So srnkou v posteli

avšak ráno býva tvrdé. najmä to, ktoré strávim osamote v posteli. nemám koho buzerovať a s kým sa pomaznať okrem veľkého plyšáka. aj ten na mňa kuká tak prijebane jak dajaká blond koza voza.

"Vieš, občas si pomyslím, že k sebe patríme od narodenia. Čo ty na to?" pýta sa ma ten dalmatínec.

"Spi už. Ráno mi treba vstávať."vôbec sa mi nezdá podozrivé, že ten plyšák rozpráva.

"Ale zajko povedal, že ho máš..."

Spím

 ráno. dalmatínec na mne leží. som brutálne unavený a chce sa mi ryhať. skurvené ráno...

človek sa však môže mýliť. jelenček z prútia ožíva: "Jaj, ale ma bolí prostata."počuť z kríčkov, do ktorých si skočil na malú."Ííím, to je mláčka. Kurník, na to by som mal byť hrdý."

som buzna? pýtam sa sám seba občas. keď však zbadám nejakú fakt vopruz babu, poznám odpoveď. taká srnôčka ma dokáže nadchnúť...