Osudný vlak - časť druhá

„Vitajte u nás,“ pozdravil. „Prepáčte, že som vám nešiel oproti, ale nohy mi už dobre neslúžia.“ Svedok jeho slov, drevená palica s ohnutou rúčkou, bol opretý o prútené kreslo. Chlapec s otcom podišli k starkému. Srdečne ho objali a vrátili sa do auta. Cestou k domu sa k nim pridalo fľakaté šteňa, vrtiace chvostom. Dušan si vybalil veci z cestovnej tašky, schmatol veľkú loptu a už ho v podkrovnej izbičke nebolo.  Ponáhľal sa na dvor za psíkom.

„Volá sa Andy,“ zakričala babka z okna.

Rodičia zatiaľ oddychovali. Po chvíli zacítili lákajúcu vôňu a začuli hlas starkej:

„Pozývam vás na hostinu, upiekla som orechovú štrúdľu.“ Muž zbehol do kuchyne.

„Idem pre Dušana,“ oznámil matke, stojacej pri sporáku. Spotený a usmiaty chlapec si sadol ku stolu.

„Choď sa najprv umyť!“ napomenul ho otec. Dušan vstal zo stoličky a odišiel do kúpeľne. Štrúdľa chutila vynikajúco. To potvrdila aj Zuzana, ktorá spočiatku odmietala zjesť čo i len jeden kúsok. Po večeri sa starý otec posadil do svojho obľúbeného kresla.

„Zahrajme si karty!“ navrhol synovi a vnukovi. Obaja súhlasili Ďalší deň po raňajkách sa chlapec z mesta rozhodol navštíviť dedinských kamarátov. Priblížil sa k susednej chalupe a nahlas zapískal. Odpoveďou bol silný brechot psa zo zadnej časti dvora.

„Hľadáš Martina s Mirom?“ začul za sebou zvedavú otázku. Obrátil sa a uvidel ďalšieho kamaráta, sediaceho na bicykli.

„Išli do mesta nakupovať – celá rodina,“ informoval ho Adam. Dušan sa vrátil do chalupy pre bicykel a o pár minút boli chlapci pri jazere. Obaja vedeli veľmi dobre plávať. Po obede  sa k jazeru vybrali aj s bratmi Martinom a Mirom. Júlové slnko zlákalo na pobyt pri vode takmer všetkých obyvateľov dediny.

Tiež ďalšie dni sa Dušan venoval plávaniu, prechádzkam v blízkom lese, hraniu sa s fľakatým psíkom. Vďaka čerstvému vzduchu získala jeho vyblednutá tvár zdravú farbu. Bolo to pokojné obdobie. Žiadne útočiace komáre, žiadny nečistý vzduch. Dokonca jeho mama – čo Dušana príjemne prekvapilo – nemala voči nemu jedinú zlú poznámku. Možno sa chce zmeniť, pomyslel si jedného večera a ľahol si do postele. Čierno-biely Andy vtedy už dávno spal. V drevenej psej búde, s veľkou slepačou kosťou po pravom boku.

Ráno chlapca zobudili muzikanti, hrajúci v jeho žalúdku. Zbehol do kuchyne. Starká stála na rebríku a upratovala hornú policu.

„Pomôžem ti,“ ponúkol sa.

„Budem veľmi rada,“ súhlasila babka. „Ale najprv sa choď najesť.“

Pri práci mu starká rozprávala o nedávnom krupobití, počas ktorého jej zahynulo niekoľko sliepok. A tiež o oslave Veľkej noci. Dušan ju mlčky počúval. „Bola to najzábavnejšia šibačka v celom okolí za posledných desať rokov. Po dedinách chodili...“

„Prestaň prosím, ja to už nevydržím!“ skríkol chlapec a zakryl si obe uši. Na chvíľu stratil rovnováhu. Našťastie nespadol. No fľašu kyslých uhoriek udržať nevládal. S rachotom dopadla na kamennú dlážku. Lesklé črepy svietili v miestnosti ako nešťastné otázniky. Dušan si aj naďalej zapchával uši a z úst sa mu drali prosebné slová: „Nechoď tadiaľ, vráť sa, spomaľte prosím!“  Nepríjemný zvuk rachotiaceho motora však neprestával. Pomaly zliezol z rebríka.

„Je mi to tak strašne ľúto,“ ospravedlnil sa starkej. „Lenže  zase som mal akúsi predtuchu. Jedná sa o môjho kamaráta...“ Svoje vysvetľovanie nedokončil. Cítiac, že do očí sa mu tisnú slzy, odbehol do predsiene. Po návrate všetok neporiadok dôkladne pozametal. Stará žena sa na vnuka nehnevala. Celkom opačne sa zachovala Zuzana, sledujúca dej.

„Také nešikovné decko som v živote nevidela. Pozri, čo si spôsobil!“ Zúrivý krik okamžite prebral jej manžela, oddychujúceho v podkrovnej izbe.

„Prepáč mi tati,“ ospravedlnil sa Dušan. „Ale vo chvíli, keď som držal pohár, sa mi niečo zazdalo... Adamovi sa stane voľačo strašné!“ Nečakajúc na spätnú reakciu, vybehol na dvor. Tam našiel svojho zvieracieho kamaráta. Obaja sa vybrali k Adamovej chalupe. Napriek hlasnému zvoneniu nikto neotváral. Dušan si smutne vzdychol.

„Adamovi sa stane nešťastie,“ prihovoril sa psíkovi. „A neviem, či ho prežije.“ Andy mu pozrel do zaslzených očí a chápavo zakňučal.

V to popoludnie nešiel Dušan plávať. „Necítim sa dobre,“ vysvetlil kamarátom, ktorých stretol pri obchode so zmiešaným tovarom. Potom vykročil k Adamovej chalupe. No ani teraz mu nikto neprišiel otvoriť.      

Nešťastný chlapec sa takmer nedotkol večere. Sediac mlčky pri stole, prelieval polievku z lyžice do taniera. To zopakoval niekoľkokrát, až kým jeho mame nepraskli nervy. Manželovi sa ju našťastie podarilo zmierniť.

„Len sa nerozčuľuj, zje to neskôr,“ poznamenal. Vzápätí na syna pozrel. Bol bledý sťa krieda. Teraz alebo nikdy! povedal si a napriek slabosti vstal zo stoličky. S nepríjemným hrmotom. Lyžica mu vypadla z ruky a zašpinila vyšívaný obrus. Dušan na to nedbal a upaľoval na horný koniec dediny.

„Kde je Adam?“ dozvedal sa od fúzatého muža, ktorý mu prišiel otvoriť. Po vypočutí si informácie sa rozbehol k jazeru. Kamaráta tam nenašiel. Kdesi v diaľke zarevala motorka…