Pre teba

Čo však hľadáš, či cítiš tú zmenu?
Kto vlastne si keď kričíš k nebu?
No nebo mlčí ako večné more
v očiach už nevidiš ranné zore
neprší voda čo nebesia čistí
nechodíš bosá po jesennom lístí
stratená vôňa zmámi Ti zmysly
radosť a neha však zo sveta zišli.
Už nie si tá deva čo na pierku sa vznesie
ako starý list zo stromu vietor Ťa znesie.
Však vekom či časom starnúť sa nedá
mrie iba ten čo pod citmi padá
ani krásny plod zo stromu večnosti
Ti strach do vrások vryje starosti,
však si Ty krásna ako kvet v rozpuku
život však skosil Ťa ako zarezy do buku.
Vedz však, že ten svit ešte nie je stratený
svit lásky, svit nežnosťou strážený,
tak usmej sa a každy mrak sa z neba stratí
a žiara slnka zas to štastie dá Ti,
dá Ti ho do dlane ako rosy kvapku,
a do druhej pre šťastie zajačiu labku.
Tak usmej sa až budeš krásna
a Tvoja duša uz nebude prázdna.

---