Luke

Nechcelo sa mu premyslat nad tym, ci den ktory skoncil bol rovnaky ako dni ktore skoncili. Nechcelo, lebo vedel, ze bol rovnaky. Nechcel, lebo vedel ze dni ktore pridu budu rovnake ako dni skoncene a dni prave pritomne.. To v Korneliovi vyvolavalo nepokoj. Nepokoj v nom vyvolany bol neohraniceny, lebo on sam nevedel odkial a preco je.A je napriek tomu, ze na sterilne dni nemysli. Alebo sa snazi nemysliet.

Vcera prisla Luke. Luke bola Korneliovym zaludocnym vredom. Mala zacinajuca rakovina. Nevedel ze ju ma, alebo ze ona ma jeho, ale citil, rano a vecer pocitoval, ze je inym Korneliom, ako Korneliom ktorym byval.

 

Luke bola aj vcera svojsky bezprostredna. A tiez nepokojna. Niekolkokrat bezmyslienkovite pohladila Kornelia po prstoch. Mnohokrat  koncila rozpravanie o svojej nadvahe a neocenenym sklonom k maliarskemu umeniu. Mnohokrat zacinala…

 

Luke rozpravala rychlo,tiez velmi vela a tak si Kornelius mohol dovolit chvile nepozornosti v ktorych pozoroval veverice, alebo len bezmyslienkovite plavajuci v zaplave slov ejakulujucich z jej ust pozeral susedovi cez plot. Do zahrady.

 

Vcera bolo teplo.

Vcera bolo teplo a preto obedovali na terase. Kornelius obedoval koly Luke. Nemohol, nechcel ju nechat napchavat sa samotnu, aj ked  Luke by to tazkosti rozhodne nerobilo.

No Kornelius nechcel..

Pri pohlade na nu vedel, ze musi byt, aj ked nie vredom, tak aspon vriedkom. Vriedkom ktory mu nedovoli vychutnat jedlo. Ak by jedlo vychutnavat chcel.

Luke sa urcite rozhodla, ze Korneliovi nedovoli vychutnavat vobec nic. NIC. V jej pritomnosti ale zabudol na cierne dni. Sedive mu priniesla ona. A s nimi aj ich konecnost.

 

Pozrel do taniera pred nou. Nou sediacou oproti. Snazil sa, aby si HO nevsimla. Snazil sa zo vsetkych sil, lebo Luke okrem nedoceneneho vytvarneho talentu bola aj velmi vsimava a tiez by sa dalo povedat ze  aj pozorna. Tanier bol prazdy. Kornelius vie v pripade Luke predpokladat celkom presne.

 

Opat o comsi rozpravala. Nieco o malovani uhlikom. Veverice tu tiez ko naprotiven neboli. A na ponozke pravej nohy sa Korneliovi robila diera.

Je to neprijemne, pomyslel si Kornelius a so zaujmom nepocuval o com Luke hovori. Ten palec by cez dieru na pravej ponozke akoby sa sam  chcel dostat von. Ach, ake neprijemne, pokracoval v mysleni Kornelius a vzapeti s nim skoncil.

Luke zmenila temu. Rozprava o psychologii a mohutne sa rozhanala rukami.

 

“moj partner by ma byt tmavsi s hnedymi ocami.” “vies?” pytala sa s nezaujmom Luke.

Kornelius nenavidel otazky na ktore musel odpovedat. Luke si s odpovedou casto vystacila sama ale teraz…Ako naschval. Aj veverice…

“nie neviem” odpovedal Kornelius. Nemusel, lebo Luke sa opat sama od seba rozhovorila. Predtym si ale poriadne upila z ciernej kavy a tiez mohutne zensky odkaslala.

Odlahlo mu ze on, Kornelius ma oci modre, a mohol sa pokojne venovat diere na ponozke.

Kornelius zacal tuzit po zivnuti. Obrovskom zivnuti. Takom pri ktorom ho zaleju slzy. Ake je to silne, mysli si Kornelius a zacal dufat ze Luke coskoro odide.

Ale Luke neodchadzala. Salka do polovice plna kavou nepredpoveda nic dobre. Pre Kornelia. 

A tak sa vzdal. Tuzby po slzavom zivnuti. Vecera s poharom vina, vecera s nohami v lavore s teplou vodou. Vzdal sa skoreho pohrebu sediveho dna.

 

A Luke rozprava. A neodchadza. Luke. Korneliov maly zaludocny vred.

---