Zivot 6

„Odpusť mi, prosím, nehnevaj sa. Ja, bola som na dne. Zjedla som nejaké tabletky a dúfala, že s nepreberiem, ale ma to horšie následky. Ja...ja si nič nepamätám. Odpusť.“ Svietila SMSka na displeji môjho telefónu. Strčil som si ho naspäť do vrecka. Asi som si ani plne neuvedomil jej obsah. Alkohol ma otupil a to bolo jediné, čo som v tej chvíli potreboval – na nič nemyslieť. Videl som len zahmlenú cestu pred sebou a život bol tak krásne jednoduchý. Celý môj život bol teraz prostý, kráčal som, neuvedomujúc si, koľko je hodín ani kam idem. Bolo mi jedno dokonca aj to či mi banda nabúchaných chlapíkov idúca oproti mne rozbije hubu alebo nie.  Mal som v piči.... Jediná osoba, ktorá pre mňa znamenala celý život ležala v nemocnici po pokuse o samovraždu a pamätala si iba moje meno a vedela, že spolu niečo máme...Už som nevládal rozmýšľať nad tým, prečo to spravila. Nevedel som, čo sa vlastne stalo. A keď som si už asi po miliónty krát položil otázku „PREČO ?“, môj mozog sa vypol. Vyjebal sa na to. Mal som plné zuby sám seba, plné zuby celého života, ktorý som prežil. Keby som v tej chvíli padol do kanála tak by som sa asi začal akurát tak rehotať.

Do kanála som nespadol, skončil som iba v ďalšej krčme. Z predchádzajúcich dvoch ma vyhodili, ale v tomto pajzli to bolo barmanovi jedno. Nalieval a nalieval a ja som zabúdal a zabúdal...Tak ako ona zabudla na mňa, chcel som zabudnúť ja na ňu. No myšlienky sa vracali. Nechápal som tomu. Preberal som všetky možnosti, pre ktoré sa mohla Lucia spraviť toto. Bolo to kvôli mne ? Prečo by to robila ? Veď sme spolu mali naplánovanú krásnu budúcnosť. Možno ju už nebavilo počúvať tie reči....zapil som myšlienku pohárikom a rozmýšľal ďalej....Alebo sa opäť stalo niečo odporné ? Ublížil jej niekto ? Ublížil jej tak veľmi že sa rozhodla vziať si život aj napriek našej láske ? Myslel som si, že láskou dokážeme prekonať všetko, ale.... Priveľa otázok a ani jedna odpoveď.

Lucia zatiaľ ležala na intenzívke po nepríjemných vyšetreniach a snažila sa rozpamätať na to čo sa vlastne stalo. Lekári jej povedali, že pamäť sa jej postupne vráti, keď uvidí osoby, ktoré sú jej povedomé. Neustále Petra prezváňala, no neodpovedal jej. Bála sa o neho i keď si len matne spomínala, kto vlastne je. Tušila, že jedine jemu môže veriť a že jedine on ju môže vrátiť späť do života. Keby ho v tej chvíli videla, tak si to asi rozmyslí...

Petra Vyhodili už aj z toho najposlednejšieho pajzlu, z akého sa len človeka dá vyhodiť. Úplná ľudská troska sa potácala ulicami nočného mesta.

Všetko sa posralo. Už to nikdy nebude také ako predtým.

Ráno bolo ťažké. Peter sa zobudil na námestí na lavičke. Chvíľu sa snažil spomenúť si, čo sa vlastne stalo a potom sa, už vytriezveným krokom pobral domov. A samozrejme že opäť rozmýšľal. Mozog sa mu po včerajšku krásne zresetoval a namiesto otázok ponúkal aj určité riešenia. „Milovala ma, no napriek tomu dokázala niečo takéto spraviť. Čokoľvek ju k tomu viedlo, mohla mi to povedať...už dávno som vedel, že mi ešte stále niečo tají. Ale keď TO niečo dokázalo položiť na kolená osobu tak silnú ako je ona, tak to musela byť skutočne silná káva. Možno mi to nechcela povedať, aby ma ochránila. A pohltilo ju to...Alebo, ja neviem...žeby to spravila kvôli našim občasným nezhodám ? “ Už ďalej nevládal. Sadol na autobus a vybral sa smer nemocnica. Nevedel, čo jej vlastne chce povedať a či jej vôbec niečo povedať chce...V nemocnici mieril rovno k jej dverám, i keď mal v pätách veľmi živú stopäťdesiatkilovú sestričku, ktorá by svojim krikom zobudila aj človeka ležiaceho v hlbokej kóme. Nepomohlo jej to. K dverám číslo 258 by sa dostal aj keby to bolo posledné, čo by spravil. A aj sa mi to podarilo. Slonicu hulákajúcu na celé oddelenie slušne poslal niekam so slovami že ak sa pokúsi otvoriť tie dvere, tak posledné, čo uvidí, bude päsť.

Podišiel som k nej. Spala. Bola ako bez duše, zničená a unavená všetkým. Chytil som ju za ruku a čakal som, či zareaguje...Nič, ani len náznak Zvuk mašinky ktorá sledovala tlkot jej srdca prehlušoval to hrobové ticho, ktoré v izbe panovalo. Bola v kóme.