ticho a samota

Mám rada ticho. Ticho a samotu. Len štyri známe steny a moja osoba ma ukľudňujú z romantických snov i krutej reality. Je to skoro ako zvyk, prísť opäť na to isté miesto a vyplakať sa. Možno, že len preto, lebo si šťastný. Nebýva to časté, slziť od šťastia. Skôr plačeš kôli smole, nešťastiu či láske. Lenže vždy len v malom kútiku svojich spomienok, v izbietke medzi nakopenými vecami našej mladosti. Vlastne ešte stále sme mladí. Veď preto i plačeme. Máme na to právo i čas. Vracať sa domov, k rodným múrom, k známym predmetom, k šedinám našich drahých.

Nie je to ticho a samota doslovná, veď tú by sme ani nezniesli, lež ticho a samota domova, ktorá tak veľmi chýba.

Mám rada ticho. Ticho a samotu kraja vzdialeného stovky kilometrov. Človek túži vždy po tom, čo práve nemá. Len svoju rodnú hrudu miluje neustále. A to je láska najvernejšia. Veď kto sa nerád vracia do miest svojho detstva!