Koniec dobrý...?!

s touto poviedkou som v druhaku vyhral skolsku literarnu sutaz. ja osobne mam pocit, ze porotcom zaimponovala skor dlzka ako kvalita, ale aj napriek tomu si myslim, ze to stoji za precitanie. teda, mne sa teraz po dvoch rokoch citala docela dobre... ;-) j.

Koniec dobrý... ?!

“NIÉÉÉ!!!“, začul som akoby z diaľky výkrik. Rýchlo ho však prehlušil vzduch hvízdajúci v ušiach. Jeho tlak mi trhal ušné bubienky a ako som naberal rýchlosť, zem sa nebezpečne približovala. Zatvoril som oči a vychutnával pocit úplnej voľnosti. Otvoril som oči a...

„Smiem si prisadnúť?“
“Samozrejme, veď sú vaše.“, prebehlo mi mysľou.
„Hmm, no jasne.“ odvetil som a uvedomil som si, že ten hlas nepatril chlapcovi.
Pousmiala sa a sadla si. Mala na sebe modré priliehavé rifle, čierny rolák, na ktorom mala vetrovku a na útlom krku sa skvela tmavomodrá šatka.
Nádherné, dlhé, hnedé vlasy trochu nedbalo zopnuté vzadu do copu, štíhle nohy, pevné prsia, pekne rezaná tvár. Najviac ma však zaujali jej oči.
Modré, hlboké; ako dve studne. Keď do nich človek hľadel, cítil ich moc, akoby z nich žiaril tok vekov, nekonečné diaľavy.
Jej tvár bola dokonalá. Vysoké, akoby zadumané čelo kontrastovalo s menším nosom a niekoľkými pehami. Obočie, dôsledne obtrhané ešte prehlbovalo dojem nikde nekončiacich očí. Bradu zdobila malá jamka, ktorej podobná sa vytvárala pri smiechu aj na lícach. Dlhé riasy, jemné, leskom potreté pery... Proste dievča, aké sa nevidí každý deň.
Vytiahla Orwellovu 1984 a začítala sa.
„Dobrý výber.“, pomyslel som si.
Prehrabol som si vlasy a chystal som sa začítať do knihy, ale vrazil mi do líca nejaký chrobák. Jemne sa odrazil a so zašuchnutím dopadol na papier knihy, kde zostal chvíľku nehybne ležať.
Potom pomaly, akoby tušil, že niečie oči pozorne sledujú každý jeho pohyb, vystrel jednu nožičku, druhú a začal toľkokrát opakované trepanie, ktorého výsledkom by malo byť prevrátenie na nožičky. Po chvíľke sa mu to podarilo.
Pohybom vlastným iba hmyzu sa rozbehol na koniec papiera, ako keď lietadlo opúšťa zem, roztvoril krovky a už letel. Sledoval som ho očami. Letel, letel a letel... voľne... ako vták... zmenšoval sa, už som ho mal problém vidieť, ale stihol som ešte zazrieť, ako letí do stromu. Skoro som počul, ako to žuchlo a on chudák znovu skončil na zemi.
Zatriasol som hlavou a v duchu som sa zasmial. Prečo príroda vybaví chrobáky možnosťou letu takej rýchlosti, že to nezvládajú? Ktovie?
Opäť som išiel skloniť svoj zrak ku knihe, keď som bokom zazrel, ako sa na mňa pozerá. Otočil som k nej tvár, že sa porozprávame, lenže ona ma už opäť nevnímala. Pomyslel som si, že sa mi to snáď len zdalo. Začítal som sa...
„POZÓR! POZÓR!“
„Fiiiizzzzzzzzz“
„Joj, uf,“, zjojkol som.
Veľký zelený disk ma trafil rovno do zátylku.
„Prepáč, prepáč, veľmi sa ospravedlňujem. Nič sa ti nestalo?“, spýtal sa chlapčenský hlas.
„Nie, v pohode. Nič sa nestalo.“, odpovedal som nie tak celkom podľa pravdy.
Poškriabal som si napuchávajúci zátylok a opäť sa mi zazdalo, že sa na mňa pozerá. Pozrel som na ňu a pripadal si pritom ako hlupák. Znova nič nevnímala. Letmo som mrkol na hodinky a skoro som spadol z lavičky. Bolo skoro pol piatej. A o šiestej mi začínala tanečná. A to som sa chcel ešte osprchovať a umyť si vlasy. Zbalil som si veci a ponáhľal na električku.

Nikdy som nemal Joža veľmi rád. Smrdelo mu z úst, nevedel sa česať, večne chodil neoholený a akoby toho nebolo dosť, správal sa úplne nemožne. Prosto, chuj. Nikdy asi nepochopím, ako sa mu podarilo nájsť si partnerku na tanečnej. A celkom peknú...
„Raz, dva, ideš!“, ozval sa trénerov hlas. Z rozjímania o dĺžke života blchy ma prebralo Paťkino trhnutie na ramene.
„Čo ti je dnes? Si úplne drevený. Akoby si to ani nebol ty.“, spýtala sa.
„Vieš čo, daj mi pokoj.“
„Akože pokoj, hej?!! Tak načo sa sem ja ženiem zo školy ako sprostá? Aby som musela počúvať tie tvoje drísty? Sústreď sa, inak to môžeme zabaliť.“
„Dobre, dobre, už som v poriadku“, odvetil som.
Zahľadel som sa na jej tvár. Mala by si viac vytrhať obočie. Paťka bola pekné dievča. Aj keď videl som už aj krajšie. Ako napríklad dnes tá jedna v parku.
„Prepáč.“, povedal som, keď sa mi znova podarilo stúpiť Paťke na nohu.
„Nič sa nestalo...“, odvetila cez zuby.
Tancovali sme viedenský valčík. To mi nikdy nešlo. Na parkete bolo vždy príliš veľa ľudí a príliš málo miesta.
Zrazu do mňa narazil Jožo.
„Čo robíš ty slon, sa uvedom“, vyletel som na neho. Jeho usmiata, priblbá tvár si priam žiadala facku. Už, už mi vyskočila ruka na púť k jeho lícu, ale našťastie Paťka si to všimla a stiahla ma do tanca.
„Raz, dva, tri. Dva, dva, tri...“, už mi z toho začínalo šibať. Musel som sa začať sústrediť na niečo iné.
„Pôjdeš dnes večer s nami?“, spýtal som sa Paťky.
„Podľa toho kam.“
„Asi do Queenu.“
Hlboko sa zamyslela. Normálne som až skoro videl obláčiky pary nad jej hlavou.
„Ešte uvidím. Podľa toho, či mi príde priateľ.“
„Ten chuj?“, pousmial som sa pri spomienke na neho. Keď som ho uvidel prvýkrát, spravilo sa mi nevoľno. Ako sa mohlo dievča ako ona zahodiť s takým hlupákom? To je jedna z vecí, ktoré pre mňa zostanú asi do smrti záhadou.
„Prestaň!“, udrela ma po ramene, „on nie je žiadny chuj.“
„Aha. Prepáčte slečna, ale v tom prípade potom som si ho asi pomýlil s vašim psom.“, dodal som uštipačne.
Paťka sa odula a mne bolo úplne jasné, že už sa so mnou nebude rozprávať, a do Queenu s nami už vonkoncom nepôjde. Ale veď čo, nech si ide. Aspoň jej klesne hrebienok. Možno sa potom trochu uvedomí.
Expresívne tóny klasicistickej divokosti stíchli a ja som sa vybral obrobiť ďalšiu dušu z môjho tanečného háremu.
Zuzka. So Zuzkou sa mi dobre tancovalo. Ale s ňou sa zase nedalo rozprávať. Tak som držal hubu a kým sa dalo, tak aj krok. Tá malá diablica mala nohy ako na špagátoch. Niekedy som mal problém udržať s ňou rytmus a tempo. A keď sa rozbehla, tak so mnou pozametala všetky kúty.
Priblížil sa tréner.
„Dobre, dobre, skvele Dávid.“, povedal po tom, ako nás chvíľku pozoroval, „trochu viac sa toč. Áno, áno, to je ono.“, následne si niečo uznanlivo zamrmlal a vzdialil sa.
A ja som zatiaľ so Zuzkou tancoval ostošeť. Začal som sa potiť. Aj jej sa na nose začali objavovať podozrivé kvapôčky čírej tekutiny. Sako ma ťažilo ako nákova a opasok mi všetky moje nadávky vrýval braillovým písmom priamo na pás.
Konečne zazneli posledné nápevy tohto pekelného čardášu a my sme sa dotočili. Poďakoval som sa Zuzke za tanec a dnešný tréning sa chýlil ku koncu.
Ešte sme si dali jeden Foxtrot a tréner sa nám poďakoval a poslal nás domov.
„Tak čo, ideme?“, spýtal som sa.
„No, hej, skočíme na chvíľku do Queenu na jedno dve pivká.“ Odvetil Vifon trochu roztržito.
Je to zvláštne. Dnes si už asi nikto nepamätá, ako to jeho meno vlastne vzniklo. Asi to bolo niečo s jeho menom, keďže sa volá Viktor Fontana. A okrem toho raz na výlete tuším jedol len vifonky. Vifon je dosť v pohode chalan. I keď aj jemu niekedy straší vo veži.
Tak sme sa pozbierali asi piati a masová návšteva Queenu sa mohla začať.

Naša známa, veľmi milá čašníčka sa k nám rozbehla hneď ako nás zbadala vo dverách. Mala okolo dvadsať tri a ten jej zadoček by teda stál za hriech. Bola asi meter sedemdesiat vysoká, a perfektne sa na ňu hodil výraz detská tvárička nad telom pornopanny. Počul som už o nej celkom zaujímavé klebety a niektoré z nich boli dosť šťavnaté. Vraj čakala dieťa s jedným prachatým talianom, ale potratila, tak sa rozišli. A teraz si užíva s jedným týpkom z Modry. Ten po nej šalie už asi rok.
Každopádne, sadli sme si na naše obľúbené miesto do kúta a ja som si vytiahol krabičku Ronhilliek. Vifon sa na mňa spýtavo pozrel a ja som nemal to srdce ho neponúknuť. My dvaja sme si s chuťou zapálili a ostatní tiež dlho nečakali.
Čašníčka nám po chvíľke doniesla spomínaných päť pív, milo sa na nás usmiala a otočila sa za výdatnej pomoci svojho zadočku takým spôsobom, že nám to skoro vyrazilo dych.
„Si sa dnes pohádal s Paťou?“, spýtal sa Ondro, keď sa objekt našej chlípnosti stratil za pultom.
„Hej. Urazila sa na mňa.“, povedal som.
„Videl som vás, ako ste tancovali a zdala sa mi taká napajedená. Ani ste si nič nepovedali, keď ste skončili.“, ďalej otravoval.
„No, dnes jej mal prísť priateľ“, usmial som sa.
„Ten pako?“, začali sa rehotať chalani.
„Hej, presne ten.“, dodal som a spokojne som si uchlipkol z pivka.
„A čo inak? Kedy máme venček?“, zase dobiedzal Ondro.
„Hmm, myslím, že okolo vianoc. Niekedy koncom decembra.“, Odpovedal niekto z chalanov.
„Inak ľudia, všimli ste si to dievča, s ktorým tancoval Jožo?“, ozval sa Vifon.
„No jasné, ty, to ti je iná žena.“, pridal sa hneď Juro.
„Videl si tie jej kozy? Ciboha, to ani naša Adelka nemá také. Hneď by som si na nej zajazdil.“, zaznela pohotovo odpoveď.
Bolo mi z nich na tyčku. Zase tie ich sprosté, úchylné debaty. Ktorá má aké kozy, ktorá si dnes obliekla menšiu sukňu, s ktorou by sa najlepšie kefovalo a čo ja viem čo ešte. Už ma to omrzelo.
Zrazu mi prišlo na um to dievča z parku. Zatvoril som oči a predstavil som si, ako bežíme spolu po lúke, ako skáčeme vysoko ponad hustú trávu, svieti slnko, vtáky štebocú, na okraji lesa sa mihla srnka, a táto mierne sa zvažujúca lúka je akoby bez konca, a my sa len ženieme a ženieme, ako víchor. A potom príjemne zmorení sa zvalíme do trávy a moje pery sa stretávajú s jej....

„VSTÁVAJ!!! UŽ TI TO HOVORÍM TRETÍ KRÁT!!!“, zahučalo cez dvere.
„Bože, ďalší chladný deň v pekle.“, zamumlal som do vankúša a vyliezol z postele.
„Čo ja som komu urobil???“, napadlo ma pri pohľade na neporiadok v izbe.
Trenírky ledabolo prehodené cez všetok ten bordel na stole miestnosť nijako nezútuľňovali a tri dni staré ponožky smutne tróniace na šálke s čajom mi tiež nedodali extra veľa energie do nového dňa.
Otvoril som okno a vychutnával som si stratu každého kúska tepla o ktoré ma spolu s ospalosťou chladný vzduch čerstvého rána pripravil.
„Óóóóó, aké nádherné ráno! Óóóóó, aký nádherný deň!“, zahučal som si na dodanie sily do nového rána.
„No dobre, dobre, už si toľko nevyspevuj a švihni si, je skoro pol siedmej“, starala sa mama.
„Hmm, samozrejme, hneď som v kuchyni.“, Odvetil som a skočil som do kúpeľne.
Ľadová voda na začiatku dňa mi vždy dodávala trochu optimizmu. Chcelo to len prekonať prvý odpor a lenivosť.
Zvyčajne som sa iba opláchol pri umývadle, ale dnes som dostal chuť rýchlo sa osprchovať. Zhodil som zo seba pyžamo a studená voda mi začala stekať aj po tých častiach tela, kde mal len málokto prístup.
Okamžite sa mi samovoľne napäl každý sval na tele a stálo ma veľa premáhania sa, aby som to vydržal.
„....sedem, ....osem,....deväť,....desať!!!“, musel som si odpočítať a na desať som s uľahčením vyskočil z prúdu vody. Otočil som kohútikmi a ten prúd ihličiek rinúci sa zo sprchy prestal týrať moje nahé telo.
Vydrhol som sa tak, že mi naskočila neuveriteľná husia koža. Fascinovane som sledoval, ako sa mi chĺpky na ruke postavili a teraz pomaly klesajú.
Umyl som si zuby a chvatom sa obliekol. Raňajky už boli pripravené a tak som sa mohol s chuťou pustiť do toastov so syrom a salámou. Spráskal som ich, ani som nevedel ako .
Mrkol som na hodinky a s vedomím, že už je skoro štvrť, som opustil budovu nášho bytu. Akurát som chytil električku a dokonca sa mi podarilo nájsť si voľné miesto na dvojsedačke pri okne.
Vytiahol som si geografiu, že sa budem učiť, ale z neznámych príčin som mal takú dobrú náladu, že som sa učiť nedokázal.
„Nevadí, veď dnes neskúša“, pomyslel som si. Tak som len nečinne pozeral von oknom a bol som šťastný už len preto, že som šťastný. To asi tá sprcha...
„Smiem si prisadnúť?“, ozvalo sa vedľa mňa.
Skoro som onemel od úžasu. Na moju odpoveď čakalo presne to isté dievča, ktoré som včera stretol v parku. Okamžite sa mi v mysli vybavil ten sen, ktorý som mal dnes ráno. Bola ešte krajšia, ako som si predstavoval...
„Tak môžem?“ zopakovala svoju žiadosť a ja som si uvedomil, že som jej neodpovedal.
„Samozrejme.“ zahabkal som.
Sadla si a tašku si položila na kolená. Zrazu sa mi zazdalo, že som ju už kdesi videl. Pred tým, ako si ku mne prisadla v parku.
Obrátil som sa k nej a spýtal:
„Počuj, nechodíš náhodou v pondelok a vo štvrtok do ProCentra na tanečný kurz?“
Pozrela sa na mňa a skúmavo si ma prezrela. Zrazu sa jej tvár vyjasnila a ona s úsmevom povedala:
„Náhodou hej. O štvrtej. Ty si z tej skupiny po nás, že? Párkrát som ťa videla, keď ste začínali. Dosť dobre tancuješ.“
„Vďaka...“, odvetil som nadmieru potešený.
„Z akej si školy?“, pokračoval som v zoznamovaní.
„Gymnázium. Vajurská. A ty?“
„GTB.“
„GTB?“, spýtala sa nechápavo.
„Hej, Gymnázium Tibora Bureka.“
„Áno, už viem, tam mám bývalého spolužiaka. Michal Trstenný, poznáš ho? Teraz by mal byť druhák na osemročnom.“
Niečo sa mi marilo, ale nebol som si istý. Koniec koncov, nebol som schopný sklamať ten jej nádherný úsmev a tak som odvetil:
„Myslím, že viem, nie je on taký vyšší? S dlhými vlasmi?“, tipol som takmer naslepo.
„Hej, to je on. Keď ho stretneš, tak ho odo mňa pozdrav.“
Vtom som si uvedomil, že ani neviem, ako sa volá.
„Mimochodom, ja som Dávid.“, predstavil som sa a podával som jej ruku.
„Teší ma. Ja sa volám Lenka.“, usmiala sa a vložila svoju útlu rúčku do mojej dlane. Všimol som si jej prsty. Jej dlane. Nádherné. Akoby ich sám stvoriteľ obdaril neopísateľnou krásou.
„Do ktorej triedy chodíš, Dávid?“, spýtala sa, keď som uvoľnil jej ruku z môjho zovretia.
„Druhák. Na štvorročnom. A ty?“
„Ja som tiež druháčka, ale na osemročnom.“
„Kedy ideš na venček?“
„28. Decembra. Ideš tiež, alebo až druhého januára?
„Tiež 28. Máš už partnera?“
„Vieš čo? Ani nie. Chalani v našej skupine sú úplne ľaví. Veď príď sa niekedy pozrieť.“
„Hmm. OK. Možno už v pondelok.“
Ešte raz sa usmiala a zamyslene sa pozrela von oknom. Zrazu sa zháčila a rýchlo si zabalila veci do tašky.
„Tu vystupujem. Tak maj sa a v pondelok nezabudni prísť.“
„Jasné, ahoj. A krásny víkend.“ zakričal som jej na rozlúčku.

Víkend sa ťahal, ako sopel z nosa. Sústavne som myslel na Lenku. V noci sa mi o nej snívalo, ráno som už len kvôli pomysleniu na ňu nemohol vstať, obed (aj keď bol výborný) mi chutil ako zošrotovaný radiátor. Prosto, úplne som sa pomiatol. No a potom prišiel pondelok...

„Tak si teda prišiel.“ povedala, keď ma v pondelok uvidela na kurze.
„Hej, hej. Nemohol som si predsa nechať ujsť takú peknú tanečnicu...“
„Tak v tom prípade si rezervujem prvý tanec.“
„Samozrejme, nech sa páči.“
Otočila sa a keďže sme práve začínali, prešla na dievčenskú stranu.
„Tak, vyberte si partnerky.“ Obrátil sa na nás tréner.
Rozbehol som sa smerom k Lenke. Ponúkol som jej rameno a ona sa do mňa zavesila. Keď sme obišli koliečko okolo parketu, zastavili sme. Zazneli prvé tóny viedenského valčíka. Roztancovali sme sa ako zmyslov zbavení.
Tancovala skutočne skvele. A nielen viedenský valčík. Cha-chu, foxtrot, aj boogie. Stále som jej pozeral do očí.
„Ako si sa mala cez víkend?“, začal som rozhovor.
„Fajn. Chceli sme sa ísť v sobotu sánkovať na pyramídu, ale nebolo dosť snehu.“
„To sa stáva. Ja som v sobotu drichmal asi do jedenástej. Tešíš sa na venček?“
„No jasné. Veď kto by sa netešil? Už mám aj venčeky. Máš náhrdelníky?“
„Hej. Včera som ich navliekal. Mal som doma kopu korálok a tak som ich vyrábal celý deň.“
„Čo si oblečieš?“
„Sako. Nejaké tesilky. Takú peknú kravatu, so strašne psycho vzormi. Veľmi pekné. A ty? Budeš mať nejaké šaty?“
„Uhm. Čierne. Tiež veľmi pekné.“
Obaja sme sa schuti zasmiali. Počas celého rozhovoru sme si pozerali do očí. Celý som sa topil v ich prenikavej modrej žiare. Bola prekrásna.
Mala na sebe tmavú blúzku a sivú minisukňu. Jemné hnedé vlasy zopnuté do konského chvosta. Žiaden make up, a práve preto bola taká nádherná. Bola stelesnením krásy. Bola Venuša modernej doby. Bola dievča, pre ktoré sa oplatilo žiť, aj zomrieť. A tancovala neskutočne. Za jediný úsmev na jej tvári som bol ochotný okamžite položiť dušu. Želal som si, aby táto chvíľa trvala večnosť alebo dlhšie. Žiaľ, moje želanie nemalo byť splnené. Posledné tóny dnešného tréningu sa zarývali do mojej duše ako rozhorúčený nôž do masla. Cítil som, ako sa roztápam smútkom, že s ňou nemôžem zostať dlhšie. Ale stále som mal nádej...
„Ďakujem. Bolo to úžasné. Už sa teším na venček.. Budeš so mnou tancovať? Teda, ak ešte nikoho nemáš.“, poďakoval som za tanec.
„Nie. Teda áno! Budem veľmi rada, keď budem môcť s tebou tancovať na venčeku.“, odvetila ako sa mi zdalo tak trochu natešene.
„Tak sa maj krásne. Stretneme sa na budúci týždeň.“, povedal som a v duchu som sa zhrozil nad predstavou týždňa bez nej.
Nikdy som neveril v lásku na prvý pohľad... Doteraz.

„Tak čo? Ideme?“ spýtal sa Vifon, keď sme sa stretli pri fontáne ako obvykle.
„Fajn. Takže dnes to ideme roztočiť? Už dávno som nebol poriadne rozbitý. Tak kam?“ tešil som sa na večer plný chlastu.
„No, mohli by sme ísť do Queenu, potom k Vavrincovi, potom povedzme do Husi. Možností je veľa. Ale poďme najskôr do Queenu. Tam majú celkom slušné pivo.“ potešil sa aj sám Vifon nad predstavou super zábavy.
„Tak, ako ste sa dohodli?“, zjavili sa aj ďalší chalani. Niektorých z nich som ani nepoznal. Ale bolo tam zopár bývalých spolužiakov zo starého mesta. Mišo, Ľubo, Kryso, a na počudovanie prišiel aj Maťo.
„Zavoláme ženské?“, spýtal sa Kryso.
„No jasné. Zavolaj Peti. Ona už obvolá aj ostatné.“, povedal jeden z chalanov, ktorých som nepoznal.
„Kto je Peťa?“, obrátil som sa na Krysa.
„Jedna kamarátka z tridsať trojky.“
„Bože, čo to musí byť za ženskú, ktorá chodí do takého pajzlu?“, zhrozil som sa.
„Neurážaj. Ale keby si ju videl. Vieš, ako tancuje?“
„Hmm. Na techno...nemá vkus.“
„Vyskoč mi na vtáka.“ odvrkol Kryso.
Vytiahol mobil a vytočil.
„Ahoj,.. No, hej, to som ja. Nejdeš dnes von? No,.. no,.. áno, zavolaj aj ostatné... No jasné... stretneme sa v Queene. Tak za pol hodinu... Ále, neboj sa, to stíhaš... Dobre. Tak švihaj. Čakáme ťa tam. Čau.“, dovolal a otočil sa za nás.
Bolo mi desne zima. Mal som rukavice, a ruky vo vreckách, ale aj tak. Prešľapoval som na mieste, ale nohy sa mi i napriek tomu začali pomaly meniť na kusy ľadu. A keď som na streche blízkeho obchodu zbadal cencúle, striaslo ma ešte viac. Kryso dotelefonoval a ja som sa skoro posral od radosti.
„Dobre. Tak poďme. Lebo sa tu zmením na cencúľ a vy ma budete musieť oblizovať. A keby ste sa zmenili na pekné dlhonohé blondýny, tak by mi to ani nevadilo.“, poháňal som chalanov do kroku.
Na chvíľu som sa zastavil porozjímať nad tou krásnou predstavou s tými blondkýnkami, ale krutá realita v podobe piatich stupňov pod nulou ma prinútila vykročiť pravým cencúľom na cestu k studenému pivku a ešte studenšej vodke pod ochrannými krídlami Queenu.
Cesta bola strašná. Tí magori sa začali rozprávať o tých dievčatách, čo mali prísť. Zrazu som dostal strašne nahovno náladu. Ani sa mi už tak nechcelo do Queenu. Ale na druhej strane som nechcel pokaziť radosť Vifonovi.
„Ahoj, ja som Vlado.“ Prerušil niť mojich myšlienok jeden z tých týpkov, ktorých som nepoznal.
„Vážne? Fajn.“ Odvetil som bez záujmu.
Pozrel sa na mňa ako na strašného čudáka a možno by si do mňa začal, ale pribehol Vifon.
„To je Dávid. Cíti sa tak trošku nahovno. To vieš, nestihol sa dobre vysrať.“, žmurkol na toho chalana.
„Bože Vifon, ja ti raz takú strelím.“, zasmial som sa mu do očí. Toť prečo mám toho chlapa tak rád. Vždy vie, ako človeku zdvihnúť náladu.
„Ja som Dávid. Soráč za to, čo som ti povedal.“, Podával som ruku tomu Vladovi.
„V pohode.“, Zatriasol mi pravicou ako drevorubač.
Impozantný človek. Vysoký. Dlhé vlasy, jasne niesli znaky nedávneho farbenia na čierno. Mal dobrý kožák. Bol celý v čiernom. Taký typický metalista.
„Podľa tvojho oblečenia súdim, že máš celkom rád metal.“
„No, hej, ako sa to vezme. Áno, v podstate áno.“
„Hráš?“
„Hej, mám doma staršiu elektriku. Hral som aj v kapele, ale pohádali sme sa.“
„Aká kapela?“
„MidNight Scream.“
„To vážne?“
„Uhm. Odišiel som asi pred mesiacom.“
„No jasné. Nehrávali ste v Mlyne?“
„Hej, boli sme tam párkrát. Celkom fajn. Ale málo platili.“
„Bol som sa na vás niekoľkokrát pozrieť. Počkaj, nemal si vtedy dlhšie vlasy? A hnedé?“
„Ostrihal som sa dva týždne dozadu. A včera mi jedna kamarátka farbila hlavu.“ prikývol.
„A čo teraz? Chystáš sa na sólovú kariéru?“
„Ani nie. Už mi to začína liezť hore krkom. Už hrám len sám pre seba.“
Ani som si nevšimol ako a stáli sme pred Queenom.
„Vu a lá.“, pozval nás Vifon.
„Až po vás.“, pustil som ho pred seba.

Náš obľúbený stôl bol voľný. Koniec koncov ako skoro vždy. Našej peknej čašníčke nebolo treba dvakrát hovoriť. Po chvíľke doniesla na podnose každému dve vodky a pivo.
„Tak na Herkula!“, vznieslo sa zo desať pohárov k povale.
„A na zdravie.“, doložil niekto.
Ďalšie slová sa utopili na dne poldecáku čírej tekutiny.
„Dobrá. Má říz. Aha, už idú baby.“, ozval sa Kryso.
Vo dverách sa zjavila skupinka asi siedmich dievčat. Nemal som o ne veľký záujem. Tak som si upil z piva a vytiahol cígy.
„Dobrý večer.“ pozdravila tá na čele.
Potiahol som dym a pozrel na ňu. Chalani boli celí napichaní. Dievčatá sa pustili do reči. Kričali jeden cez druhú. Zdravím, ako sa máš?, no, v pohode, ahoj Tomáško, dávno som ťa nevidela, máš oheň?, no jasné, počkaj, dala by som si pivo, zavolajte čašníčku, toto je Joko, spolužiak, ako sa má Naťa?, v pohode, pozdravuje ťa, a čo ty?, tak, dá sa to, len keby učenia nebolo toľko, vidíš, vravela som ti, aby si nechodil na gympel, ale ona že v pohode, tak že ju tam začal vyzliekať a že prišla mama, cha cha cha, to je chuj, no veď si aj zaslúžil, a prepadli ho rovno pred vchodom, ale v pohode, zobrali mu len peňaženku, a identifikovali ho?, čo ti šibe?, ten je už za horami, no čo, no vyspali sa spolu, to vieš, že som rád, že som ťa tu stretol, ako ste sa vy dvaja spoznali?, na disko...
Bieda. Ja som si hľadel len svojho piva a sem tam som odvetil, keď sa niekto na niečo spýtal.
„Ježiši, aj ty si tu?“, ozval sa hlas. Obzrel som sa za ním a uvidel som Maťku.
„Maťa, čo ty tu robíš?, potešil som sa, keď si bývalá spolužiačka presadla ku mne.
„Zavolala ma kamarátka.“
„Ktorá?“, spýtal som sa a vzápätí som si uvedomil, že mi je to aj tak na nič, keď žiadnu z nich nepoznám.
„Katka.“
„Hmm. Fajn. To si mi pomohla.“
„To je tamtá blondýna tam v rohu.“
„Pekná, nechceš nás zoznámiť?“
„Možno neskôr. Teraz rozprávaj, ako sa máš? Už som ťa nevidela viac než rok. Aj vlasy ti nejako podrástli.“
„Vieš čo? Čo keby sme si vypili na naše šťastné stretnutie?“, navrhol som.
„Jasné. Na zdravie.“, pozdvihla čašu s vodkou.
„A na sex.“, dodal som.
„Vôbec si sa nezmenil...“, povzdychla.
„Nedáme si radšej tequilu?“, spýtala sa, keď s odporom zapíjala poldecák.
„Fajn. Mne je to jedno. Tak počkaj, zavolám čašníčku.“, pritakal som.
„Štyri tequily.“, povedal som čašníčke.
„V poriadku, hneď to bude.“, usmiala sa.
O chvíľku sa už citróniky spokojne tróniace na štamprlíkoch kmitavo viezli naším smerom. Pri pohľade na ne som sa usmial a objednal ďalšie štyri...

„Je ti už lepšie?“, ozval sa za mnou súcitný dievčenský hlas a zároveň som zacítil ruku na chrbte.
„Nie, furt je mi nahovno. Alebo skôr na tyčku. Che che, bluäe – bluäe“, zakuckal som sa v ďalšom návale horúcich zvratkov, čím som plne potvrdil svoje slová.
Ktosi mi vložil do ruky vreckovku a ja som začal utierať sliny, ktoré mi v dlhých nitkách tiekli z úst.
„Díky, môžem dostať vodu? Potrebujem si vypláchnuť ústa.“, požiadal som.
Takmer okamžite som mal v ruke pohár.
„Ešte šťastie, že pred Queenom je pod balkónom trávnik.“, pomyslel som si. Zrazu ma začalo strašne bolieť brucho. Uvedomil som si, že som cez zábradlie prevesený ako handra.
Zošuchol som sa dole. Ani trošku mi pritom nevadilo, že dlážka je mokrá a studená. A špinavá. V tejto chvíli som si veľmi vážil Maťku a Vifona, že sa na mňa nevysrali. Je síce pravda, že aj oni boli dosť chytení. Nemyslím, že by chýbalo veľa, aby sa položili vedľa mňa. A takisto som si spomenul ako som ja ťahal Vifona na stanovačke z tyčiek. Bože, ten bol zasvinený ako prasa.
„Chachacha.“, zasmial som sa pri spomienke na ten nezabudnuteľný zážitok.
„Čo sa rehoceš?“, zviezol sa vedľa mňa aj Vifon.
„Spomenul som si na istý letný tábor. Myslím, že vieš veľmi dobre, na ktorý.“, zasmial som sa znova.
Vifon sa pustil do smiechu a ja som sa s radosťou pridal.
„Ale to nebola moja chyba. To Ľubo platil. A to vieš, ono sa dosť ľahko pije, keď to nie je za tvoje. Vtedy som stiahol asi trinásť poldecákov. A to sú len tie, čo si pamätám.“
Už mi začalo byť lepšie a takisto som začal viac pociťovať zimu.
„Poďme dnu. Je mi zima.“, vyhlásil som rezolútne.
Vifon ani Maťka nemali v podstate nič proti. Dokonca ma podporili do tej miery, že ma obaja svorne predbehli do dverí. Sadli si ku stolu.
Všimol som si, že dosť ľudí nás opustilo. Už ich tam sedelo už len asi šesť, sedem.
Mrkol som na hodinky a pri srdci ma zahriala predstava, že je ešte len pol tretej. Takže som mal výpadok len asi dve hodiny. Uškrnul som sa pri tomto pomyslení a išiel som sa vymočiť.
Čo sa mi na Queene páčilo, boli záchody. Pekné, čistučké. Prosto, radosť cikať.
Človeku často napadajú na toaletách veľmi zaujímavé myšlienky. Takisto mne sa začali v mysli striedať hmlisté obrázky dnešného večera. Najprv sa mi ktovie prečo vybavila Maťkina kamarátka Katka. Potom sa na mňa všetci začali nejako divne pozerať. Zatriasol som hlavou a všetky moje myšlienky akoby popadali do mušle pisoára.
Spracoval som zips a pri umývaní rúk som si všimol že chýba mydlo.
„Aké typické.“ pomyslel som si rezignovane.
Ani uterák mi nepripadal hygienicky celkom nezávadný a tak som si radšej utrel ruky do nohavíc.
„Tak čo, aké to bolo?“, usmial sa na mňa jeden z tých chumajov, ktorých som stále nepoznal.
„V pohode. Nikdy som sa tak dobre nevymočil.“, zareagoval som.
„Hej? Ale ja nemyslím záchodovú misu. Aj keď je vcelku možné, že si sa olizoval aj s ňou.“
Až po chvíli mi došlo, čo tým asi tak myslel. A tiež, že obraz tej Katky sa mi v hlave nezjavil len tak. Zrazu sa mi začalo vyjasnievať.
„Teda, ja som dobrý,“ pomyslel som si: „poznám dievča sotva hodinu a už sa s ňou olizujem.“
Pri tejto predstave som sa začal spokojne usmievať. Všetci okolo stola zrejme okamžite dokonale vyčítali z výrazu mojej tváre moje myšlienkové pochody, nakoľko sa hneď pustili do nespútaného veselého rehotu.
Rozmýšľal som, že si dám ešte zo dve tequily na zahriatie, ale naplo ma už len pri tej predstave. Maťka sa zdvihla, že ide domov. Keďže som býval kúsok za ňou, postavil som sa aj ja.
„Ideš aj ty?“, spýtala sa.
„No, hej.“, odvetil som zaneprázdnený pokusmi o zapnutie si bundy.
„Tak sa maj. A vyspi sa do ružova.“, podával mi labu Vifon.
„Zbohom synáčik. Mamička ťa má veľmi rada.“, objal som ho a po tom, ako som mu spravil na čelo krížik som ho pobozkal na každé líce.
On mi napľul do ksichtu. Normálne by som sa urazil, ale takto som sa začal smiať a utrel som sa do jeho čiapky, na čo sa zase začal smiať on. Podal som mu ruku a ostaným som len zakýval.
Keď sme s Maťou vyšli von, bola ešte väčšia zima, ako večer. Zamierili sme na zastávku s nádejou, že snáď nám pôjde nejaký nočák. Išiel. Žiaľ pätnásť minút pred tým, ako sme prišli. A ďalší mal ísť na dve hodiny na to.
„Poďme pešo, aspoň tu nezamrzneme.“, navrhla Maťa.
„Nedbám veru, poďme.“, odvetil som a zašmátral rukou vo vnútornom vrecku bundy. Ešte by tam mali byť nejaké ronhillky.
„Hmm, päť, to je dosť málo.“, prebleslo mi mysľou.
„Dáš si?“, otočil som krabičku k Maťi.
„Dúfala som, že ma ponúkneš.“
Vytiahol som zapaľovač a zoxidoval ním konček Matinej cigarety. Aj môj ohník sa o chvíľku rozblčal a na počudovanie mi hneď začalo byť o niečo teplejšie.
„Tak čo je to vlastne zač tá Katka? Mal som príliš plné ústa práce na to, aby som sa jej spýtal.“, začal som dôverný rozhovor, aby som sa dozvedel, čo som dnes večeral.
„Kamarátka zo školy. Celkom milá, nie? Ty by si to mal vedieť...“, zasmiala sa tak trochu sarkasticky.
„Vieš čo? Trhni si.“, otočil som sa chrbtom ku nej.
„Trh, trh, nejde. Musíš mi pomôcť.“, povedala a zmierlivo sa mi zavesila do ramena.
„Proste, nechaj to tak. A hlavne to nerozširuj, ako ty zvykneš.“, oplatil som jej urážku.
„Ja??? No dovoľ!“, ohradila sa.
„A okrem toho, ja mám rád Lenku.“, dodal som chvastúnsky.
„He?“,
„No Lenka. Jedno dievča z tanečnej.“
„Kam chodíš na tanečnú?“
„Do ProCentra. V pondelok a štvrtok.“
„Z akej je školy tá Lenka?“
Matina otázka vo mne vyvolala dosť nepríjemné asociácie, nakoľko som si uvedomil, že aj Maťa je z Vajurskej. Zapýril som sa.
„No,“, liezlo to zo mňa ako z chlpatej deky: „aby som pravdu povedal, tak z vašej.
„Počkaj,“, povedala tónom, ktorý sa mi vonkoncom nepáčil: „nie je ona náhodou taká stredne vysoká? Dlhé hnedé vlasy?“
„A veľmi pekná.“, dodal som.
„No tak to si dopadol. Prepáč, že ti to musím povedať, ale má frajera. A nehnevaj sa, ale je to taká korba, že by ťa vopchal do vačku aj poslepiačky.“, oznámila mi ľútostivým tónom.
Najskôr som si myslel, že si zo mňa robí srandu. Ale z výrazu jej tváre som pochopil, že osud sa dokážem krásne zahrať s ľudskými životmi.
„Fajn,“, povedal som rezignovane: „ako sa volá ten týpek?“
„Mišo. Vieš, ako dobre vyzerá?“, sypala soľ na moje krvácajúce rany.
„Stavím sa, že to je nejaký kulturista s pilinami miesto mozgu.“, pokúsil som sa potešiť sám seba.
„No, ani nie. Má celkom slušný prospech.“, dodala s úsmevom Maťa.
„Tak fajn. Dík za hodnotnú informáciu, ktorá mi neskutočne zdvihla náladu.“, poďakoval som sa Mati sarkasticky a trochu som sa zapotácal.
Oprel som sa o stĺp a nervózne zahodil cigaretu, ktorá pred chvíľou zhasla. Vopchal som ruku do vrecka a vytiahol si ďalšiu. Zapálil som a potiahol ako sa len dalo a pomaly vydýchol dym.
Maťa ma chytila pod pazuchu a povedala:
„Tak poď ty mŕtvola. Nie je tá, bude iná. Svet sa preto nezrúti.“
„Tvoj možno nie...“, pomyslel som si a vykročil na cestu domov.
„Už sa teším na opicu zajtra ráno...“, ukončil som svoju myšlienkovú niť tej noci.

Zafúkal vietor a ja som sa zatriasol od zimy. Odpľul som si a slina sa po preletení piatich poschodí rozpleskla na chodníku. Znova som si odpľul. Fascinovane som sledoval dráhu, ktorú prekonávala, až kým sa aj ona nerozpleskla na chodníku.
Zrazu mi prišlo strašne zle. Zatvoril som oči.
„To bude od tých tequíl ktoré som včera v hojnom počte požil.“, napadlo ma.
Hlava mi trešťala ako nikdy a jazyk som mal akoby pridrôtovaný o podnebie, suchý, ako námorník na púšti.
Opäť som sa pozrel dole a odpľul si. Naši ešte neboli doma, takže keby som sa rozhodol skočiť, nič by mi v tom nemohlo zabrániť. Možno svedomie...
Postavil som sa na radiátor a musel som sa veľmi premáhať, aby som nespravil ten osudový krok do večnosti.
Opäť zafúkal vietor a keď sa mi zakrútila hlava, môj pud sebazáchovy sa prihlásil o slovo a silou, ktorú by som od neho nikdy neočakával ma sotil do izby. Spadol som na posteľ a hlavu som si pritom výdatne udrel o poličku pri posteli. Takisto moja noha nevyzerala práve najlepšie.
„Bude tam modrina ako hrom.“, pomyslel som si flegmaticky a moje myšlienky sa zrazu obrátili úplne iným smerom.
„Čo ja som komu urobil?! Keby mi to aspoň Maťa nepovedala tak bezcitne. Asi si za o môžem sám... Načo si robiť zbytočné nádeje. Mohlo mi byť hneď jasné, že dievča, ako je Lenka bude mať niekoho, koho ľúbi. Ale načo potom trápi mňa. Nech mi hneď povie, že ma nechce. Snáď by to tak bolo lepšie...“
Skúsil som sa znova postaviť na okno, ale nemal som síl. Ani chuť. Oči sa mi pomaly zatvorili a moja myseľ sa ponorila do miest nekonečného odpočinku...

„Prečo si už potom neprišiel? Čakala som ťa.“
„ Vieš, to bola aj tak iba posledná tanečná a ja som musel ešte zostať v škole.“, vyhovoril som sa.
Začínal sa venček. Hneď, ako som prišiel na predvenčekovú skúšku, odchytila si ma Lenka a položila mi tú otázku. Videla, že mi niečo je, ale nemyslím, že by jej to nejako vadilo.
„Tak budeš so mnou tancovať, alebo nie?“, mierne ma ohúrila ďalšou otázkou.
„Hej, Hej, samozrejme, veľmi rád.“, odvetil som stále nechápajúc.
„Tak sa bež chytro prezliecť, nech môžeme začať.“
Vbehol som do šatne, stále nechápajúc a chvatne som sa prezliekol.
O chvíľu som už stál na parkete s Lenkou po svojom boku. Precvičili sme si všetky tance a ceremónie, ešte raz sme si prešli program a pomaly začali prichádzať rodičia. Všetkých sme ich usadili na ich miesta a začala sa oficiálna časť programu.
Lenka tancovala dobre. Veľmi dobre. Stále som mal pocit, že sa všetci dívajú iba na nás a tak som tancoval ostošesť. Neustále som jej hľadel do očí.
„Neskutočné.“, napadlo ma. Pred mesiacom som si ju prvýkrát všimol v parku a na venčeku som mal pocit, akoby sme sa poznali už celý život.
Nevidel som nič. Nič, len jej oči. Tie planúce, modré jamy storočí. Dokonca som si ani necítil nohy. Tancoval som úplne automaticky. Možno preto mi to tak išlo...
Oficiálna časť sa zrazu skončila. Ani som nevedel, ako. Vyhlásili posledný tanec – súťaž o najlepší pár a ja som v tej chvíli vedel, že výhra musí byť naša.
Vyzametali sme parket. Keď sme liezli s Lenkou na pódium pre cenu, bol som v siedmom nebi. To boli chvíle môjho najväčšieho šťastia. To boli chvíle, keď mi skutočne nechýbalo nič.
A dokonca som neveril ani tomu, že Lenka má priateľa. Nemohla mať priateľa, keď tancovala so mnou.
Každopádne, oficiálna časť sa skončila a my sme sa po večeri mohli voľne vyblázniť na diskotéke. Tešil som sa ako malé decko.
Asi v polovici som si všimol, že Lenka niekam odišla. Išiel som ju pohľadať. Našiel som ju vonku. V spoločnosti mohutného chlapiska. Neviem, ako ma to napadlo, ale hneď som vedel, že to je ten Mišo. Ten Lenkin chalan. Všetky moje nádeje sa roztopili ako júlový sneh.
Nanešťastie aj on zaregistroval mňa a kým som sa spamätal, mieril ku mne míľovými krokmi.
„Tak ty mi chceš prebrať dievča, hej???“, spýtal sa hlasom, ktorý by nestrpel odpor.
„Ja? Nie...“, snažil som sa vykľučkovať zo situácie, ktorá sa mi prestávala páčiť.
Chytil ma za golier.
„Nevyhováraj sa. Aj tak ti to nepomôže...“, povedal nenávistne aj pohŕdavo zároveň a aby svojim slovám dodal váhu, tak mi vrazil.
Lenka, ktorá to všetko zobďaleč sledovala vykríkla a vbehla dnu. Tajne som dúfal, že po nejakú pomoc.
Na myšlienky však nebol čas, nakoľko som znova uvidel päsť smerujúcu na môj nos. Podarilo sa mi uhnúť sa a pokúsil som sa ho kopnúť medzi nohy. Zostalo len pri pokuse.
Znova na udrel a ja som sa nie veľmi esteticky zviezol na zem.

„Preberá sa! Preberá sa!“, začul som hlas a chcel som tomu chujovi vynadať, nech nehuláka, lebo ma otrasne bolela hlava.
Pomaly som začal precitať vracal sa mi cit do každého kúska tela. Svoju ruku som cítil v niečích dlaniach.
Jemne som otvoril oči a stála tam celá moja rodina. Aj Lenka. To Lenka ma držala za ruku.
„No konečne, to ti trvalo. Doktor povedal, že by si už mal byť v poriadku. Že to bol len ľahší otras mozgu.“, ozvala sa natešeným hlasom moja mama.
Lenka sa na mňa pozerala svojimi modrými očami a ich žiara hojila moje bolesti hlavy priam zázračnou rýchlosťou.
„Hej, hej, už je mi fajn.“, povedal som s úsmevom.
Nasledovala konverzácia, alebo skôr by sa to dalo nazvať monológ zo strany mojej rodiny, nakoľko ja som bol myšlienkami inde. V Lenkiných očiach. Len občas som zaregistroval nejakú tú otázku, na ktorú som roztržito odvetil.
Nakoniec ich to prestalo baviť a rozhodli sa opustiť ma. Po obvyklých úkonoch, ktoré sprevádzajú lúčenia sa pobrali a v miestnosti sme zostali len Lenka a ja.
„Rozišla som sa s Mišom.“, oznámila mi s úsmevom.
„Viem...“, odvetil som a vôbec som neklamal.

Dni strávené s Lenkou ma napĺňali nádejou. Nádejou, že všetko sa môže obrátiť na dobré, že nič ešte nie je úplne stratené, že svet je vlastne celkom fajn miesto.
Chodievali sme na dlhé prechádzky, do kina, do čajovní, do knižníc, neskôr, keď sa oteplilo aj na bicykel a na lúky za mestom.
Musím povedať, že to boli najkrajšie dni môjho života. Občas sme si len tak vyšli do uličiek mesta a túlali sa kým aj nočných psov neprešla chuť štekať na mačky a nezaliezli do svojich brlohov. Potom sme si sadli na lavičku v parku a rozprávali a hodiny sa topili v našich horúcich bozkoch.
Boli to krásne časy. A len ja som vinný, že sa skončili. Rád na tie dni spomínam. Ale dnes...

Ten deň si pamätám akoby sa to stalo včera. Slnko svietilo, voda lákala, a počasie priam volalo po vychádzke.
S Lenkou sme sa vtedy vybrali do jedného zákutia na rieke za mestom. Rieka v tých miestach tvorila veľkú zákrutu a uprostred prúdu sa vytvoril malý ostrovček. Radi sme tam chodievali od kedy sme toto miesto objavili. Na ostrovček sa dalo dostať aj cez vodu, ktorá bola na vnútornej meandra hĺbku len niekoľko desiatok centimetrov.
Vyzuli sme sa a vkročili do vody. Príjemne chladila a tvorila protiklad Lenkinej teplej rúčke. Ten kúsok na ostrov sme rýchlo prekonali a prešli sme na naše obľúbené miesto, kde sa ostrovček začína. Keď sme tam ležali, vždy ma prepadol pocit, že sme na veľkej zelenej lodi, ktorá pláva do neznáma, ale vie, že sa jej aj tak nemôže nič stať. Lebo my dvaja sme boli spolu.
„Ako sa má Majko?“, začal som konverzáciu o jej mladšom bratovi keď sme sa usadili.
„Fajn, má zajtra vystúpenie.“,
„Kde?“
„V Bábkovom.“
„A čo, ako mu to ide? Bola si sa na neho pozrieť na skúške?“, vyzvedal som ďalej.
„Celkom dobre. Len má trochu slabý hlas. To asi po otcovi. A čo ty? Ideš dnes do Queenu?“, obrátila tému.
„Hej.“
„Nepáči sa mi ten podnik. Nemal by si tam chodiť.“ Začala s tým, čo ma štvalo najviac.
„Tak poď aj ty.“, navrhol som jej.
„Nemôžem. Vieš, že foter ma nepustí. Ale aj tak by som tam asi nešla.“, riekla sklamane.
„Vifon ma volal, že dnes bude haluz, vraj má nejaké prekvapenie, či čo.“
„Aké prekvapenie?“
„Neviem, asi nejaký nový druh vodky, alebo čo. Veď ho poznáš. Jeho ani nič iné nezaujíma. Len ženské a chlast. Celý ja.“, pochválil som sa.
„Ale ja veľmi žiarlim!“, povedala a jej usmiata tvár sa zvodne priblížila k mojej.
„Tak potom si asi budem musieť nájsť nejakú, ktorá nežiarli.“, povedal som a Lenka ma nežne potiahla za vlasy.
Chvatne som ju objal a prevalil sa na ňu. Ona to tak samozrejme nenechala a o chvíľu sme sa už v objatí so smiechom kotúľali dole svahom do vody.
Zastali sme na brehu a náš spoločne strávený čas sa začal pomaly, ale isto strácať v záplave bozkov.

„Tak tu ich máme.“, predniesol Vifon slávnostne keď partia mladých ľudí prechádzala dverami Queenu.
Bol večer toho istého dňa a zatiaľ sme sedeli v bare len Vifon a ja a čakali sme na to jeho sľúbené prekvapenie. Nechcel mi ho povedať, vraj lepšie vyznie, keď to uvidím sám. Svojím spôsobom mal aj pravdu. Potešilo ma najmä keď som v hlúčiku uvidel aj Vlada. Bol tam dokonca s nejakým dievčaťom a očividne spolu niečo mali.
Vstal som a podal som mu ruku. Zareagoval s úsmevom a zoznámil ma s jeho priateľkou. Volala sa Miška a nedalo by sa o nej povedať, že je škaredá. V podstate bola viac než pekná. Dlhé blond vlasy, svetlé oblečenie, proste mi k takému metalistovi, ako je Vlado absolútne nesedela.
Sadli sme si komplet celá perepúť za stôl a objednávalo sa. Stavím sa, že vtedy sme zaručili podniku celkom slučný zárobok. Objednávalo sa bohatiersky, veď bolo nás hodne a taká partia sa nestretáva každý deň.
Pil som s chuťou. Dal som si niekoľko poldecákov, tak do nálady a potom mi to už bolo jedno. Pil som s každým, kto sa ku mne otočil, aby som si s ním štrngol.
Čas sa celkom príjemne vliekol a ja som si občas spomenul na Lenku. Skoro vždy keď som si spomenul, pripil som si na jej zdravie a na náš krásne sa rozvíjajúci vzťah.
Skrátka sme chlastali až zem sfialovela a náladička bola by sa dala krájať.
Medzi tými, čo to tak trochu prehnali boli aj Vlado a Vifon a tak som ich niečo po pol noci uvidel chrapkať v susednom boxe.
Vyšiel som von na balkón, nakoľko mi začalo byť dosť teplo. Oprel som sa o zábradlie a odpľul si.
Vtom som pocítil horúcu ruku na ramene. Otočil som sa a predo mnou stálo to Vladove dievča. Miška. Bolo z nej cítiť trošku vodky a cigaretového dymu, ale tento nedostatok som jej s kľudom odpustil, keď som si uvedomil, že ja som na tom asi rovnako. Nič nepovedala, len sa mi zahľadela do očí a naraz ma bez akéhokoľvek varovania objala okolo krku a vtisla na pery bozk.
Nemôžem povedať, že by som sa nejako bránil. Je síce pravda, že som bol dosť pripitý, ale keby som chcel, tak ju od seba hravo odhodím.
Bolo cítiť, že vie, ako na chlapca. Jej jazyk bol mrštný ako veverička. Dokonca by som povedal, že bozkávať vedela lepšie ako Lenka. Očivdne mala prax.
Jej ruka zašla na môj zadok a pomaly sa presúvala dopredu. Nelenil som a aj moja ruka sa ocitla na jej pevnom, skvele tvarovanom prsníku.
Spomenul som si na Lenku. Dostal som pocit, že mám v náručí ju. Že ona mi žuje jazyk. Že ona mi líže a bozkáva krk. To je to, čo mi v našom vzťahu tak trochu chýbalo. Spontánnosť a energia. Lenka vyznávala skôr tradičné hodnoty.
Najviac, kam som sa s ňou dostal bolo keď som bol u nej doma. Jej fotrovci boli v kine, alebo tak niekde. Mali sme celé popoludnie len pre seba. Ľahli sme si na posteľ a asi hodinu sme sa len tak rozprávali. Potom som ju pobozkal a naše pery sa asi dve hodiny nerozišli. Bolo to síce skutočne fajn, ale Lenka proste nemala žiadnu spontánnosť. Nič nové. Akoby jej chýbala energia.
Táto Miška bola ale iná. V každom jej pohybe som cítil istotu. Vedela, že ju nemôžem odmietnuť, že ju nechcem odmietnuť. Vedela, čo chce a ako to dosiahnuť. Chcela mňa a aj keď nebola triezva, našla si cestu, ako ma dostať.
Jej ruka prekonala svoju púť a začala sa mi prebíjať pod nohavice. Nie že by to nebolo príjemné, práve naopak, skoro som zomrel od vzrušenia, ale ozvalo sa vo mne svedomie. Nielen voči Lenke, ale aj kvôli Vladovi, veď koniec koncov, Miška bola jeho priateľka.
Odtrhol som svoje pery do jej a vytiahol jej ruku z mojich nohavíc. Opäť mi pozrela do očí a ihneď pochopila. Otočila sa a mňa napadlo, či nestrácam priveľa.
Otočil som sa a znova som si odpľul.
„Aj domov by sa patrilo ísť.“, napadlo ma.

Jedna z vecí, ktoré sa mi na Lenke páčili, bola jej dochvíľnosť. Nikdy sa mi nestalo, aby prišla neskoro. Dokonca častokrát prišla o dosť skôr.
Preto ma veľmi prekvapilo, keď na druhý deň neprišla ku fontáne v parku blízko jej domu kde sme sa stretávali. V tom parku, kde sme sa prvýkrát videli.
Keď neprišla ani po pol hodine, so zlým tušením som sa vybral k nej domov. Ani po ceste som ju nikde nevidel. Keď som prišiel až do ich podchodu, zavonil som.
„Áno?“, ozval sa v mikrofóne dôverne známi hlas jej mamy.
„Dobrý deň, tu je Dávid. Lenka je doma?“, odvetil som.
„Hej, počkaj, hneď ti ju zavolám.“
Tón jej hlasu sa mi akosi nepozdával. Taký odmeraný.
„Ahoj.“, povedala Lenka tak ľadovým hlasom, že mnou prešla triaška.
„Ahoj, prečo si neprišla?“
„Včera som bola v Queene.“
Stačili tieto slová a ja som ihneď pochopil, že je koniec.
„Ako, ako, prečo?“, opýtal som sa zdesene.
„Mala som zlé tušenie a tak som odišla v noci z domu. Do Queenu som prišla okolo pol jednej. Nemusela som ani vojsť aby som ťa uvidela.“
„Ale to nie je tak, ja som bol pripitý a ona sa na mňa jednoducho prisala.“, skúšal som sa vyhovoriť.
„Nezdalo sa mi, že by si bol proti.“, povedala ľadovým hlasom.
„To tak vôbec nebolo, vieš, že milujem iba teba.“
„Tak tomu je koniec.“, povedala a zavesila.
Bezradne som postával v podchode a nevedel, čo robiť. Skúsil som zazvoniť ešte raz. A ešte raz a znova a znova a znova. Nakoniec mi to zdvihla.
„Prosím?“, ozval sa opäť jej hlas.
„Lenka, ja..., ja..., vieš, že by som nikdy nič také nespravil.“, pokúšal som sa ju obmäkčiť.
„Zmizni ty odporný hnusný pokrytec.“, povedala tónom, ktorý sa mi zaťal do hlavy ako sekera a zavesila.
Pomaly som sa otočil a rozplakal...

Opäť zafúkal vietor a ja som sa opäť zachvel. Slina opäť preletela svoju dopredu danú trasu.
„Ten hajzel život so mnou zase vybabral.“, pomyslel som si zatrpknuto.
Znova som si odpľul. Napadlo ma, na čo asi tak myslí človek keď letí z piateho poschodia. Vedel som , že za chvíľku sa to asi dozviem.
Zbadal som dole postavu. Asi nejaké dievča. Bola tma, tak som to nedokázal rozoznať.
„Uhni, idem si skočiť!“, zakričal som na ňu a postavil sa na parapetnú dosku.
Osoba pozrela hore a ja som sa v tej chvíli odrazil. Odteraz nebolo cesty naspäť. Moje rozhodnutie bolo zpečatené. Osud mi podložil nohu v mojom živote a ja som spadol na nos. Z piateho poschodia.
Osoba na chodníku sa pozrela hore a ja som v nej spoznal Lenku. Pravdupovediac mi to bolo dosť jedno.
“NIÉÉÉ!!!“, začul som akoby z diaľky výkrik. Rýchlo ho však prehlušil vzduch hvízdajúci v ušiach. Jeho tlak mi trhal ušné bubienky a ako som naberal rýchlosť, zem sa nebezpečne približovala. Zatvoril som oči a vychutnával pocit úplnej voľnosti. Otvoril som oči a...

Utorok - 25. Februára 2003, poobede
Dnes je druhý deň, odkedy som sa prebral. Doktor mi povedal, že som bol v kóme tri dni. Mám zlomené obe nohy, ale vravel, že to bude v poriadku. Aj keď bolí to ako pes. Niekedy sa tá bolesť nedá vydržať.
Ktovie, čo to tam robila Lenka? Teda, ak to vôbec bola ona. Neviem, či je to smola, alebo šťastie, že som prežil. Je to zvláštne. Skoro nič si nepämatám. Pamätám si, ako som letel, ako som otvoril oči a znova ich s hrôzou zavrel a potom už len ako som sa prebral v nemocnici.
Prosto, osud sa dokáže s človekom vcelku vtipne zahrať. Keď si teraz predstavím, že za to všetko mohla tá Miška. Vlastne asi ani nie. Veď ja som ju nechal, aby robila to, čo robila. Je to aj moja vina. Ale aj Lenka sa mohla zachovať trochu inak. Čo bude ďalej??? Neviem a nemyslím si, že by to niekto vedel.

Noc zo stredy – 26. Februára 2003 na štvrtok – 27. Februára 2003, 2:3O a.m.
Čudoval som sa, prečo ma Lenka ešte neprišla pozrieť. Ale len kým ma dnes nenavštívila mama. Nevedel som, ako sa mám tváriť. Našťastie mi nič nevyčítala. Však výraz jej tváre bol pre mňa horší ako keby mi akokoľvek strašne vynadala. Povedala mi, že sa na mňa všetci tešia a tak. Chvíľku sme sa len tak rozprávali a potom sa zodvihla na odchod. Vo dverách mi ešte stihla oznámiť správu, ktorá ma zlomila:
„Idem na pohreb. Na Lenkin pohreb. Keď si spadol vedľa nej, išla sa ti ospravedlniť. Predávkovala sa tabletkami.“, povedala a odišla...
Ležím na pätnástom poschodí. Dnes som si to overil. Takže je to isté a možno ani nič nepocítim. Menší problém bude akurát tak s nohami kým sa dostanem k oknu. Ale tú bolesť už nejako vydržím.. Veď čoskoro sa stretnem s Lenkou...

j.

---