Mlčanie rozprávača

Na lavičke pred chalupou sedel rozprávač. Bol starý, slepý, opieral sa o svoju sukovitú palicu a odpočíval. Mal na sebe starý obdratý kabát a hlavu mu zakrýval deravý klobúk. Podchvíľou z vrecka vytiahol pár pražených tekvicových jadierok, drvil ich ďasnami v bezzubých ústach a zamyslene vypľúval šupky. Mlčal. Čakal, kým zapadne slnko, ktorého teplé lúče cítil na tvári.
Nikto nevedel, odkiaľ sa tu rozprávač zjavil. Nikto nevedel, odkiaľ vlastne prišiel. A nikto nevedel, kam sa zas poberie po prašných cestách ďalej. No každý v dedine ho rád privítal. Keď prišli chlapi z hory, ženy z poľa a lúk, keď rodičia zahnali najmenšie deti spať, rozprávač si popamäti napchal porcelánovú fajku lacným smradľavým tabakom a niektoré zo smelších detí, ktoré sa okolo neho zhŕkli ako prvé, zvolalo: "Ujko, rozprávajte nám!"

Aj v tento večer si rozprávač napchal fajku, aj v tento večer sa okolo neho zhrčili poslucháči, aj v tento večer od neho chceli počuť príbeh, ktorý sa udial v ďalekých krajoch. Ujko bol veľmi starý a na jeho čižmách bol prach tisícok míľ ciest. Kým mu ešte oči slúžili, určite videl mnoho krajín, večeral s ľuďmi oblečenými v rôznych šatách a jediacich rozličné nezvyklé pokrmy. No nielen očami sledoval, ako sa krúti svet. Počúval, čo ľudia hovoria, načúval im trpezlivo a s ochotou. A oni mu zverovali svoje zážitky, ťažkosti, nádeje a strachy. A ujko pil príbehy z týchto slov ako zo živého prameňa, sýtil svoj smäd. Napokon sa ujkovi prihodila zvláštna vec.

Raz, bolo to práve pred tridsiatimi tromi rokmi, takto sedel v tieni na priedomí jedného hostinca kdesi v ďalekej krajine. Pristavil sa pri ňom mladý muž oblečený v šatách prezrádzajúcich, že cestuje z veľkej diaľky. "Kto ste?" - opýtal sa rozprávač nezvyčajne drsne. Akoby ho mladý muž, ktorý by mu snáď mohol byť synom, niečím dráždil. "Moje meno je Hakim. Chalíl El-Hakim. Ešte ste o mne nepočuli, však?"

Nie, rozprávač o ňom ešte nepočul. Zvláštne meno. "A z ktorého kraja pochádzate, kto vám vládne?" Cudzinec odpovedal: "Mne vládne len ten, ktorý je nad nami všetkými. A onedlho sa tak stane aj s vami." Rozprávač sa naľakal: "Chcete ma snáď zabiť, a tak odoslať k Najvyššiemu?" Hakim sa len zasmial: "Kdeže. Prišiel som vám ukázať prameň, z ktorého sa môžete napiť vždy, keď bude vaša duša smädná. Nemusíte viac počúvať druhých, aby ste mali o čom rozprávať. Budete ich počúvať preto, aby im bolo ľahšie na duši, ale vaše príbehy budete čerpať z prameňa, ktorý je vo vás. Dostanete však aj druhý dar. Neostane vám však navždy. Bude znamením záväzku, ktorý na seba beriete."

"Aký dar? Aký záväzok? A ako viete, že ho dokážem splniť?" - preľaknuto sa opýtal rozprávač.
"Vašou úlohou je rozprávať príbehy, ktoré vám budú tryskať z duše, a tak prinášať radosť i poučenie tým, ktorí vás budú počúvať. Ak ju budete plniť tak verne, ako doteraz, nemusíte sa báť o svoj život. Budete vždy a všade tam, kde ľudia budú chcieť počúvať príbehy. No ak by ste odmietli porozprávať príbeh tomu, kto ho chce počuť, alebo ak by ste chceli rozprávať tým, ktorí čakajú na iné slová, prameň vám vyschne a nikdy sa už neobnoví."

"A ten druhý dar?" - nedal sa rozprávač.
"Vložím vám do srdca drobnú perlu. Tridsaťtri rokov ste žili u svojho otca na statku. Tridsaťtri rokov ste putovali po svete a rozprávali, čo ste videli a počuli inde. Tridsaťtri rokov budete kráčať s rastúcou perlou v srdci a budete čerpať z prameňa vo vás. A po uplynutí tejto doby darujete takúto drobnú perlu, akú ja dávam teraz vám, ďalšiemu. Tá perla je vaše znamenie, znamenie vás - rozprávačov, ktorí sýtia tento svet príbehmi. A kým sa nestratí, bude znamením, že príbehy na zemi nezmĺknu a ľudia budú mať z čoho naberať múdrosť i potešenie."

Rozprávač sedel na priedomí a mlčal. Ľudia čakali, kedy prehovorí. On však mlčal a rozmýšľal, komu odovzdá Hakimovu perlu...