Za robotou

Písal sa dátum 1. máj 1908, keď sa Jano Jakubček lúčil pod Lokčanskou vežou so svojou rodinou. Spolu s Paľom Náčiniakom, Martinom Baňákom a Jurom Glochom sa vybrali do Budínpešti za robotou. Paľo Náčiniak, starý mládenec, tam pred rokom muroval panské domy a prepíjal zarobené groše. Raz pil tak usilovne, že sa ráno našiel pod akýmsi mostom zmlátený a okradnutý a ešte stále spitý ako zákon káže. Ktovie, ako by pochodil, keby nemal kamarátov medzi murármi. Oravci a Liptovci. Požičali mu, majstra prehovorili, aby ho nevyhodil. Paľo však piť neprestal. Aj druhí pili, nie však toľko. Doma mali rodiny, museli šetriť. Raz prišla na návštevu do ich ubytovne dcéra jedného murára, Anička Dudášiková. Paľovi padla do oka a keďže mal vypité, bol aj smelý, prihovoril sa. Kurizoval jej, pozýval na stretnutie. Anička bola veselá osôbka a Paľa len so smiechom odbila: „Idete voľakde, vy čertisko chlpaté.“ Ale na druhý deň prišla opäť a ďalší deň znovu a chodila každý deň, hoci len na malú chvíľu. Aj to musela z panského domu potajme uniknúť. Slúžila u Ludvika Kállaia, ktorý mal v Budínpešti továreň na motory na Gyár utca 50. Každý deň prehodili Paľo s Ančou zopár slov a jedného krásneho nedeľného popoludnia sa vybrali aj na prechádzku. Špacírovali sa po nábreží Dunaja, žartovali, smiali sa a rozprávali o sebe a o domove, o svojich snoch a tajných plánoch. A tak bolo aj ďalšiu nedeľu a aj na tú potom. Paľo už toľko nepil, vždy niečo Aničke kúpil. Raz kvety, raz srdiečko s malým zrkadielkom. Inokedy ju pozval do malej krčmičky na guľáš a vtedy si s chuťou vypil krígeľ piva. Ale prišiel aj deň lúčenia, murovačka sa skončila. Chlapi niesli domov ťažko zarobené peniaze, jednému bolo treba kravu kúpiť, iný chcel voly na orbu. Všetci sa na ženy tešili, dočkať sa nevedeli. Aj na deti mysleli a pokúpili kadejaké hlúposti pre radosť. Len Paľovi sa domov nechcelo. Vtedy mu Anička sľúbila, že sa skúsi u domáceho pána popýtať na robotu vo fabrike. Prešlo pol roka odvtedy, keď prišiel dopis od Aničky. Písala, že sú štyri voľné miesta pri výrobe najnovších motorov na mlátenie. A tak sa Paľo obrátil na Jana Jakubčeka a ďalších dvoch. Boli to starí kamaráti a už raz robili vo fabrike v Ružomberku. Mali skúsenosť.
Nuž a tak sa Jano Jakubček rozlúčil so ženou Katrinou, s deťmi Ondríkom, Marienkou a Jankom a pošiel dolu dedinou. Na rázcestí už na neho čakali kamaráti, posadali do voza gazdu Sigeľského, ktorý viezol múku do Tvrdošína na jarmok. Na vrchu Príslop sa ešte zastavili, Martin Baňák sa pomodlil pri súsoší sv. Trojice, Jano sa ešte poslednýkrát obzrel za svojou rodnou dedinou a vydali sa na cestu.
Na jarmoku bolo živo a veselo, v krčme ochutnali pálené, z jedného kalíšku bola celá fľaša a z jednej fľaše tri. Prespali za voľajakým humnom, s ťažkou hlavou sa zavčas rána vybrali ďalej. V Kubíne už nevládali stáť na nohách, od únavy sa len tak vliekli, a tak si radšej sadli v krčme k starým dubovým stolom na staré, od zadkov vyšúchané dubové lavice. Prvý pohár ako liek, ďalší do druhej nohy, potom do tretice všetko dobré a ani nevedeli ako, nasadli na vlak a prebrali sa až v Trnave. Janovi bolo zle, išiel sa prejsť po peróne. A tam ho ktosi okríkol: „Kam ideš? Pičku ty materinu! Na, vypi si so mnou!“ Bol to statný chlapisko, mal na sebe čierny oblek na rozdiel od Jana, ktorý bol odetý v ľudovom odeve, pri nohách mu ležal veľký kufor. „Na, pi!“, vravel a podával mu fľašu. „Ja som Častven, Paľo Častven z Báčky. Z Dolnej zeme, poznáš?“ Nepoznáš? Pičku ty materinu. Petrovec nepoznáš? Pôjdeš so mnou! A čuš! Na tu máš trúnok. To je iná medicína, čo?“ Jano sa nezmohol ani na slovo a ani sa mu nechcelo hovoriť, a tak len pil. Do vlaku nastúpili na poslednú chvíľu, vozeň bol natrieskaný, gazdovia a gazdiné, malé kozliatko vytŕčalo hlavu z košíka a vystrašene sa obzeralo. „Ide na svadbu,“ oznamovala gazdiná. Paľo Častven vybral z kufra klobásy a núkal všetkých dookola: “Berte si chlapci, to sú naše, petrovské. Trochu mi ostalo.“ A chlapi koštovali a ústa ich pálili, pretože klobásy boli štipľavé ako oheň, a zapíjať ich mohli len pálenkou. Jano vybral z batôžka slaninu a na revanš ponúkal nového známeho: „Ttoto je nnaša slanina. Oravská.“ Jazyk sa mu od alkoholu motal „Oravská? Davaj sem, pičku ty materinu,“ hučal Paľo Častven, a potom pili pálenku až do Prešporku. Veselá kompánia vystúpila z vlaku a vybrala sa do mesta. A v meste opäť do krčmy. Pri jednom stole ktosi spieval maďarskú odrhovačku a z kúta krčmy sa ozvalo: „Ruhe!“ Starý židovský krčmár behal od stola k stolu. Jano Jakubček zaspal a keď sa zobudil, bol pri ňom len Častven z Petrovca. Kamaráti sa opití voľakde vytratili a na Jana zabudli. A Jano nešťastný zapíjal svoj žiaľ so svojím novým známym. „Paľo, čo budem robiť? Kde nájdem tých sviniarov, čo ma tu nechali?“ „Neplač Jano, nájdeš ich. Ak nie, pôjdeš so mnou. Ja mám na statku roboty dosť. Mám svine, kravy, za domom záhradu ako celé vaše dedinské pole. Geregu poznáš? Nepoznáš. To ti je dobrota, uvidíš. Roboty je u nás dosť, neboj sa nič. Na poli treba robiť, podojiť, nakŕmiť. Strechu mi načim opraviť. Na, tu máš, pi!“ A pili celý deň. Išli z krčmy do krčmy, prešli celé mesto od stanice až po Dunaj a späť. Jano kamarátov nenašiel. Našiel sa znovu vo vlaku a nevedel ani odkiaľ ide, ani kam ide, odovzdane sedel a pozoroval neznámu krajinu. Na stolíku stála fľaša, a tak si Jano znovu uhol. „Keď už je to všetko v kýbli, tak nech už poriadne,“ pomyslel si. Asi za pol hodinu sa Paľo Častven zobudil. Chvíľu sa rozhliadal, pozeral z okna kamže to cestuje. Potom zobral do ruky fľašu a povedal: „Na vypi si so mnou. Ja som Paľo Častven z Vojvodiny. Poznáš? Petrovec, slovenská dedina. Pičku ty materinu! Na! Pi!“ A tak sa znovu skamarátili Jano Jakubček s Paľom Častvenom. Dvaja Slováci, jeden zo severu, druhý z juhu, jeden katolík, druhý evanjelik. Potom si Jano čo-to pospomínal, aj Paľo si spomenul na to, ako už tri dni slope. V Trnave bol na návšteve u rodiny. Teraz ide domov. Ale najprv treba Janovi pomôcť v cudzom svete. V Budínpešti vystúpili z vlaku a pobrali sa hľadať Gyár utcu 50. Dúfali, že Jano nájde svojich troch stratených kamarátov. Adresu našli, avšak Anička Dudášiková im s plačom oznámila, že Paľo aj s kamarátmi prišli spití ako zákon káže a keď to videl starý Kállai, hneď ich vyhodil. Kam šli nemá ani potuchy. „Nič to, Janko,“ chlácholil Paľo svojho druha. „Teraz si niekde vypijeme, a potom sa uvidí.“ A Paľo s Janom znovu pili o dušu, Jano stratil batoh a v ňom všetky peniaze, Paľo sa svojho kufra nepustil, vláčil ho všade so sebou. Vyspali sa v nejakom parku, celí dokrkvaní a špinaví vydali sa na stanicu. Paľo kúpil lístky do Belehradu, v krčme čakali na vlak. Vo vlaku skoro celú cestu prespali. Len Jano sa podchvíľou zobúdzal. Ako tak spal, zrazu sa vystrel a vybuchol: „Ááále, to ti povedám...“ Potom sa znovu oprel o drevené operadlo a odfukoval ďalej.
Z Belehradu, kde sa zastavili u Paľovho bratranca, ktorý ich počastoval dobrým vínom a pečeným baranom sa vydali do Nového Sadu. Tam už bol Paľo ako doma a tak povodil Jana po celom meste. Najprv sa zastavili u Andreja Chovana, Paľovho starého kamaráta. Ten mal čistiareň a farbiareň, a tak ich oboch dal do poriadku. Šaty mali ako nové, mohli sa bez hanby vybrať do ulíc. Znovu sa zastavili v každej krčme, ktorá im stála v ceste, samozrejme, že nevynechali ani hostinec U Orgovánov na Slovenskej ulici, kde ňaňa Zuza bola vychýrenou kuchárkou široko ďaleko. Tam sa schádzala slovenská novosadská smotánka a kuchyňu ňane Zuzi si nenechal ujsť žiaden Slovák, keď ho nejaká povinnosť zaviedla do Nového Sadu. Jano polomŕtvy, unavený alkoholom, cestovaním a výčitkami svedomia, bez peňazí a odkázaný na Paľa Častvena, nasledoval ho všade ako verný a zbitý pes. A ráno sa zobudil vo veľkej posteli pod veľkou perinou a nevedel, kde je, ani kedy a ako sa tam dostal.
„Vstávaj!“, zavelil Paľo po tom, ako vstúpil do izby, kde sa Jano pred chvíľou prebudil. Janovi razom svitlo. Bol v Petrovci, Báčke, v neznámom svete, ďaleko od domova, bez koruny a v cudzom dome. Hlava ho bolela, bolo mu zle ako nikdy. „Raňajky sú na stole, aj liek som prihotovil,“ oznamoval Paľo. Do izby vbehol pes, pricupital k posteli a začal Janovi oblizovať tvár. „No, a už si aj vyumývaný,“ zažartoval Paľo. „Poď, zajeme si, potom ti ukážem moje gazdovstvo a potom pôjdeme po návštevách.. Počkám ťa vedľa.“ Jano sa pomaly pozviechal, obliekol sa a vyšiel na verandu lemujúcu dlhý dom. Na dvore zametala Paľova žena. Z vedľajšej izby vyšiel Paľo a zakričal: „Zuza, nože poď sem! Toto je Jano z Oravy. Prišiel nás pozrieť ako si tu na Dolnej zemi žijeme.“ „Vitajte,“ povedala Paľova žena a ukázala do izby. „Nože poďte, zajedzte si, chlieb je čerstvý, klobásky, aj mlieka vám donesiem.“ Kdeže mlieka! Zuzka, teraz sa nám načim trošku poliečiť,“ s predstieraným zdesením a s úsmevom na tvári vravel Paľo a už aj nalieval domácej pálenky. „Na Zuzka, vypi si aj ty! Na zdravie!“, podával jej pohárik. „Ale iba jeden, na privítanie. Na zdravie,“ povedala a trošku si odpila. Paľo s Janom vypili poháriky na jeden šup. Potom si sadli k stolu a začali jesť. Paľo s chuťou, akoby sto rokov nejedol, Jano pomaly, až po treťom poháriku mu začalo brať. „Nože sa neokúňaj,“ pobádal ho hostiteľ. Keď vyšli na dvor, Zuza práve zabíjala sliepku. „Bude na obed,“ oznamovala. Na kláte sliepke odťala hlavu a tá sa bezhlavo rozbehla po dvore. Jano musel uskočiť, aby ho sliepka nezakrvavila. Potom sa Paľo s Janom vybrali do dediny. „Tu býva brat,“ oznamoval Paľo. „Tam pôjdeme večer ak vyjde čas. Vidíš tamto ten dom, čo má kohúta na streche? Tam býva sestra, ale teraz je v Novom Sade. Vypomáha v akomsi obchode. Ešte som tam nebol, ani neviem, kde to je.“ Po zablatenej ulici prešiel voz ťahaný starým koňom. „Už si doma?“ zakričal z voza starší, zvráskavený šedivý ujko v starom vyšúchanom obleku. „Príď nás pozrieť,“ zakričal ešte. „To bol strýc mojej ženy. Syn mu odišiel do Ameriky. Ani mesiac tomu nie je,“ oznamoval Paľo. „Tu býva Paľo Hrubík Kázal mi, aby som sa v Trnave poobzeral po nejakých látkach, poď, zájdeme ho pozrieť. Paľo je krajčír,“ vysvetľoval Janov spoločník a už aj otváral vráta. U Hrubíkov bolo živo. Krajčírska dielňa, klepot šijacích strojov, všade dookola látky a na vešiakoch hotové oblečenia. „Pánboh daj dobrý deň,“  pozdravil Paľo. „Pánboh zaplať..., tak čo, už si doma? „Doma, doma. A tu čo nového?“ Ále, čo by bolo, roboty veľa,“ vravel domáci a vstával od novej Singerky. „Toto je Jano Jakubček z Oravy. Nemáš pre neho nejaké háby? Má len tieto handry. Batoh mu ukradli kdesi v Budínpešti,“ vravel Paľo a podával ruku domácemu pánovi. „Vitajte. Nuž, niečo by sa hádam našlo. Čo už by som to bol za krajčíra, keby sa nenašlo. Toť, tento oblek som opravoval starému Hrbáňovi. Ale ten už ho nosiť nebude. Veď vieš,“ oznamoval Hrubík a zvesil oblek z vešiaku. „Skúste ho! Možno sadne. A ako je na Hornej zemi? Dáte si kalíšok?“ pýtal sa a už aj vyťahoval fľašku z kredenca. „U nás je bieda, za robotou treba do sveta chodiť, groše zarábať,“ hovoril Jano. „Nuž, aj naši starí otcovia sem preto prišli, no ani tu sa nežije ako na kráľovom dvore. Aj tu od vedľa sa chystajú za more. Do Detroitu. Vraj je tam robota. Automotory. Pokrok. Už aj tu chodí traktor od Forda. Fordson mu hovoria. Andrej Križan ho priviezol. Nuž tak. Nepridáte sa? Mladý Urbárik hľadá ešte ľudí, čo by šli s ním. Samému sa mu nechce. Predsa len je to ďaleký svet, tá Amerika. Tak..., vypime si. Na zdravie.“ „Na zdravie,“ zopakoval Jano a vypil štamperľu. Hrubík sa teraz obrátil na Paľa: „A ako v Trnave? Krajčírov tam jesto? Pozrel si sa po tom plátne, čo som ti hovoril?“ „Pozrel, pozrel pán brat..., no hoci nie som v krjčírskom remesle žiadny odborník, mne sa nezdalo, že by tam mali lepšie plátna ako máš ty.. Nech sa tu zaraz prepadnem,“ dušoval sa Paľo. „No veď nič, ja mám dobrého dodávateľa. Iba ak by tam mali za babku plátno zlatom tkané. No ale teraz musím robiť. Dnes si príde tvoj bratranec po oblek. Mišo. Aj ten sa chystá do Nového sveta.“ „Mišo?“ začudoval sa Paľo. „No tak nalej ešte a mi pôjdeme. Janovi poukazujem ako sa tu na Dolnej zemi žije. A za tento oblek máš u mňa fľašu. Jano ber ho a ideme.“ Jano zobral oblek, poďakoval sa trochu v rozpakoch a spolu s Paľom zamierili k dverám.
„Jano, nebuď smutný! Všetko bude dobré. Neboj sa! So mnou sa nestratíš pičku ty materinu,“ hovoril Paľo, keď boli opäť na ulici. „Tuto bývala moja frajerka. Advokáta si zobrala,“ ukázal na dom s veľkými vrátami, celý novo vybielený. „Teraz žije v Novom Sade a toto tu je na predaj. Nekúpiš? Za rok v Amerike a kúpiš si aj dva také,“ zažartoval.
Potom chodili Jano s Paľom od domu k domu a tam kde vošli, tam ich častovali ako návštevu najvzácnejšiu. Okolo obeda už boli znovu naliati a mierne sa potácali. „Poď ešte tuto, tu býva Tomáš Labáth. Obchodník. Má veľkú sušiareň chmeľu, sklady, cement predáva, aj čertove kolá - bicykle. Poď, pozrieme ho. Cez obed býva doma,“ navrhol Paľo.
„Koho to sem čerti nesú?“ vítal ich domáci. „Počul som, že si bol starú vlasť pozrieť. Škoda, že som prv nevedel. Dal by som ti úlohu. Ale to nič, poďte ďalej a sadnite si u nás. My práve obedujeme. Dáte si s nami. Božena, nože prines ešte taniere pre hostí!“, zakričal na svoju manželku do kuchyne. „Nie, nie, nie, nás čaká Zuza s obedom,“ zaprotestoval Paľo. „Ale veď zvládnete. Aspoň trochu,“ zakontroval Tomáš. Domáca pani im riadne naložila a tak im nič iné nezostávalo, iba poslušne jesť, aby neurazili. Po obede si sadli vonku na verande do prútených kresiel a Tomáš ponalieval. „Grécke víno,“ vravel a obzeral si dôležito farbu toho moku v pohári. Potom si priložil pohár k nosu, mierne s ním zakrúžil a vdýchol. „To je aróma! Buket tomu vravia,“ povedal a upil si. Chvíľu prevaľoval nápoj v ústach, potom preglgol a dodal: „Fantázia“. Jano sa rozpačito pozrel na Paľa, potom vzal svoj pohár a vypil ho do dna. „Tak sa pije v starej vlasti,“ poznamenal Paľo a tiež vypil svoj pohár na ex. „Naozaj je dobré, a čo, obchody idú?“ spýtal sa a pokračoval: „ Tuto pre Jana by sa nenašla voľajaká robota? Potrebuje zarobiť dajaký groš.“ Tomáš chvíľu rozmýšľal, pozeral sa kamsi bokom a potom povedal: „U mňa teraz nieto roboty, možno koncom leta, keď sa bude chmeľ zberať. To bude roboty až-až. Ale v Novom Sade mám známeho. Jakub Reich, nepoznáš? Chmeľové sušiarne monštruje, aj váhy a kadečo. Ten mi spomínal, že či nemám nejakého šikovného chlapa. Na zlievanie železa. Zaraz mu zavolám. Na mňa dá.“ Paľo sa obrátil na Jana a spýtal sa: „Čo povieš?“ Jano len pokýval plecami. „Ber kým dávajú, jasné, zarobíš, pošleš domov aj ti zostane, neskôr uvidíš. Možno sa ti zapáči, pičku ty materinu. Tomáš, choď volať! Jano mi novú váhu zadováži. Za lacno. Na zdravie!“, povedal a vypil ďalší pohár. Tomáš sa vzdialil, za chvíľu sa vrátil a zreferoval: „Zajtra môže prísť, tu je adresa.“

A tak sa z Jana Jakubčeka stal zlievač železa u Jakuba Reicha v Dolnej zemi, ďaleko od domova, od svojich pôvodných plánov. Často si spomínal na svoju Katrinu a na deti. Posielal im aj nejaké ušetrené peniaze, ale veľa toho nebolo. Čoraz častejšie ho jeho noví známi prehovárali na ďalekú cestu. A Jana čím ďalej, tým viac lákala predstava, že zarobí doláre, vráti sa domov a bude z neho bohatý gazda.
Na šífkartu mu požičal Paľo Častven, aj nejaké peniaze na začiatok. Na cestu sa vybral spolu s ďalšími dvoma kamarátmi z Kysáča začiatkom roku 1910. New York ich vítal chladným počasím, Socha slobody im dávala znamenie, že sú v cieli dlhej plavby. Po útrpných rozhovoroch s imigračnými úradníkmi sa ocitli v imigračnom tábore. Boli tam spolu s Talianmi, Číňanmi, Rusmi, Židmi, s ľuďmi smútiacimi za domovom aj s dobrodruhmi s nejasnou minulosťou. Málokto vedel po anglicky, boli to ťažké začiatky. Príležitostné práce v prístave, upratovanie, umývanie okien. Mnoho samovrážd, veľa zadržaných políciou pri páchaní trestnej činnosti a mnoho vyhostených. Takto prežíval svoje začiatky v Novej Zemi Jano Jakubček. Na Katrinu myslieval často, keby sa dalo, hneď by sa vrhol do jej náruče. Aj za deťmi mu bolo smutno. Ale nevzdával sa sna na lepšiu budúcnosť. S nádejou sa vydal v prvej polovici mája na cestu ďalej na západ, do Detroitu. Tam už na neho čakala práca. U Forda. Päť dolárov na deň, auto za autom, úmorná stereotypná robota. Býval vo veľkej špinavej ubytovni, väčšina prisťahovalcov takto bývala. Takto to Jano vydržal rok. Naučil sa reč, zarábal o dolár na deň viac a tak sa presťahoval aj s Janom Surovským z Kysáča do domu pani Smithovej. Bola to strašia dobrosrdečná pani. Malá a tučná pani Smithová. Bola rada, že dostane nejaký cent navyše a tešila sa zo zaujímavej spoločnosti. Občas pohostila svojich nájomníkov pivom a vtedy Jano zabúdal novú reč, začal rozprávať po slovensky, neskôr začal kliať ako Luciferov komorník a úplne nakoniec, predtým, ako zaspal, rozľútostil sa a vyhŕkli mu slzy ako hrachy.
Občas zašiel s kamarátmi do kaviarne, kde popíjali pivo, spomínali na domov a snívali o návrate. Ale čím ďalej, tým častejšie rozprávali o tom, čo zažili včera a čo budú robiť v nedeľu, o tom, kto akú pipku zviedol a ako sa ktosi do ktorejsi zamiloval. Aj Jano začal spomínať na Katrinu čoraz menej. Občas zašiel s kamarátmi do verejného domu, prostitútky im spravili, čo im na očiach videli. Stálo to veľa peňazí robotníkov od pásu. Niektorí sa časom vrátili domov, niektorí sa oženili a stali sa Američanmi, niektorí stále nevedeli ako ďalej.

Devätnásteho marca v roku 1911 založili v Detroite Spolok Dolnozemskí Slováci. A hoci Jano nepochádzal z Dolnej zeme, mal odtiaľ mnoho nových kamarátov, a tak bol veľký podporovateľ tohto spolku. Spolok bol oživením inak nie veľmi radostného života. Stále pracoval u Forda, ale už sa obzeral po niečom lepšom. Niektorí Slováci sa uchytili aj v obchode, ale tí neradi zamestnávali krajanov. Jano Surovskí sa dal zlákať akýmsi agentom, a odišiel do New Orleansu. Pracoval tam v lodenici a písal Janovi, že hoci je to tiež ťažká robota, nieje fádna ako u Forda a čas tu beží v práci omnoho rýchlejšie. „Príď, bude tu veselšie,“ písal Janovi. A tak sa Jano v roku 1912 rozlúčil s Detroitom a vydal sa na cestu na juh. Vo vlaku si Jano spomenul, ako mu Katrina balila slaninu na cestu za robotou. Vlak uháňal krajinou, kolesá vyťukávali rytmus plný synkop, breakov a stoptajmov. Rytmus nového sveta.
V New Orleanse Jano staval lode a čas pomaly ubiehal. Keď vypukla v Európe v roku 1914 vojna, zoznámil sa s Rose. Bola to rodená Američanka, pochádzala z Pittsburghu a pracovala v lodenici ako administratívna sila. Zoznámili sa v kaviarni. Tancovali spolu pri tónoch jazzovej hudby, zabávali sa ako starí známi, a potom ju Jano odprevadil domov. Stretávali sa každý deň. Chodili tancovať, počúvali jazz, tárali a žartovali. Bolo im spolu dobre.
Keď v roku 1917 vstúpila Amerika do vojny, bývali už spolu v malom byte na predmestí. Jano si ešte občas spomenul na Katrinu a na deti, ale už nepísal, hoci mu aj bolo smutno. Ale Katrina mu ku koncu vojny napísala. Z dopisu sa dozvedel, že jeho starý kamarát Paľo Náčiniak padol kdesi na Ruskom fronte, Martin Baňák prišiel o nohu a po Jurovi Glochovi sa zľahla zem. Písala aj o deťoch. Ondrík začal dievky naháňať, Marienka pomáhala pri dome ako vládala a Janko sa ešte maminej sukne držal. To bol posledný dopis z rodnej Oravy, ktorý dostal. Krátko pred Vianocami v roku 1918 sa s Rose zosobášili a v januári 1919 mu Rose porodila syna. A v tú noc sa Janovi prisnil sen. Katrina mu hovorila: „Janko môj, raz za tebou prídem. Čakaj na mňa! Nájdem si ťa...“.
Synovi dali meno George. Rástol ako z vody a rodičia mali z neho radosť. Roky ubiehali, spomienky na Oravu aj na Dolnú zem zapadali prachom. V roku 1938 Rose ťažko ochorela a skonala v nemocnici v ťažkých bolestiach. Keď vypukla druhá svetová vojna, bol už z Georga krásny mladý muž. Začiatkom roku 1944 narukoval, v júni sa zúčastnil vylodenia v Normandii a keď už bola vojna takmer vyhraná, trafila ho zblúdilá nemecká guľka priamo do srdca. Táto udalosť podlomila Janovi zdravie. Krátko na to sám, opustený v tichej skromnej izbe, odišiel z tohto sveta.
*
V pondelok 29. augusta 2005 prihnal sa do New Orleansu hurikán Katrina so silou vetra 233 kilometrov za hodinu. Vyvracal stromy, odnášal strechy, prívalové vlny dosahovali výšku 4,5 metra. Na starom cintoríne spadol Deväťdesiatsedemročný dub na náhrobný kameň na ktorom boli dve mená: John Jakubcek a Rose Jakubcek. Náhrobný kameň sa rozlomil a tieto dve mená sa od seba oddelili. Potom všetko zaliala voda.