ktovie kým

Vnímam ľudí a ich životy.

Niektorí hrdinovia, mudrci,
tak hodní obdivu,
a pritom občas
i sami v bolestiach, či tlačení...
Iní len takí slabí a nevýrazní,
i vietor ich zavráti,
a niektorí úmyselne zlí,
či podliaci.
Situáciami zlomení.

Vidím ich konanie - ten vrchol ľadovca.

Nevidím, prečo
a toho, čo pri nich
stojí, či nestojí,
a ako im dodáva, či berie sily.

Nevidím, prečo sú, akí sú.

Môj čin? Nie je môj.
Je spoločným dielom.
I keď som náhodou navonok úspešná.
A možno i na tom dobrom
má leví podiel niekto,
koho navonok nikdy nik neuvidí
a jeho zásluhy ani nik neocení.
Možno ani nik nepochopí.

...ak ma má kto podržať...
...alebo ak ma niekto stále potápa...

Len výsledok je neistý.
A tiež, žiaľ, zdá sa mi,
že ho nemám naisto vo svojich rukách.
Keď mi niekto hodí polienko pod nohy,
môže ma to ubiť i pozdvihnúť.

Ozaj, ktovie, kým by sa stal Sokrates,
nebyť Xantypy.