Stastie v naruci nestastia

Albert si zblizka fukol do skrehnutych dlani a z vnutorneho vrecka dlheho kabata vytiahol skatulku kratkych cigariet. Jednu z nich si vlozil do ust a pomedzi zuby vypustil oblacik tazkeho bieleho dymu. Ked sa ako tak zohrial, z rozbitej drevenej policky vzal nezname dielo od este neznamejsieho anglickeho autora Jacka Soula CENA ZA PREMRHANY ZIVOT. Albert bol vasnivy citatel. Za svoj kratky zivot stihol precitat mnoho ci uz domacich alebo svetovych autorov. Medzi jeho najoblubenejsich patrili Mnacko, Holka, Hrabal, Kundera, Bukowski, Kerouac, London, Orwel, Kafka, Tolstoj, Cechov, Dahl a Remarqe. Vdaka dobrovolnemu samotarskemu zivotu daleko za mestom, medzi murmi byvaleho zenskeho klastora, mu ostavala hromada casu na literaturnu cinnost. Pisal kratucke poviedky, novely a v najblizsom case sa dokonca chystal popasovat s romanom. Uz cele tyzdne premyslal nad vhodnym nazvom. Bol totiz presvedceny, ze len dobre zvoleny nazov moze roman posunut na vyssiu uroven, mozno az na vyslnie. Zodratou topankou zaslapol oranzove svetielko, ktore na neho z poslednych sil zazmurkalo. Na rozbitom okne schatraneho klastora pristal biely holub. Zatrepotal kridlami a nahlas zahrkutal. Akoby sa chcel Alberta spytat, co pohladava v cudzom hniezde. Albert vsak zatato mlcal. Obratil hlavu smerom k deravemu stropu, odkial prenikali do vlhkej a chladnej miestnosti teple slnecne luce. V spojeni s lietajucimi pavucinami vytvarali nadherne magicke obrazce. Zabudnute malby biblickych svatcov vplyvom nepriaznivych podmienok viditelne popraskali. Albert dopil zvysok bieleho vina, ktory nasiel za starou dubovou postelou. Pruziny boli natolko zhrdzavene, ze ich povodnu farbu mohol clovek len a len odhadovat. Albert si zapisal na zozltnuty papier dalsi nazov romanu. Bol uz dvadsiaty piaty v poradi. HLINENA HLAVA NA KOVOVEJ STRECHE.V mysli si ho presiel este asi sestkrat, aby ho napokon vyskrtol. Vonku sa medzitym zdvihol studeny vietor a konare vysokej lipy, brezy a javora bicovali rozbite okna. Na tmavej oblohe sa zacali tvorit prve zlte pasiky a nebo buracalo ako pred sudnym dnom. Kvapky dazda zurivo trieskali do deraveho stropu. Albert pomalicky prisunul oranzove vedro, aby mu nezatekala spinava voda do celej miestnosti. Omameny vinom po chvili zaspal. Silne burkove otrasy vnimal len ako krasny vzdialeny sen. Preslo sotva par minut, ked jedna z mohutnych ran zasiahla priamo srdce dozivajuceho klastora. Mury sa zacali rucat ako domcek z kariet. Albert vsak aj nadalej spal nerusenym spankom spravodlivych. 

Ked ho po troch dnoch nahodne nasla partia zvedavych chlapcov,  tvar mu hrala pokojnym sirokym usmevom.. V chladnych rukach mlcky zvieral stary zozltnuty papier s kratuckym napisom STASTIE V NARUCI NESTASTIA.