Videl som pani Strecianskeho hradu

Videl som pani Strečianskeho hradu

      Na neprístupnej skale, sťa orlie hniezdo týčia sa k výšinám zbytky mohutného hradu Strečna. Zo severovýchodnej strany skalu omývajú chladné vlny Váhu, odtínajúc aj skalou znemožňovaný prístup. Od juhozápadnej strany obkolesujú  hrad, vrchy a lesy, tvoriac krásne pozadie šedým múrom. Samotný hrad strojí na dolomite, ktorý sa strieda s vápencom a bridlicou. Dejiny zaznamenávajú, že bol postavený v roku 1300, avšak jeho pôvod je omnoho starší. Hrad sa skladá zo spodnej a hornej časti. Horná má pôvod v XIV. storočí, vyznačuje sa loretánskou kaplnkou. Spodná časť má nádvorie, strážne bašty, vchodné brány, zbytky schodov do podhradných a tajuplných bludíšť a viditeľná je aj kamenná studňa, ktorá má prameň v hladine Váhu, je však zasypaná.

      Majitelia hradu boli: Matúš Trenčiansky z Čák, Ľudovít Jagelovský, Ján Jiskra, Ján Hunyady, Albertovci, Pankrácovci, veľa kastelánov a od roku 1610 aj Fraňo Wesseleneyi.

      Dnes je hrad opustený, ale v jeho blízkosti už do 100 rokov sedí učupená biedna cigánska chatrč, živorí tu niekoľko členov rodiny Mariši Štrkáčovej s kopou čiernych čiernookých detvákov.

      Je po žhavom dni, slnko sa prevalilo na druhý bok a odhaľuje trhliny v múroch, kde vrany nachádzajú útulok. Hej, tam kde kedysi bujný život pulzoval, kde šušťal hodváb a leskol sa zamat, cvendžali ostruhy a do nádhery a lesku kvapkali slzy, miešal sa škripot  a zúfalý ston v podzemí trpiacich väzňov, tam dnes už len sovy húkajú.

      Zo všetkých, čo kedysi žili na hrade Strečno, najviac sa spomína na Žofiu Bošniakovú, niekdajšiu dobrotivú hradnú pani – jej meno žije ešte i dnes medzi ľudom. Nedostupný hrad rozsypal sa v rumy – skvelá postava pána hradu Wesselenyiho je už tiež na popol – avšak telesná schránka jeho  nežnej a dobrej manželky Žofie Bošniakovej Wesselenyi, bárs nehybná – uchovala sa dodnes.

      Červený kotúč pomaly kloní sa k západu – vrchy priberajú fialový nádych – avšak tône Váhu lesknú sa ešte zlatom. Vidím, ako mizne zdroj života, rastú tiene, ich príchodom ožívajú spomienky na dávno počuté deje lásky, utrpenia, kde však dobrota premohla vášeň a zlo.

      Žofia Bošňiaková, krásna a mladunká dcéra Tomáša Bošniaka, kráľovského stotníka a kapitána hradu Fiľakovo, ktorá  vydala sa za Františka Wesselenyiho a žila na zámku Strečianskom od  roku 1634, chápala slovenský ubiedený ľud, ktorý bol tak dobrý a ponížený. Milovala ho, pomáhala mu – veď žila v bohatstve. Zdalo by sa, kde je bohatstvo a moc, tam je aj šťastie, ale to je veľký omyl. Žofia miluje, trpí, ale útechu v žiali hľadá nie v odvete, ale v konaní dobra. Krásny, ale neverný manžel Wesselenyi zahorel hriešnou láskou k muránskej grófke, opúšťa ženu na dlhé mesiace. Kto poteší Žofiu, komu si vyžaluje nezaslúženú pohanu a žiaľ?

      Sklamaná manželka opúšťa teplé komnaty a v nich spiace dietky v zime bosá, zahalená ručníkom opustenosti, sledovaná vernou komornou, odchádza z domu, ide na druhý breh Váhu, tam na strmom vŕšku stojí nádherná socha Matky Božej, modlí sa skrúšene, načiera posilnenie zo studnice lásky, novú nádej na vytrvanie. . .

      Poddaní hradu Strečno mali v Žofii matku, strážneho anjela a jej neochvejná viera a skutočná dobročinnosť priniesla svoje ovocie. Vrátil sa neverný manžel, vrátilo sa šťastie a zostalo jej verné do smrti. Beda, tá prichádza a strhuje mladú, sotva tridsaťročnú Žofiu v tmavú čeľusť hrobu – uvädol nežný kvet strečianskeho hradu, ľud plakal za dobrotivou paňou  odprevadiac ju do zámockej krypty na večný odpočinok.

      Nad zemou sa prevalilo 45 rokov. Nežil už ani František Wesselenyi a hrad Strečno prevzal nemecký gróf J. Lowenburg. Pri oprave,  v zavalenej krypte našli sa mnohé truhly, medzi nimi i rakva Žofie, ale pri otvorení našlo sa jej telo neporušené, tak, akoby bolo len pred dňom uložené k večnému snu.

      Táto zvesť rozniesla sa široko ďaleko, prichádzal vďačný ľud zďaleka, aby jej preukázal úctu. Mŕtve telo nechal gróf Lowenburg previesť do Tepličky nad Váhom pri Žiline a tam v loretskej kaplnke leží jej nežné telo.

      Dívaš sa na ňu, rozmýšľaš, div, či hra prírody, náhoda, či výsosť, prečo sa uchovalo práve jej telo, veď tam bolo viacej rakví – darmo čakáš odpoveď. To tajnosť dejín. Keď sa obzeráš po kaplnke, na stene vidíš veľký jej obraz  a pod ním v rakve, ktorá má prednú ľavú stenu zo skla,  leží mŕtve telo Žofie už viac ako tristo rokov. Zamyslíš sa, keď sa podívaš na ňu, veľký obraz na plátne – ona v rakvi – z polootvorených jej úst vidíš pekné biele zuby, už trikrát bola odetá do nového rúcha – telo, akoby slnkom opálené a nie zvápenené.

      Jedno je isté, že Žofia Bošniaková Wesselenyiová je naša. Veď hovorila po slovensky, milovala slovenský ľud. Tu žila a tu i odpočíva a nie div, že sa jej vzdáva toľká úcta.

      Už ako šestnásťročná sa vydala za baróna Serenyiho, tento po jednoročnom manželstve náhle zomrel. Zakrátko sa vydala za Františka Wesselenyiho a bývala na hrade Strečianskom. Počas neprítomnosti mužovej navštevovala ubiedený a zotročený ľud slovenský. Ľudomilné činy tieto, ľudu dali veriť, že ona je viac než manželka záletného grófa, ona vznešená dcéra majiteľa hradu Fiľakovo. Veď v rokoch jej života slovenský človek neznamenal nič, bol krivdou bitý a živoriaci pod hradmi Strečno, Muráň či Beckov – slovenský človek, otrok hradného pána.

A ona mala tak nesmierny význam v tých najkrutejších chvíľach hradného vladárenia, lebo srdcom plným lásky túlila k sebe chudobu.

      Slovenský ľud na ňu nezabudol. Háje a polia sú pomenované Žofiiným menom a aj kostol  v Strečne je postavený k jej pamiatke. Jej meno nosí veľa žien v kraji a tiež starobinec, ktorý dala postaviť.

      zo Strečianskeho hradu dole, domov. Škoda, že čas tak rýchlo beží, veď oproti hradu sa vypína pomník padlým francúzskym hrdinom Slovenského národného povstania. I ten raz Zotmelo sa. Tma položila sa v kraj. Na oblohe žiari mesiac a ja sa ponáhľam navštívim, len sa treba vybrať včašie, lebo tajomstvo hradu ťa zabaví a potom len ťažko dostaneš sa na druhý breh Váhu, aby si i posledný vlak nezameškal…