Čo s kopijou?

Chytil ju do ruky, mala ostrý hrot, a vybehol do sveta. Ostatní, začudovaní načo sa ťahá s kópiou, krútili nad ním hlavami a nechápali. Pravda, nebola najľahšia a po dlhšej chôdi začala omíňať, ale potreboval ju. Bez nej bezbranný, aspoň s niečim si pomáhal. Príliš dlhá, nepohodlná bola.

Zazrel veľký múr neďaleko, široko ďaleko nikoho, a z dôvodov známych len jemu, rozbehol sa, s hrotom namiereným rovno pred sebou. Ale, kto to kedy videl s kópiou proti múru ísť! S hlasitým treskom išiel k zemi, nerozumejúc prečo.

Vzdal to po druhom pokuse, keď si naštrbil hrot. Vrátil sa späť medzi ľudí, občasne pichol jemne, skoro nebadane, chcel aby videli jeho pravdu ako ju vidí on, veriac jej jedinosti a samozrejme originálnosti. Podaktorí mu rozumeli, chápali prečo, no aj tak im bol vzdialený a neverili. Ostatní, tých bodal oveľa silnejšie, nechceli sa pozrieť na svet ani jednou z množstva farebných bublín, ktoré vyfukoval svojím jasno-zeleným bublifukom. Podobali sa jedna na druhú, v podstate boli rovnaké.

Nepraskajte moje bubliny, ony za to nemôžu, za to môže slabý nádych a málo jarovej vody v bublifuku. Veľké spľasli skôr ako malé. Poď sem k nám, nestoj na druhom brehu, a už vôbec nie na moste, to je najhoršie. Stojac uprostred mosta, nevedel čo vybrať. Na jednom konci bol zhon, ľudia pobehovali, tliachali do vetra, spokojní. Na druhom konci bolo všetko čo si predstavil, ale nenávratne to mizlo už len pri malom pomyslení na vykročenie opačným smerom. Ak ho niekto násilne neodvliekol, stojí tam, presne uprostred, dva svety a rozpadávajúci sa most (patriaci viac do druhého sveta) s horzbou pádu alebo uväznenia v jednom z nich.

Rozhodol sa odhodiť kópiu, cítil že ju nepotrebuje. Problémom je, že sa stala súčasťou jeho samého a samotné odhodenie, zničenie ju nevykorení. Čo teraz. Bublifuk sa mu pozdával viac, aj krajšie farby mal.

Vietor fúkal studený, neprajný. Prihnal sa a vytrhol bublifuk z rúk. Zostala kópia, most sa rozpadol, môžete ho uvidieť hľadajúceho podobnú peknú vec alebo nový most.