Zivot 2

Peter nerozhodne stál pred počítačom a premýšľal, čo by bolo najlepšie. Poviem to Lucii ? Nechcem, aby sa trápila, ale zase na druhú stranu, nemám právo na to, aby som jej to zatajil. Sú to jej rodičia. Aj keď povedala, že s tým človekom nič nechce mať, rozhodnúť sa musí ona sama.

Nevšimol si, že do vošla miestnosti  a dívala sa naňho.

„ Stalo sa niečo ?" opýtala sa. Znervóznel. Nesmie si to všimnúť.

„ Nie, vôbec nič, len sme zabudli vypnúť počítač. Zbadal som to a tak som ho prišiel vypnúť. To je všetko." Nervózne sa usmial. Rýchlo sa načiahol vypol monitor.

„ Poď do postele, kašli na počítač," povedala a natiahla k nemu ruku. Peter si vydýchol. Nič si nevšimla. Musím ten e-mail pri prvej príležitosti vymazať. Nesmie ho vidieť.

Vrátili sa do postele a ešte chvíľu sa zhovárali. Potom zaspali.

 

Prvý sa prebudil Peter. Pohľad na digitálky mu oznamoval, že je len trištvrte na šesť ráno.

Tak skoro a ja som už hore. To je tým, že ma hryzie svedomie. Preto nemôžem poriadne spať. Mal som jej včera ten e-mail ukázať. Je to predsa na nej. Povedala, že s tým nič nechce mať, ale aj tak... Som somár... Ale je taká krásna, taká dobrá...Nemôžem dovoliť, aby sa ďalej tak trápila. Díval sa na ňu a nevedel či urobil dobre, nevedel, či to nechá tak, ako to je. Chcel zabrániť tomu, aby jej ktokoľvek ubližoval. Pohladil ju po tvári.

Bože, je taká úžasná. Lucia sa zamrvila a otočila k nemu. Pootvorila oči a zažmurkala naňho.

„ Ahoj," usmiala sa.

„ Ahoj."

„ Čo sa tak dívaš ?" opýtala sa.

„ Nič, len ťa pozorujem," odvetil jej. Natiahla sa a posadila uprostred veľkej postele. Postrapatila si vlasy a pretrela oči.

„ Koľko je hodín ?" vyzvedala.

„ Len šesť miláčik, môžeš ešte pokojne spinkať..."

„ Ale mne sa nechce spať, som vyspatá. Niečo by som robila..." povedala a porozhliadla sa okolo, hľadajúc niečo, do čoho by zabŕdla. Peter sa usmial. Zasa raz mala na tvári ten výraz, ktorý on volal - kde by som, čo by som -.

„ Zrejme pôjdem písať," oznámila a vstala, " idem zapnúť comp a potom si dám sprchu."

„ Nechaj to na mňa miláčik, ja ti ten počítač zapnem a aj raňajky urobím dobre ? Ty sa zatiaľ osprchuj, okey ? Čo by si si dala papať ?" opýtal sa a pobozkal ju.

„ No dobre teda. Idem pod sprchu. Neviem,  nechám to na teba, ale nech mi potom z úst nešlahajú plamene, dobre ?" podpichla ho.

„ Nič sa ty neboj, nebude to nič také dobré... Už mazaj, lebo ťa chytím !" uťahoval si z nej.

„ Ale hej, veď už idem," odvetila, vzala si uterák, čisté prádlo a zamierila do kúpelne.

Petrovi odľahlo. Keby bola zapla ten počítač, tak by zistila, čo urobil včera večer. A práve to nepotreboval. Poponáhľal sa do kuchyne k tej prekliatej mašine. Privítala ho fotka, ktorú s Lucia spravili pred polrokom na výlete do Viedne. Vlastne to bolo také ich malé bláznovstvo. Otec mu vtedy požičal auto. Pôvodne chceli ísť len do zoo, ale nejako nemohli nájsť cestu. Keď sa vracali k nemu domov, Lucia zbadala „orientačník" - ako to on nazýval - na viedeň a len tak prehodila : " Poďme do Viedne !" Tak otočili auto a šli do Viedne. Kým sa tam dostali, trošku si poblúdili, ale nakoniec sa poprechádzali po centre Viedne a spravili si krásny výlet. Cestou šli cez Schwechat, kde je letisko. Lucia bola nadšená, keď nad nimi každú chvíľu preletelo nejaké „velikáááááááááánske lietadlo" a „letelo tááááááákto nízko".

Peter sa pri tejto spomienke musel usmiať. Bolo to fakt krásne. Úplne spontánne a nádherne romantické. Vlastne mi to začína trochu chýbať, pomyslel si. Mali by sme si zase niekedy urobiť niečo také bláznivé.

Ale dosť snívania, na to teraz nemám čas, povedal si Peter. Lucia môže každú chvíľu vyjsť a ja musím vymazať ten mail. Prekliaty mail. Prečo ten človek vôbec odpisoval ? Rýchlo otvoril Luciinu schránku, naklepal meno a heslo a čakal, kým sa mu otvorí doručená pošta. Kriste, prečo sa to naťahuje tak dlho ? To snáď nie je pravda, v dnešnej premodernizovanej dobe, keď je možné absolútne všetko, keď sa počítače a internet stali neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života, sa jedna sprostá internetová stránka naťahuje tak dlho ? Bože, musíme si dať zaviesť rýchlejšie pripojenie. No konečne. Vydýchol si. Rýchlo pohľadal mail od "Michaela", čo bolo v množstve spamovej pošty umením. Ah, tu je, potvora. Rýchlo ho___ vymazal a odhlásil sa zo stránky. Otvoril Lucii Word. Práve, keď vybral z chladničky jedlo a začal pripravovať raňajky, vyšla z kúpelne, zabalená v uteráku, bosá a neuveriteľne príťažlivá. Postavila sa do dverí a čakala, kedy si ju všimne. Vracal sado chladničky, lebo zabudol na rajčiny a zbadal ju. Usmiala sa a pritiahla si ho bližšie. Pozrel na ňu a snažil sa jej vyčítať z očí, či ho chce dostať do postele, alebo ho len dráždi. Prešiel jej rukou po nahej, ešte trochu vlhkej pokožke. Prst mu skĺzol z krku na rameno a vracal sa späť. Pobozkala ho.

„ Si taká krásna, vieš o tom ?" opýtal sa.

„ Prosím ťa," povedala, sklopila zrak a začervenala sa, " ja vôbec nie som krásna. Možno vo mne niečo je, ale krásna teda určite nie som, " zaprotestovala.

„ Prečo tomu nechceš uveriť ? Prečo sa tomu tak brániš ?" Nešlo mu to do hlavy. Kedykoľvek jej povedal, že je krásna, ohradila sa voči tomu a nechcela to pripustiť.

„ Nechcem, aby si o mne niekto myslel, že som krásna."

„ Ale prečo nie ? Čo je na tom zlé ?"

„ Ale nič, nechaj to tak."

„ Nie, už sme s tým začali, tak mi to prosím ťa, vysvetli, pretože ja tomu vôbec nerozumiem."

Obrátila sa a pozrela mu priamo do očí.

„ Nechcem, aby si niekto myslel, že som krásna, pretože krása prináša iba problémy. A ja už nechcem žiadne problémy."

„ Nebudeš s tým mať už nikdy problémy. Ja si ťa ochránim a keby mal niekto nejaké pripomienky, tak sa oňho postarám. Neboj sa, nič také sa nestane. Prosím uver mi." Odhodlane na ňu pozrel. Čakal, že v jej očiach sa objaví dôvera, ale prezrádzali iba smútok a bolesť.

„ Hm, no dobre," povedala a odišla.

Peter za ňou hľadel a premýšľal či sa mu niekedy podarí dosiahnuť, aby mu úplne verila. Mal pocit, že stále to nie je také, aké by to chcel mať. V ich vzťahu ešte nebola tá úplná, bezhraničná dôvera, ktorú on pokladal za veľmi dôležitú. Neustále sa jej snažil dokazovať, že nie je nič, čo by mu nemohla povedať, že mu môže naozaj úplne veriť, ale mal pocit, že je snaha zostala bez odozvy. Nevedel už, ak o ju presvedčiť. Niekedy boli chvíle, keď si myslel, že ich vzťah je jednoducho omyl a treba ho skončiť. Ale nemal na to dostatok odvahy. Miloval ju a nebol to schopný urobiť. Veril, že snáď sa to časom nejako podarí spraviť. A ak nie... To nevedel. To nechá na potom.

Medzitým bola Lucia v izbe a obliekala sa. Prečo o tom stále musí hovoriť ? Nešlo jej to do hlavy. Vedel predsa, že to nemá rada, ale i napriek  tomu začínal. On to nerobí naschvál, presviedčala samu seba. Ach, bože, prečo je taký ? To je jedno. Mám robotu, teraz nemám čas sa tým zaoberať. Ak nad tým začnem premýšlať, tak nič nenapíšem. Dnes musím písať.

S týmito myšlienkami vzala blok a pero a vrátila sa do kuchyne k Petrovi.

Sadla si ku stolu a takmer ho ignorujúc, začala pracovať. Chvíľu ju pozoroval. Bolo úplne očividné, že nemá záujem o rozoberanie toho, čo sa pred chvíľou stalo. Nevšímala si ho a on sa začal cítiť, ako piate koleso na voze. To ho trochu vytočilo. Dokelu, veď som neurobil nič zlé, tak prečo by som sa mal cítiť ako votrelec ? Hodil nôž, ktorým krájal rajčiny, na linku, otočil sa, vzal bundu a treskol dvermi. Lucia prestala písať. Schovala si tvár do dlaní a po tvári sa jej začali kotúľať slzy.

 

Veronika sedela vo svojej izbe  premýšľala, čo urobí. Nevedela si dať rady. Martina síce naozaj milovala, ale nedokázala mu ten mail odpustiť. Čo som mu urobila ? pýtala sa sama seba. Nechápem, kto mu do hlavy nalial všetky tie sprostosti. Ničomu nerozumela. Nevedela, ako ďalej. Nevedela, čo so sebou. Napokon vzala do ruky mobil a zavolala svojej najlepšej kamoške.

„ Ahoj Luci, čo robíš ?" nadhodila .

„ Ahoj Vero, teraz sa akurát snažím trochu pracovať. A čo robíš ty ?" odpovedala Lucia.

„ Ja ? No ja sa nejak snažím vydržať a nezblázniť sa ..."

„ Prečo ? Stalo sa niečo ?" opýtala sa.

„ No, áno......nie......teda vlastne áno, ale ......" nedokončila.. Už sa nezdržalal a rozplakala sa.

„ Moja, čo sa stalo ? Prosím ťa, povedz mi, o čo ide," prosila Lucia

„ Ja......Martin.....mail......nadával....fotky.....kurva.....rozchod.....zabijem sa, ja to neprežijem... Prečo sa to stalo ? Kto mu to nahovoril ?" Jediné, čo z nej dostala, boli tieto útržky. Nerozumela jej viac ani slovo spomedi tie vzlyky.

„ Počuj si doma ?"

„ Áno, som," povedala a hlasno potiahla nosom.

„ Tak tam zostaň a prosím ťa, upokoj sa a nevymýšľaj hlúposti. O pol hodinku prídem, dobre ?" uisťovala sa.

„ Dobre."

„ Neboj sa, všetko bude zase v poriadku. Nič nerob. Hneď som tam."

„ Maj sa zatiaľ." Lucia sa rozlúčila a horúčkovito premýšlala. Napíše Petrovi odkaz. Preboha, čo ten somár Maťo urobil ? Keď sa dali dohromady, neboli spolu ani tri dni a Martin musel odísť domov - do Talianska. Celý ich vzťah až doposiaľ vlastne existoval len cez pokec. A mesiac po tom, čo sú spolu už nastali nejaké problémy ? No tak to som naozaj zvedavá, čo sa z toho nakoniec vykľuje. Obliekla si sveter, zamkla byt, vzala bicykel a privolala si výťah.

Cesta jej trvala asi dvadsať minút. Veronika jej otvorila a oznámila jej svoje pevné rozhodnutie.

„ Rozhodla som sa, že to nepísal on. To jednoducho nie je možné," povedala a zdalo sa, že nemieni uveriť ničomu inému.

„ Dobre, ale povedz mi, prosím ťa, čo sa stalo, dobre ?"

„ Okay."                                                                                              

Sadli si do obývačky a Veronika jej všetko porozprávala.  Keď skončila, Lucia zostala sedieť ako obarená.

„ Môžeš mi to ukázať ?“ opýtala sa.

„ No, ja neviem...“ zdráhala sa Verča.

„ Teda, nemusíš, ale keby som to čítala, možno by som vedela lepšie pochopiť, čo sa stalo. A možno by som ti naozaj mohla povedať, či to písal on, alebo nie. Ako chceš, ty sa musíš rozhodnúť.“

„ No ja som ti to nechcela dávať čítať, lebo je to dosť osobné, ale veď dobre.“

Otvorila azetko a nechala Luciu prečítať si ten naozaj veľmi fascinujúci e-mail.

„ Moja, je mi fakt ľúto, ale ten mail písal Martin. Neviem, čo to doňho vošlo a kde vzal tieto blbosti. Ale je to od neho. Mrzí ma to.“ Na to sa Verča rozplakala. A Lucia začala premýšlať – čo sa to s ním stalo ? odkiaľ to má ? musím sa s ním porozprávať !!

 

---