Obeť

Na kopci vysokom stojí zámok zakliaty,
je celý zo striebra a zlatom poliaty.
K nemu most z ľudských duší zbitý,
od neho priesmyk šedým lesom krytý.

Vždy, keď súmrak naň upína svoj zrak,
a keď chladný vietor privoláva mrak,
duše smutne zvolajú "Veľká sláva vám",
zoči - voči zámku stojí všeho zlého pán.

Za ruku si vedie pannu odsúdenú ľudom,
telo mladé, pekné má, zahalené rúnom.
Oči v tvári chýbajú, no nebude to strata,
boli by jej zbytočné, aj tak má byť sťatá.

Za obetného baránka si ju zvolil ľud,
strach ich k tomu dohnal, zbabelosti pud.
Preto mladé dievča na popravisko dali,
bo by im čisté duše diabol krvou skalil.

Bosky a omámená po dušiach k zámku kráča,
na čelo jej tisnú veniec upletený z dráča.
Pred katom tuho stojí, v tele cíti chlad,
v krku náhla ostrá bolesť, nasleduje pád.

Kotúľa sa hlava mŕtva, rovno k ústam zlým,
mľasknú po nej, kúšu, melú sťa veterný mlyn.
Zlo sa zdúva, v bruchu chumáč vlasov páli,
silno chrčí, kašle, keď krv sa z hrdla valí.

Vyčerpané, bez života, k zemi prudko klesá,
v srdciach ľudských duší živá iskra plesá.
Po slobode túžiac k nebu mieria letom,
slzu z oka vypustia za skutočným svetom.

Za svetom, čo zachránila jedna mladá deva,
keď svoj život odovzdala do pazúrov leva.
Zlo je teraz porazené, zaslúžena obeť?
Nebude to dlho trvať, kým "to" príde opäť...

---