7. august rokupánadvetisícštyri

vlastne to nadväzuje na tú druhú vec

Zvolenský park je celkom pustý kúsok zelene uprostred mesta. Všade okolo prší, len na mňa nie. Ochrannú ruku nado mnou vystiera obrovský javor. Kdesi z jeho vnútra vyžaruje zvláštna hudba. Je to zmes huslí a hlasu prefajčenej starej opernej hviezdy, ktorú sem tiež ktosi odkopol. Stúpa ako aróma až k nebu hnedej propagandy. Pociťujem obrovskú potrebu vymeniť si čiernu sukňu za sivú s volánmi. Aj tak tu nik nie je. Len obrovské povybíjané okná akoby už roky očakávali senzáciu. Bezzubé na mňa čosi kričia.
Priplazili sa sem dvaja. Majú dlhé vlasy. Jeden ich má tak zvláštne poprepletané, vyzerá ako olivovník.
Na druhej suchej lavičke oproti sedí bezdomovecký párik. Ochraňuje ich zdivočený gaštan. Tí dvaja chvíľu žartujú na ich adresu, na ich víno z plastovej fľaše. Samozrejme tak, aby som to počula len ja a tamtí nie. Tvárim sa nezaujato až dovtedy, kým ich to neprejde. Až potom si uvedomia, čo všetko povedali. Olivovník sa snaží zachrániť situáciu, pozrie na toho druhého; aj my sme takí kedysi boli. Prikývne. Obom sa v očiach zaleskne slza. Ale len trochu. Potom sa ma spýtajú, ako sa volám. Na túto otázku som čakala odkedy prišli. Vymyslím si, že Zina. Polemizujú o zvláštnostiach môjho mena, až napokon zabudnú, že sa tiež chceli predstaviť. Akoby vycítili, že ma to nezaujíma.
Sú to bývalí spolužiaci. Chodili na stavebnú. Spýtam sa ich, či sa tam učili ukladať tehly, lebo chcem byť humorná. Nepochopili to. Úpenlivo mi vysvetľujú, čo sa tam učí, podľa nich som z iného sveta. Nie je to učňovka; ja viem, to bol akože džouk; aha, jasné, a ty chodíš kam? Vymyslím si, že zo mňa bude umelecký kováč. Olivovník to pochopil, Druhý nie, pýta sa na podrobnosti. Vymýšľam si o sto šesť, nech má radosť. To je tvoj ruksak?; nie, bol tu položený už keď som prišla; hej, za to, že nie si odtiaľ ešte nemusíš byť ironická, my nie sme debili; ja viem. Zapálim si eukalyptovú cigaretu, Druhý si myslí, že je to tráva zabalená v liste, je mimo, Olivovník mu to vysvetlí. Spýta sa ma, či to mám z čajovne v Štiavnici. Rozprávam im, ako som šla zo Žarnovice do Štiavnice pešo, že som mala spoločnosť zatajím, aby som bola zaujímavá. Druhý sa ma spýta, či sa mi to oplatilo kvôli sprostému čaju; nie, ale kvôli vodnej fajke áno. Vodná fajka, to je vec; povie Olivovník. Druhý nevie, čo je to, je to somár, má tenisky adidas. Olivovník má sandále. Ináč, aj tu máme čajovňu; povie Olivovník. Tvárim sa, že áno?, fakt? Je to celkom blízko, môžme tam ísť; dobre, ale som bez papierov. Druhý to zase nepochopí, ako všetko. Nebaví ma vysvetľovať každú vetu, čo poviem, tak som ticho. Olivovník nás pozve; musím vás pozvať, lebo som mal výplatu. Zamachruje, aby som videla, že je bohatý. Druhý, vďakabohu, odmieta ísť do čajovne, lebo to tam neznáša. Ešte nás kúsok odkopne a potom nasadne na autobus domov. Juchú.
Sedíme vonku, aby sme mohli fajčiť. Až teraz si všimnem, že má každé oko inej farby. Nie je to celkom zreteľné, ale prítmie a blízkosť robia svoje. Chvíľu mu trvá pochopiť, že mám len šestnásť. Príde k nám sympatický čašník, Olivovník vraví, že je sympatický, ja ho nepoznám. Pýta sa nás, čo si dáme. Vymyslím si, že zelený s mandarinkou hoci viem, že taký nemajú, nikde ho nemajú. Čašník sa udiví a spýta sa ma, kde som na taký prišla. Priznám sa, že som si ho vymyslela; no, chuť by to mohla byť zaujímavá, ale taký nemáme a potom vymenuje všetky zelené čaje, čo majú. Dám si ten s jazmínom, Olivovník sa dá Bora – Bora. Rozprávame sa len tak o ničom, lebo sa nepoznáme. Pozrie sa mi na ruku, skúma moju málu, nazve ju buddhistickým ružencom, nie je to vôbec ďaleko od pravdy, ale neznášam tento názov. Rozprávam mu o buddhizme, akoby bol vo mne zakorenený odjakživa. Zdvihnem sa, že idem na vécko, beriem si aj ruksak. Spýta sa ma, prečo si ho nenechám tu. Pochopíš, keď budeš starší. Podľa pohľadu viem, že si to vyložil tak, že sa mi deje to, čo sa ženám stáva. Nechám ho v tom. Na vécku si vymením čiernu sukňu za sivú s volánmi. Keď sa vrátim, utrúsi niečo v tom zmysle, že tak pre toto si tam šla; odpoviem áno, aj. Vidieť na ňom, že sa stále nevzdal svojej predstavy, ako sa prejavuje moja ženskosť.
Vtipkujeme o mojom veku, rozpráva mi, aký bol, keď mal šestnásť. Hovorí akoby to bolo tak pred sto rokmi, pritom má len dvadsať. Len dvadsať. Keď sa on narodil mala som mínus štyri.
Za tých pár chvíľ sme prefilozofovali všetky prístupné témy. Zostali už len peniaze a sex. K tomu nemám veľmi čo. Lovím v mysli hocičo iné, o čom by sa dalo, ale som bezbranná. Mám úplne prázdnu hlavu, tak mlčím. Vtom Olivovník len tak začne rozprávať o divadle. Ako je Slovensko zaplavené muzikálmi hnusnými, že on už iba alternatívne divadlo obľubuje viac – menej. Hej, ale keď je niečo alternatívne, ešte to nemusí byť dobré; nemusí, ale lepšie ako Adam Šangala; ty si to videl?; no, áno. Poviem mu ako ma vyhodili z nášho divadielka, lebo som si uprostred skúšky šla zapáliť, dobre viem, že to nebolo kvôli tomu, ale o tom mu nepoviem. Len o tom, ako ma to sklamalo a tak. Vyzeráš, že si dobrá herečka; ach, tie ilúzie mladosti; poviem, lebo som akože vtipná. Spýta sa ma, či niekoho mám. Poviem, že nie a zatajím pritom svoju skoro dvojtýždňovú známosť a teda K., ktorý býva len sedem kilometrov od Zvolena. Možno sa aj poznajú, možno sú bývalí spolužiaci zo základnej, alebo tak. Naše pery sa spoja. Za ďalší čas, ktorý plynul závratnou rýchlosťou sa to stalo ešte sedemkrát.
Chvíľu sa bavíme o Druhom. On jediný ma presvedčil o tom, že kto má dlhé vlasy ešte nemusí byť sympatický; hovorím. On je inak dobrý chalan; aha, ale iba inak; nie, vážne. Ešte chvíľu polemizujeme o jeho adidas teniskách, Olivovník mi prezradí, že Druhý si ich už asi štyrikrát lepil, sú rozpadávacie. Smejem sa, lebo presne na to vyzerali. Vieš, on nie je taký ako my. Ako my? Uvažujem nad tým, akí sme my. A strácam sa.
V taške mi z neznámych príčin pípne discman, vyberiem ho, že čo chce a nič. Prázdny display. Chvíľu naň hľadí akoby niečo hľadal. Potom ho otváracím tlačítkom otvorí. Na CDčku je obrovskými písmenami napísané Dežo Ursíny. Ty toto počúvaš?, spýta sa akoby to bol smrteľný hriech; no, áno; wau, už len málo ľudí ho pozná. Potom vedieme nekonečnú debatu o tom ako všetko upadá, lebo všetci umierajú. Aj my umrieme; to nepochybuj. Trochu ma desí ako často používa zámeno my.
Sympatický čašník nás o dvadsať jedna nula nula stredoeurópskeho času príde slušne vyhodiť, že už zatvárajú. Už je toľko hodín? Ešte navštívim sociálne zariadenie, ruksak si neberiem, Olivovníka to zjavne dosť udivilo. Potom putujeme večerným Zvolenom. Kam ideš?; na výpadovku; sa nebojíš takto v noci stopovať?; bojím; tak poď spať ku mne, oco nič nepovie. Tak idem. Lebo som hlúpa a pevne verím, že všetko dobre dopadne. Býva dosť ďaleko. Kým prídeme k jeho paneláku, úplne sa zotmie. Vojdeme do bytu a ovalí ma taký ten zápach, aký býva v starých domoch, kde sto rokov nikto nebýval. Snažím sa tváriť nezainteresovane. Aj zariadenie majú také babičkovské, neviem. Olivovník sa tvári celkom normálne, nič mi nevysvetľuje, tak sa aj ja tvárim celkom normálne, hoci mi to robí problém.
Otec nie je doma. Ani sa radšej naňho nepýtam. Nechcem sa dozvedieť nič. O rodine, o škole, o priateľoch. Olivovník ma akosi prestal zaujímať. Z chladničky si vytiahneme pivo, tmavé nemajú, musím sa uspokojiť so svetlým. Sadne si celkom blízko ku mne. Možno som ospalá od piva, alebo zmámená niečím iným, no mám strašnú chuť tváriť sa, že sa nepoznáme. Veď sa ani nepoznáme. Som to len ja a nejaký chalan, ktorý ani neviem ako sa volá. Môžem byť všeličo, aj on môže, no v žiadnom prípade to nemôžeme byť my. Zúfalo sa snažím mu to nejako rozumne vysvetliť, no stále mu akosi nedochádza. Cudzie ruky na rôznych častiach môjho tela, odháňam ich ako muchy. Potom ho to prestane baviť, chvíľu sa tvári, že škoda, že nemôžeme. Lebo si myslí, že nemôžeme, že ja nemôžem. Teším sa z toho, ako mi moje výmysly priniesli prvýkrát aj niečo dobré. Napokon si ľahnem v obývačke na koberec a tvárim sa, že spím. Ešte chvíľu mi čosi rozpráva, čosi o tom, ako by bol veľmi rád, keby som ešte pár dní zostala a mohli sme byť spolu. Žiadna odozva z mojej strany, ani nedýcham, len aby uveril, že naozaj spím. Ľahne si aj on a zaspí, zistím to podľa toho, že trochu chrápe.
Sadnem si do kresla a sledujem ho. Spí. Je to hlupák. Nič nechápe. Že ho nechcem, že on nechce mňa. Príde mi z toho zle. Ako tam tak leží na dlážke a pravidelne dýcha. Vedľa seba má položené svoje sandále. Volajú sa adidas. Na kúsku podrážky sa lesknú zvyšky lepidla, čo sa volá chemoprén.
Pochopím to. Svet je plný somárov. Všetci sú rovnakí, len je každý v inej obálke a s inou známkou.
Rozhodla som sa že K. nič nepoviem. Možno to neskôr trpko oľutujem a možno ma zajtra zrazí auto.
Ešte uvidím.


(7. august, rokupánadvetisícštyri)

---