Som i niesom a predsa sa života držím.

To že na tvári slza sa rosí,

to že aj v topánkach chodím bosý,

tam kde zem pokrývajú listy zmenené na prach,

tam v dlani duše svojej skrývam svoj strach,

ako keby som ani nevidel cez hustý dážď svojich vlasov,

ako keby som nepočul vesmírne ticho hlasov,

mám dušu rozrytú zárezmy ako bojové pole,

mám srdce zmrazené ohňom väzením bez vôle,

a slnko sa pri východe svojom západom stáva,

a láska bez jeho lúča je živá ako v púšti tráva,

a prečo!

Prečo si nezložím okuliare, veď aj tak už cez ne nič nevidím,

prečo plačem bez sĺz a vzdychám bez vzduchu, prečo sa nezmením,

či už nemôžem to čo som mohol a nemohol, len pre strach,

či sám padám zo stromu a ako jesenný list zmením sa len v prach,

tak zahor ešte trošku plameňom, aj keď už malá si sviečka života,

tak sa zmeň a začni kričať, lebo ťa pohltí prázdna nemota.

A ja som vstal.