Domov

 

Zasneženou krajinou sa hnal divý vietor, stromy sa klaňali, boli prinútené...

Jozef pridal do kroku, zima ho poháňala, skôr utekal ako kráčal, vysoké šnurovacie topánky sa mu zabárali hlboko do snehu, tešil sa na teplú izbu vykúrenú bukovým drevom, na izbu s malým oknom a s dverami, ktoré nikam nevedú, a s  dverami, ktorými za chvíľu vstúpi do vyhriatej miestnosti...

Vietor sa prehnal, stratil sa za obzorom, stromy sa vzpriamili, teraz hrdo stáli, pripravené...

Jozef otvoril dvere, opustil mrazivú krajinu v ktorej vládla nevľúdna sivá obloha, vstúpil do vyhriatej izby, stará pec sálala teplo a vôňu, pri obloku sedela žena s šatkou na hlave, v ruke držala šálku z ktorej stúpal malý obláčik pary, otočila hlavu k Jozefovi a mlčala. Jozef si pri dverách sadol na starú vŕzgajúcu prútenú stoličku a začal sa vyzúvať. Potom sa postavil, vyzliekol si čierny kabát s vysokým golierom a s hlbokými vreckami, zavesil ho na veľký klinec trčiaci zo steny vedľa zárubne, podišiel k šporáku, nadvihol pokrývku malého hrnca, nazrel do neho a nesúhlasne pokrútil hlavou. Čaj. Čaj namiešaný z kdejakých byliniek. Jeho žena ich s šatkou na hlave chodila zbierať od jari do zimy, sušila, triedila, miešala, zalievala vriacou vodou a pila celú zimu od rána do večera. Podišiel k svojmu starému čiernemu kabátu, z hlbokého vrecka vylovil cigarety, jednu si zobral a zapálil si ju zápalkami ležiacimi na stole v strede miestnosti.

                "Zase ideš smradiť?", ozvala sa žena.

"Zase", odvrkol Jozef, sadol si za stôl, hlboko do pľúc vdýchol cigaretový dym, zobral do rúk staré noviny slúžiace na podkurovanie, otvoril ich a tváril sa že číta.

"Bola si v dedine?", spýtal sa. Keď žena neodpovedala, spýtal sa znovu: "Bola si v dedine?."

"Kedy?"

"Včera..., Jano mi hovoril."

"Bola som, no a?"

"Čo si tam robila?" Jozef sa postavil, podišiel ku kredencu, otvoril malé dvierka a vytiahol fľašu.

"Zase ideš piť?"

"Zase." Nalial si do jediného skleneného pohára v dome. Silná vôňa domácej slivovice sa rozniesla po miestnosti, Jozef vypil pohár a znovu si nalial. Potom postavil fľašu na stôl, zahasil cigaretu v plechovke od pečeňovej paštéty, podišiel s pohárom v ruke k malému obloku, vyzrel von a povedal:" Jano ťa videl. Ako ideš od Martinkov." Žena bola ticho, pila svoju šálku čaju. "Bola si tam?", spýtal sa Jozef trochu zvýšeným a trochu výhražným hlasom.

"Daj mi pokoj!", odvrkla žena.

"Ja ti mám dať pokoj? Bola si tam, alebo nie? Čo? No hovor! Čo čušíš?"

"Zase začínaš?"

"Bola si tam? Hovor, lebo...!," hlas sa Jozefovi čoraz viac zvyšoval.

"Bola som u Žofky, potrebovala malú Katku postrážiť. Martinkovci majú bránu hneď vedľa. Ten tvoj Jano videl asi dvojmo, taký istý ožran ako ty! A daj mi už pokoj!" Žena vzala do rúk svoju šálku čaju, ruky sa jej trochu chveli, napila sa a zašomrala: "Ožran."

Jozef vzal zo stola pohár, vypil ho, znovu podišiel ku kabátu, vytiahol cigarety a zapálil si. Sadol si za stôl, nalial si, s pôžitkom do seba vtiahol dávku dymu, vypil pohár, posunul sa na stoličke tak, že skôr ležal ako sedel, nohy mal vystreté pred sebou, cigaretu držal v jednej ruke, pohár v druhej. Začala sa mu trochu motať hlava. "Čo tá stará krava nedá pokoj?," spýtal sa.

"Ta stará krava nám požičala, aby sme od hladu neskapali," aj žena hovorila zvýšeným nasrdeným hlasom.

"Neposerme sa! A nebol som jej drevo rúbať? A keď potrebovala Ondra sťahovať, kto tam zadarmo robil? Bodaj by ju šľak trafil...!" Znovu vypil pohár, potiahol si z cigarety, popol mu odpadol na zem.

"Nevieš dávať pozor?! Kto tu bude po tebe stále upratovať?!"

"A čo robíš celé dni? Nič! Ani žrať nemám čo! Len ten tvoj posratý čaj vieš variť!"

"A ty čo robíš? Slopeš a hanbu robíš celej našej rodine! Taký istý, ako tvoj otec! Ožratý od rána do večera, prepil sa na smrť a ešte aj ženu bil, a ty čo?! Čo kukáš?!"

            Jozef sa chvíľu nahnevanými vytreštenými očami pozeral na ženu, potom sa postavil,  podišiel k dverám, sadol si na starú prútenú stoličku, ktorá zaspievala kvílivú pesničku a začal sa obúvať. Keď sa mu konečne podarilo zašnurovať vysoké topánky, obliekol si kabát otvoril dvere a vyšiel von.

            V krčme si Jozef  s pivom v ruke sadol k prázdnemu stolu. Ticho sedel, pil a fajčil, rozmýšľal. Keď dopil, kúpil si ďalšie pivo a potom ďalšie a ďalšie. Pri vedľajšom stole sedeli chlapi v dobrej nálade, hrali mariáš, búchali do stola ťažkými rukami, jeden z nich sa otočil k Jozefovi a so smiechom povedal: "Jožko, že vraj tá tvoja varí nejaký elixír z tých byliniek, čo furt trhá. A že ho nosí Martinkovi. Hahaha."

"Lojzo! Ešte raz si otrieš moju Božku o tú svoju sprostú papuľu, a ja ti takú jednu vrazím, že si to do smrti zapamätáš!"

Jozef opustil krčmu. Potácal sa, brodil sa snehom a zanechával za sebou stopy serpentín, stromy stáli vzpriamené, ale vietor sa znovu začal hlásiť k slovu. Jozef sa pri jednom strome zastavil, rozopol si nohavice, v pravej ruke si držal prirodzenie ľavou sa opieral o strom, potácal sa, močil a vietor fúkal proti nemu. Celý ofŕkaný pohol sa ďalej, knísal sa, spadol a chvíľu šiel štvornožky ako pes, vietor fúkal a stromy sa smiali. Jozef sa nevedel dočkať izby vykúrenej bukovým drevom, tej izby s malým oknom a s dverami, ktoré nikam nevedú, a s dverami, ktorými sa vždy znovu a znovu vracal domov...

                         

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---