale ani som si to neuvedomoval. S Oľgou sme si navzájom veľmi pomáhali. Zahrňovali sa láskou. Len niekedy som musel nosiť sám opitých chlapov domov. Radšej som ich oprel o dvere, zaklopal a ušiel. Nemohol som sa pozerať na tváre žien. Oči mali prázdne.

Úplne vyhasnuté. Oľga často odchádzala v noci preč. Už som si pripadal ako jedna z tých žien, ktoré len čakajú a ani nevedia

na čo. Stával som na stanici, hľadel na Rudolfa ako kýva prechádzajúcemu vlaku. Mal veľkú moc. Možno si niekto povie, aká to moc v takom zapadákove? On však všetko ovládal. Držal to tu ako tak na úrovni ľudského prežitia. Len som nevedel, či mu mám byť vďačný za to, ako sa správa k Oľge. Často mi rozprávala, ako chce ísť do mesta. Ako strašne túži kráčať po schodoch. V Lemitove neboli žiadne schody. Tie pre ňu predstavovali stúpanie v ústrety spoločnosti. „Pôjdeme do mesta. Utečieme spolu odtiaľto, dobre?“ vravela mi každý večer. Ja som vždy dodal nejaký nový príbeh z mestského prostredia.

„V meste, tam máš schody všade. A niektoré sa aj samé hýbu. Len sa postavíš a vezú ťa v ústrety inému svetu. Najprv nevidíš nič, len tie schody, ako sa v diaľke rolujú, ale postupne, kúsok po kúsku sa ti začne odkrývať to, kam chceš ísť a vieš, že za chvíľu tam budeš.“ Jasala. Ja som však cítil, že toto je všetko, čo jej môžem dať. Báchorky. „Odídeme spolu do mesta.“

                        Ráno som vstal a urobil si v krčme kávu. Vedel som, že vlak už odišiel. O chvíľu by sa mal zjaviť Rudolf. Asi niečo preberajú s Oľgou, lebo ju som tiež nikde nevidel. Obslúžil som teda smädných mužov. Zrazu sa začala celá krčma triasť. Vybehol som von. Hemžilo sa to tam robotníkmi. Vytrhávali koľajnice a niektorí si už robili zálusk na staničné neóny

a oznámenia. Dvaja muži akurát zasadili do zeme rovno predo mňa veľkú tabuľu. „Likvidácia stanice z dôvodu odklonenia trasy vlakov. Podľa prieskumov nie je potrebné, aby cez Lemitovo chodili spoje do mesta. Od zajtra už žiadne nepôjdu.“ Bol som v šoku. Oľga o tom určite vedela a zdrhla aj s Rudolfom do mesta. Bol som bezradný. Vrátil som sa do krčmy.

„Čo sa to tam deje?“ pýtali sa chlapi. „Ale nič.“ „Tak nalej!“

V ten deň som sa s nimi strašne opil. Bojím sa.