Zivot 7

" Vaša manželka je momentálne napojená na prístroje, ktoré neustále monitorujú jej životné funkcie. Dá sa povedať, že žije iba vďaka nim. Nepovedali ste nám totiž, že je epileptička. V kombinácii tých tabletiek s jej chorobou to znamená poškodenie pľúc. Nedokáže sama dýchať. Po odpojení by mohla nastať smrť..." zakončil doktor svoj monológ.

Petra už to unavovalo... Už tri týždne bola v kóme a nenastalo žiadne zlepšenie. A podľa lekára ani žiadne vyhliadky na zlepšenie čakať nemal. Bol zúfalý. Odkedy sa to stalo, akoby zomrel. Celý jeho život sa odohrával alebo v nemocnici, alebo v krčme. To boli jediné dve miesta, ktoré navštevoval. Domov sa chodil iba prezliekať. Veronika na tom bola tiež dosť mizerne.

" Odpojte ju," povedal. Stálo ho to strašnú námahu, ale nemohol inak. Toto predsa nie je život. Veď ona žila iba vďaka prístrojom. Bolelo to, veľmi to bolelo. Ale nič iné sa nedalo robiť. Bol presvedčený, že je to správne. Nevedel si predstaviť, čo si potom počne, ale vedel, že takto to ďalej nejde...

" Ste si tým istý ? " opýtal sa lekár.

Peter zťažka preglgol. V hrdle mu navrela obrovská hrča. Nemohol rozprávať. Srdce sa mu divo rozbúchalo, akoby to bolo poplašne znamenie. Bál sa. Prečo ma Boh stavia pred takéto ťažké rozhodnutia ? Prečo mám rozhodnúť o tom, či bude žiť, alebo zomrie ? Prečo ? Nikto nemá právo o tom  rozhodovať. Tak prečo ja to musím urobiť ? Musím. Musím. Pre ňu, pre nás.

" Áno. Dáte mi ešte chvíľu ? Chcel by som s ňou byť sám," požiadal ho.

" Samozrejme. Je mi to ľúto, " povedal doktor a v tichosti opustil nemocničnú izbu.

Peter stál pri nej a nemohol tomu uveriť. Je koniec. KONIEC. Definitívny. Nemôžem tomu uveriť. Je taká mladučká. Prečo musí zomrieť ? Bože, prosím, sprav zázrak. Nežiadam to pre seba, chcem to pre ňu. Nezaslúži si zomrieť. Spravila hlúposť, to je pravda. Ale ešte predsa nenastal jej čas. Ešte nie. Bože, ešte mi ju neber. Je to priskoro. Ešte nič neprežila, ešte som nemal možnosť ukázať jej všetko, čo som chcel, všetko, po čom tak veľmi túžila. Bože, prečo je to takto ? Prečo ? Prečo ? Sadol si k nej a vzal jej tvár do dlaní. Milujem ťa. Milujem. Viem, že ma počuješ. Verím tomu. Prosím ťa, sprav to pre seba i pre nás - keď ťa odpoja, nadýchni sa. Prosím. Nemôžeš ma predsa teraz opustiť. Sľúbila si mi, že ma neopustíš. Dodrž to. Ja som ti sľúbil, vtedy, keď sme prišli o bábätko, že spolu prežijeme dlhý a krásny život. Dovoľ mi, aby som to splnil. Prosím ťa, neopúšťaj ma. Čo budem robiť bez teba ? Kto mi bude hovoriť, kde mám kľúče, mobil alebo nejaké papiere ? Komu sa budem zdôverovať s úplnými blbosťami ?  Ku komu sa budem túliť, komu budem šepkať, že ho strašne milujem ? Si môj anjelik. Milujem ťa. Tak veľa si ma naučila. Nemôžem si za to ani poďakovať. Nemám ti to kedy splatiť. Prosím Boha, aby toto nebolo naše posledné stretnutie. Prosím nie ! Bol to výkrik zúfalstva. Peter sa rozplakal a objímal jej nehybné telo. Odmietal tomu uveriť. Trochu sa upokojil a naposledy sa jej prihovoril : Lucka, si moje silné dievčatko. Viem, že to dokážeš. Prosím, sprav to pre nás. Milujem ťa, nikdy na to nezabudni. Nikdy. Milujem ťa, milujem....

Veronika sa na jeho utrpenie už dlhšie nemohla pozerať. Zotrela si z tváre slzy a vošla do izby.

" Poď, nechaj ich, nech urobia, čo musia." Odviedla Petra od jej postele. Snažila sa hovoriť pokojne, ale hlas sa jej triasol. Srdce mala ťažké ako balvan. Práve prichádza o najlepšiu priateľku. Nemôže sa s ňou ani rozlúčiť. Nemôže ho nechať samého. Teraz musia byť spolu. Jedine tak to zvládnu. Nerozlúčila sa s ňou, ale v myšlienkach bola stále s ňou. Ešte aj posledný krát, keď sa videli, tak sa jej Lucia snažila pomôcť. Veľakrát jej pomohla. Nikdy sa jej nepoďakovala tak, akoby chcela. V tejto chvíli ju to mrzelo. Len s veľkými ťažkosťami sa jej darilo zadržiavať slzy.
Do izby vošli lekári. Súcitne sa pozreli na Veroniku a Petra, ktorý v tej chvíli vyzerali ako dvojica trosiek.

" Ešte si to môžete rozmyslieť," upozornil ich lekár. Obaja naňho pozreli a Peter prehovoril :

" A čo by ste na našom mieste spravili vy, doktor ? Viete, že žije iba vďaka tomu, že je napojená na prístroje. Ak nedokáže sama dýchať, tak to potom nie je život. Viete si predstaviť, že musíte rozhodnúť o živote človeka, ktorého milujete ? Že musíte zvoliť jeho život či smrť ? Čo by ste spravili vy ? Myslíte si, že je to také jednoduché ? Vôbec nie. Je to najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Ale viem, že ona by si neželala žiť pripojená na prístroje. Milovala slobodu... " hlas sa mu zlomil.

" Verte mi, že vám rozumiem. Je mi to naozaj úprimne ľúto. Iba som chcel, aby ste ešte naposledy zvážili všetky možnosti. Teda ?" spýtavo na nich pozrel. Chcel si byť istý. Napokon, je to celkom logické. Veronika naňho pozrela a pomaly prikývla. Lekári obstali Luciinu postel. Veronika s Petrom sa chytili za ruky. Obaja plakali a modlili sa. Doktor po jednom odpájal prístroje. Všetci odstúpili. Veronika s Petrom podišli bližšie, nepúšťajúc jeden druhého. Lekár vypol umelé dýchanie. V izbe nastalo hrobové ticho. Sekundy plynuli. Luciino telo znehybnelo. Veronika sa mykla a Peter ju pridŕžal, aby nespadla. Lucia začala chrčať. Nemohla sa nadýchnuť. Prístroj pípal ako o život. Vlastne nie ako - v tej chvíli išlo o život. Zdalo sa, že Lucia zvádza boj, jej telo sa snažilo lapiť dych, ale nedarilo sa mu to. Prístroj svoje pípanie ustálil na monotómny zvuk. Píííííííííííííííp. Zdalo sa, že Lucia svoj boj vzdáva. Veronika s Petrom privreli oči. Spod viečok im tiekli potoky sĺz. Lekári sa zahľadeli do zeme.

" Myslím, že je po všetkom," povedal lekár.

" Nie, ešte nie, počkajte ešte chvíľu. Ona to zvládne," naliehal Peter. Prosím. No tak, Lucka, poď, prosím, modlil sa v duchu a stískal Veronike ruku.

" Ale to by už predsa..." nedokončil. Prístroj začal pravidelne pípať a ticho v izbe prerušil nádych ! Nadýchla sa. Lucia sa nádychla !! Lekár ihneď všetko pozapínal späť. Všetci piati na ňu pozerali neschopný uveriť tomu zázraku. Peter s Veronikou sa objali. Tentoraz plakali od radosti.

" Vedel som to, ja som to vedel !" kričal Peter.

" Je to najsilnejšia baba, akú poznám," pridala sa Veronika.

" No, musím uznať, že naozaj zabojovala. Vyzeralo to beznádejne. Je to bojovníčka," pripustil lekár.