Rakovina

Volá sa to rakovina

a čiernu dieru pripomína.

Vidím svoje dlane.

Čierny dážď mi padá na ne.

Človek predsa má právo, aby sa bál,

že nestihne povedať, čo tak dlho odkladal.

Koľko bezvýznamných dní sa vlečie

a naraz každá minúta tak šialene tečie.

Oplatí sa človeku bojovať pre tú chvíľu živorenia,

keď chvíľa nie je bez trápenia?

Aj keď sa smeješ, smútok z očí piští

a ty nesmieš skloniť hlavu na bojišti.

Sklopený zrak a zlomená túžba

život sa stáva len obyčajná služba.

Služba niekomu, o kom ani nevieš, či je.

Či len zbytočne ti zo žily krv nepije.

A slnko stále vychádza a zapadá

neberie ohľad, že to niekto nezvláda.

Musíš ho premôcť, usmiať sa cez slzy,

povedať si, že ťa vlastne nič nemrzí.