Osudný vlak - časť štvrtá

„Už som tu,“ objal sestričku, sediacu na koberci. Tá sa mu schúlila do náručia a onedlho bol jeho pulóver mokrý od sĺz.

„Ruku máš v poriadku ?“ spýtal sa brat po chvíli. „Vieš, zdalo sa mi...“ Gabika mu ruku ukázala.

„Okamžite k lekárke!“ rozhodol Dušan a pomohol nešťastnému dievčatku s obliekaním. Krabička zápaliek ostala ležať na koberci. Pred ordináciou zosmutnela Gabika ešte viac. Lekárka v ten deň popoludní neordinovala. A popálená ruka tak strašne štípala! Vtom súrodenci začuli trúbenie auta. Bleskovo sa otočili za zvukom. Za volantom sedel otec.

„Ide sa do nemocnice,“ povedal po vypočutí si nepríjemnej správy.  Večer sa opäť snažil manželke dohovoriť. Vidiac pohŕdavý výraz v jej tvári si uvedomil, že si len ničí hlasivky. Jeho pokojná povaha však zabránila poriadnemu  hnevu.

Gabikina ruka sa zahojila bez problémov. Lenže o pár mesiacov ukázal osud súrodencom skutočne pekelnú tvár.

Prvú júnovú sobotu sa konala oslava Gabikiných narodenín. Štvorročné dievčatko veľmi potešil vytúžený darček. Nádherná spievajúca bábika v ružových šatôčkach.

Hrejivé slnko zlákalo rodinu do prírody. Na Železnej studničke stretla Gabika kamarátku zo škôlky. Dievčence pobudli najprv na hojdačkách, zopár minút v pieskovisku, až nakoniec ich zlákali kamenné šmykľavky. Dušan sa chvíľu venoval golfu, no tento šport ho príliš nezaujal. Unudený sa vrátil k otcovi, sledujúcemu baviace sa deti. Mama hneď po príchode nastavila tvár slnečným lúčom a ostatných ľudí si vôbec nevšímala. Cestou domov sa stavili v cukrárni.

„Od pondelka idem na týždennú služobnú cestu,“ oznámil im Karol a odkrojil si kúsok ovocného zákusku. Tri páry očí na neho zvedavo pozreli. „Pôjdu tam aj šéf a kolega z vedľajšej kancelárie. „Daj na sestru pozor,“ obrátil sa k synovi. Chlapec súhlasne prikývol a pousmial sa. Počas tohto rozhovoru ešte nič netušil.

Prvý pracovný deň nastúpil otec do auta a vydal sa smerom k Banskej Bystrici. O pol tretej prišiel Dušan pre sestru do škôlky. Tá už na neho netrpezlivo čakala. V šatni, ktorej steny boli ozdobené obrázkami rozprávkových postavičiek. O hodinu začal v televízii výborný program pre deti, ale Gabiku vôbec nezaujal.

„Chýba mi otec,“ povedala smutne, sediac v kresle.

„Aj mne,“ priznal sa Dušan, ale v nedeľu sa určite vráti. O svojich slovách bol stopercentne presvedčený.

Nedeľu predpoludním strávili súrodenci znova na Železnej studničke. Gabiku ihneď zlákali šmykľavky a preliezačky. Deti sa na čerstvom vzduchu poriadne vybláznili, no po troch hodinách nastal čas návratu domov. A v trolejbuse to zrazu začalo. Dušan zbledol a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Pred sebou videl dlhý vlak, uháňajúci obrovskou rýchlosťou. Zavrel na chvíľu oči a strašný obraz zmizol.

„Čo ti je?“ vyzvedala sa Gabika.

„Mám zlé tušenie, niečo sa deje s otcom,“ odvetil brat. Teraz aj ona pocítila strach a v očiach sa jej objavili slzy. Zo žiaľu ich prebral akýsi rachot a hlas šoféra:

„Všetci vystúpte, trolejbus je pokazený!“ Na zastávke mladého chlapca opäť strašili zrakové vízie uháňajúceho vlaku.  Všetci ľudia na neho zvedavo pozerali, niektorí si pritom neodpustili duchaplné poznámky. Akási žena podišla k nemu bližšie.

„Chlapče, si v poriadku?“

„Nechajte nás prosím,“ odvetila namiesto neho Gabika. O krátky čas vízie zmizli a chlapec zbadal telefónnu búdku.

„Poď,“ oslovil sestru, „zavoláme otcovi do hotela.“ S nádejou vytiahol z ruksaku kalendár s telefónnymi číslami. Rýchlymi krokmi sa priblížili k búdke. Tu ich čakalo sklamanie. „Prístroj je pokazený,“ prečítal Dušan nahlas. Gabike sa v očiach zaleskli slzy, ktoré jej vzápätí skĺzli po tvári. A po nich ďalšie, obrovské množstvo slaných kvapiek. Dušanovi sa ju dlhý čas nepodarilo utíšiť. Cesta domov im trvala takmer celú večnosť. Konečne vystúpili a rýchlo prešli cez cestu k domu.  Lenže chlapec nemohol nájsť kľúče.

„To nám ešte chýbalo! Čo ak som ich stratil?“ vykríkol zúfalo a buchol päsťou do steny. Ruka našťastie silný náraz vydržala. Ani pri druhom hľadaní nemal úspech. Nazlostený vysypal všetky veci z ruksaku na zem a konečne mohol odomknúť. V predsieni sa nevyzul, ponáhľal sa do obývačky k telefónu. Trasúcou sa rukou zdvihol slúchadlo. Od vytočenia čísla ho vyrušil mamin hlas.

„Pred pol hodinou telefonoval otec,“ informovala syna, stojac vo dverách do kuchyne. „Pricestuje vlakom, lebo auto je pokazené. Ak chceš, choď ho čakať na stanicu vo Vinohradoch. Dnes o piatej.“ Chlapca oblial studený pot a slúchadlo mu vypadlo z ruky.