Gradácia

Vchádzam do krčmy podozrivo nervózny. Zdravím pani za pultom. Usmejem sa, pretože si spomeniem, ako ju kamoš presviedčal, že je herečka a hrala vo filme „Kráľ drozdia brada“. „To bolo už dávno,“ povedala im keď odchádzali.

Priskočí ku mne usmiata tvár kamaráta Joža: „Zdravím, vole, tak dnes hráte! Dušan hovoril, že ste dobrí, videl vás v propíku. Ešteže si sekol s tým punkom.“

S pivom vchádzam do miestnosti, v ktorej hráme. Počujem basovú linku z našej piesne, Michal sa už nazvučuje. Nevidím ho, akoby tu bola tma. Vynárajú sa z nej tváre, niektoré poznám a niektoré poznajú aj mňa.
„No poď, už zvučíme“, kričí známy hlas a vzápätí sa ozýva ostrý zvuk Milošovho rytmičáku. Náhodou nachádzam stôl, ktorý je rezervovaný pre kapelu. Sadám si a dopíjam pivo. Za mnou je východ, tak rád by som vypadol.
„No čo je, čurák, bež tam, dnes to odpálime.“ Nechcel som im hovoriť, že dnes sa na to necítim. Asi aj preto, že som tomu sám neveril.

Už som nazvučený, vidím pred sebou všetky tie krabičky, na ktoré som celý život šetril, v rukách držím fendrík, ktorý som ešte dnes miloval. Skúšam si dáke vyhrávky, ruky sa mi trasú a Fero za klávesami si to všíma.
„Hádam len nemáš trému, ty, starý harcovník?!“
„Nemám, jeb sa na to!“
Odchádzame z pódia, pred nami hrá totiž ešte jedna kapela. Fero ide po pivá a ja mám po prvý krát za večer aspoň minimálnu chuť ostať. To však padlo po pár minútach, hneď ako som pivo dopil. Po treťom mi Miloš hovorí, že by to už aj stačilo: „nadrb sa až po koncerte, teraz už nehráš punk, kurva!“ To ma samozrejme nasralo a o chvíľu sedím s partičkou ožratých metlákov v najtmavšom kúte krčmy.

„Je tu strašná tma,“ hovorím, skôr len tak do vzduchu.
„Koľko by si mi hádal?“ ozýva sa spitý hlas jedného z metlákov. Chvíľu sa snažím ho zaostriť, to čo vidím vyzerá tak na tridsať, menej nie. Povedal som mu to.
„Mám dvadsaťštyri,“ prenesie s gráciou a celé to ukončí dramatickou pauzou, nechávajúc mi tým priestor na prekvapené WOW. Miesto toho sa otáčam a pokračujem v tom, čo mi dnes ide asi najlepšie. O chvíľu mám za sebou šieste, ale to už pre mňa došiel Fero, že hráme.

Pokazil som nástup na intro. Spoza bicích sa ozvalo veľavravné „kurva“, ale naštastie som to už na druhý pokus zmákol. Prvé tri piesne odsýpajú v pohode. Ale to nič neznamená, „to sú také sračky“, s obľubou o nich hovorí Miloš. A teraz to príde, uvedomujem si, že ďalší názov na playliste, ktorý mi sem nalepil najskôr Miloš, mi nič nehovorí. Ozýva sa jemná hajtka, potom akord na klávesoch, z ktorého vychádza divoká a rýchla stupnica, ktorá má (na to si spomínam) gradovať. Ale negraduje. Chýbam tam totiž ja. Miloš prestane hrať a ja na ňom vidím, ako sa premáha. Potom precedí: „dušička, daj si tam flange a hraj, kde sa práve nachádzaš? hm?! že by sme tam za tebou skočili, kurva. Tak takto má vyzerať gradácia, uvedomujem si, od dušička, až po kurva. Miloš je dobrý hudobník. Pesničku sme nejak dohrali. Miloš vstal od bicích a prišiel ku mne.
„Dojebal si to, celé si to dojebal.
Ďalšiu pieseň som už spoznal. Keď sme ju „dohrali“, Miloš na mňa ani len nepozrel. Tma hustne. Cítim, ako gradujem. V ďalšej mám hrať len doprovod. Fero tam má úžasné, asi trojminútové hamondovské sólo. Keď ho dohrá, príde asi sekundová pauza, a potom sa má hrať základný motív. Pauza. Vyťahujem zapožičané kombo na maximum. Miesto motívu sa ozýva škreklavé sólo plné väzieb a falošných tónov. Prvý prestal hrať Miloš, potom ostatní. Ešte chíľu sa z komba ozýva ziapanie. Potom si odopínam popruh a fendrík, ktorý som ešte pre chvíľou miloval padá na zem. Ozýva sa ušitrhajúca väzba.
Stojím a snažím sa očami nahmatať ľudí pred pódiom. Nahmatal som Joža, ktorý ma tu dnes vítal. Už sa neusmieva, len prekvapene pozerá, sused mu niečo šepká a krúti hlavou.
Tma hustne.

---