VĎAKA PÁNU GRÓFOVI

Snehové vločky nahusto padajú z neba. Pomaly prikrývajú zamrznutú zem, doposiaľ posiatu len rozkladajúcim sa lístím. Obloha je sivá, dokonca cez ňu nie je vidieť ani slnko. Vietor kníše korunami nahých stromov. Tie sa začínajú belieť od napadaného snehu.

Aleja čerešní lemuje starú čadičovú cestu plnú mlák, a smutne skláňa svoje konáre k zemi. Komíny robotníckych domcov fajčia hustý biely dym, ktorý ešte väčšmi umocňuje celkovú atmosféru nadchádzajúcej zimy. Začína sa stmievať. Obloky domcov sa postupne rozsvecujú a vítajú prichádzajúcu noc. Vločky snehu, už redšie, padajú z neba a vytvárajú perinku pôdy. Z jedného domca odrazu vybehnú deti. Sú teplo naobliekané, výskajú od radosti z čerstvonapadaného snehu. Berú ho do svojich malých ručičiek a robia z neho gule. Začnú sa nimi obhadzovať a veselo sa pritom smejú. Zakrátko sa k nim pridávajú aj ďalšie deti, ktoré so zvedavosťou opúšťajú svoje vyhriate izbičky. Najskôr nesmelo, ale onedlho rovnako vzrušene ako deti, sa do snehovej „obhadzovačky“ zapájajú aj rodičia. A čas plynie.

Popolavá obloha už zmenila svoje sfarbenie na tmavomodrú a sneh ešte stále padal, akoby to nemalo mať konca. Deti boli napokon celkom premočené. Rodičia preto ukončili večernú guľovačku a  spolu s dietkami sa pobrali do svojich domčekov. Aby neprechladli, otcovia ich osušili a prezliekli. Matky zatiaľ uvarili horúci čaj. Potom spoločne deti uložili do postieľok, a ako každý večer tak aj dnes, porozprávali im rozprávku na dobrú noc.

Čadičová cesta končí na druhej strane aleje pri veľkom ošarpanom dome. Ešte pred niekoľkými desaťročiami patril medzi tie najkrajšie sídla v kraji. Dnes je však len smutnou pripomienkou tých čias. Ani v jednom okne nemá rozsvietené. Väčšina okeníc je dokonca zatvorená. Vraj už niekoľko rokov. Je opustený? Nie. Takmer, ale nie je. Býva v ňom starý šľachtic, posledný zo svojho rodu. Žije tam zatvorený už mnoho rokov. Vôbec nevychádza medzi ľudí. Nemôže alebo nechce? To nikto s určitosťou nevie. Tvrdia o ňom, že je starý blázon. Jeho meno je Jacques Bernard d´Ebreaux. Všetci ho titulujú gróf. Vlastne, už ho tak ani netitulujú. Titulovali. Teraz zavše niekto povie: „bláznivý gróf“, no zväčša už len „bláznivý starec“. Roky neopustil svoje sídlo. Roky nevidel svet. A ten sa tak zmenil. Jediný, kto sa s ním stýka, sú jeho osobný lekár, už tiež v rokoch, doktor Valache, právnik Van Tooth a pani Setsová, ktorá mu varí jedlo. Ani jeden z nich však pred ostatnými ľuďmi o grófovi nehovorí. Príliš si ho na to vážia.

Bláznom, či čudákom grófa ľudia nazývajú aj preto, že dal všetky obloky svojho sídla smerujúce do aleje zamurovať, alebo aspoň zatemniť. Ďalším grófovým čudáckym činom bolo darovanie rozľahlého parku obkolesujúceho jeho majetok továrnikovi z Flowervillu, ktorý na ňom nechal vybudovať robotnícku štvrť. Keby to gróf neučinil, teraz by desiatky robotníkov nemali kde bývať. Nikoho to ale nenapadne. Vidia len to, čo vidieť chcú. Veľkolepý park známy v celom kraji nechal gróf zničiť. To môže urobiť len blázon. Lenže bez tohto bláznovstva by ľudia nemali kde bývať. Urobil im vlastne službu, a oni na oplátku o ňom tvrdia, že je blázon. Žiaľ, ľudia sú už raz takí. Našťastie, nie všetci.

„Neposudzuj človeka pred tým, než ho naozaj spoznáš.“

 

Pamätám

Blížili sa Vianoce. Keďže ale v krajine vládla hospodárska kríza, každý sa obával, aké budú. Hospodárske ťažkosti zavalili takmer každý podnik v štáte. Rovnako na tom bola aj továreň vo Flowerville zamestnávajúca takmer polovicu obyvateľov mestečka. Poldruha roka sa morila s nízkymi výnosmi, ktoré ani len spolovice nepokrývali všetky náklady. Robotníci dostávali len malú časť zo mzdy, z čoho sa dalo vyžiť len veľmi ťažko. Človek si vraj zvykne na všetko a v tomto prípade to bolo naozaj tak. Rodiny robotníkov, pokiaľ chlapi niečo načierno neulovili v blízkych lesoch, nejedli mäso niekedy aj niekoľko týždňov. Zohnať čerstvé ovocie či zeleninu bolo tiež náročné. V lete sa to dalo ľahšie. Ale teraz? Blížia sa však sviatky, najslávnostnejšie z celého roka. Tie sa predsa vždy poriadne oslavovali. Deti dostali cukríky, niekedy aj čokoládu a samozrejme skromné darčeky. To však tento rok nepôjde. Rodičia si to nemôžu dovoliť. Deti musia byť spokojné s „bohatou“ štedrovečernou večerou. Nedostanú nijaké nové šaty či topánky. Ďalší rok budú musieť vydržať v starých. Oni to však netušia, neuvedomujú si to. Rodičia im to nepovedia. Načo ich trápiť. Deti nedočkavo počítajú noci, ktoré musia ešte prespať, aby sa zobudili do najkrajšieho dňa v roku, do Štedrého dňa. Rodičia to majú ťažšie. Keď deti spia, oni sa trápia. Chceli by im dať naozaj všetko po čom túžia, alebo aspoň to, čo si zaslúžia. Veď celý rok poslúchali. Teraz majú dostať tú dlhoočakávanú odmenu, darčeky. Lenže tie asi nebudú. Nedá sa to. Nie sú peniaze.

Teraz je to však jedno. Deti a ich rodičia sa práve vrátili z tohtoročnej prvej večernej guľovačky a sú šťastní. To je pre nich to najpodstatnejšie. Byť spolu. Rodičia chcú počuť smiech svojich detí. Počuť ich radosť zo života. Dokázali by to počúvať večne. Večne sa ale nedá robiť nič. Teraz im navarili horúci čaj. Je bez cukru. To deťom ale neprekáža. Cukor nemali už celé mesiace. Zvykli si. Tešili sa z prichádzajúcich sviatkov. Rodičia deťom často prízvukovali, že Vianoce nie sú čarovné kvôli hŕbe jedla a kope darčekov, ale kvôli tomu, že sú rodiny spolu a spoločne prežívajú spomienku na narodenie Krista – Lásky sveta. Tento rok to však spomínali omnoho častejšie. Čiastočne aj preto, aby svoje ratolesti pripravili na krutú realitu hospodárskej krízy.

V robotníckej štvrti, ktorú dobudovali len pred niečo vyše desiatimi rokmi, a ktorú všetci obyvatelia mestečka Flowerville nazývali „Čerešňová aleja“, žije takmer osemdesiat rodín. Každá rodina býva v nízkom prízemnom domčeku s podkrovím. Tieto domčeky dal postaviť továrnik Simons, keď mu na to uvoľnil pozemky gróf d´Ebreaux. Bola to celkom výhodná investícia. Simons získal pozemky od d´Ebreauxa zadarmo a domce si postavili robotníci sami. Materiál im Simons poskytol na úvery, ktoré mu teraz pomaly splácajú. Samozrejme naviac s určitým úrokom. Nikto nevie, čo vlastne priviedlo grófa k takémuto kroku, ale nikto sa na to vlastne ani nepýta. Všetko sa vybavovalo cez grófovho právnika Van Tootha. Tam, kde teraz stoja domce robotníkov, voľakedy ležal obrovský park s rozmanitými rastlinami, ktorého stred tvorila cesta dláždená čadičom, ktorú po okrajoch lemovali čerešne dovezené priamo z Japonska. Na konci parku stál nádherný bohatozdobený dom s ružovo-šedou omietkou a veľkými sklenenými oblokmi. Brána domu bola mohutná. Jej drevo bolo nafarbené šedou farbou a kľučky na nich boli postriebrené. Na oboch stranách schodiska, ktoré k nim viedlo boli sochy levov. Neboli však rovnaké. Jeden lev mal hlavu vzpriamenú s naširoko roztvorenou papuľou, druhý mal hlavu sklonenú, akoby sa klaňal. Obe však pôsobili majestátne. Schodisko malo len zopár schodov a bolo tiež šedkastej farby. Dokonale ladilo s celkovým výzorom domu. Vedľa domu stála stajňa s niekoľkými plnokrvníkmi až z ďalekej Arábie. Päť či šesť metrov pred schodiskom stála fontána, na ktorej vrchole bola umiestnená socha nahej ženy s krčahom na ramene, z ktorého neustále tiekol prameň vody. Bola dovezená odniekiaľ z Talianska. Okolo nej viedla kruhová cesta vysypaná jemným štrkom, aby sa po nej dobre jazdilo koňom. Smerom na park sa napájala na čadičovú cestu a v tých miestach bola umiestnená aj masívna čierna kovová brána. Jej krídla sa otvárali dovnútra. Na jednom z nich bol umiestnený rodový erb Ebreauxovcov. Erb bol ružovej farby s vyobrazením bieleho kohúta, pred ktorým sa vypína modrá ruža. Sídlo bolo obkolesené bielym múrom vysokým asi poldruha metra. Čadičová cesta viedla od domu asi jeden kilometer na východ, a potom sa napájala na hlavnú cestu smerujúcu do Flowervillu. Cesta viedla popri rieke Éternel, stekajúcej z hôr. Sídlo Ebreauxovcov bolo od Flowervillu vzdialené len asi päť až šesť kilometrov.

V čase, keď majetok rodu Ebreaux zažíval svoj najväčší rozkvet, mal gróf len pätnásť rokov. Jeho otec, starý gróf Gilbert Bernard d´Ebreaux, odišiel riadiť obchody do Južnej Ameriky, a mladý Jacques zostal na panstve so svojou matkou a služobníctvom. Flowerville sa v tom období len začal stavať do pozície mesta. Prichádzali doň noví osadníci a stavali si pri rieke domy. Rieka Éternel bola dopravnou tepnou oblasti. Keď sa k tomu pridal objav ložísk medi v neďalekých horách, začala mať aj dôležitý obchodný význam. Do Flowervillu v tom období viedli kroky mnohých, čo túžili zbohatnúť, ale aj tých, ktorí sa len snažili uživiť svoje rodiny. Boli to naozaj vzrušujúce časy pre tento kraj.

Dnes je to však úplne inak. Krásny dom už nie je ani zďaleka taký krásny a veľkolepý, fontánu predali a odviezli niekam na západ, kovová brána je hrdzavá, kohút ani múr už dávno nie sú biely a namiesto cesty vysypanej jemným štrkom je pred schodiskom len zadupaná hlina. Vlastne teraz tú hlinu ani nevidno. Zakryl ju totiž biely sneh. Vyzerá to omnoho lepšie. Dnes je už však všetko úplne inak.

Vločky snehu stále padajú a padajú. Obloha je už tmavá ako atrament. Možno aj ešte trošku tmavšia. Svetlá v robotníckych domcoch pomaly zhasínajú. Chystajú sa na odpočinok. Na zaslúžený odpočinok po celodennej namáhavej práci. Rodičia ešte skontrolujú svoje deti a prikryjú ich dekami, aby im v noci nebolo zima. Potom si aj oni idú ľahnúť. V každom dome je to rovnaké. Ľudia sú predsa tiež rovnakí. Všetci pociťujú radosť i starosť, šťastie i smútok.

Vojna, detstvo, prvá láska

Bývala v domčeku hneď pri grófovom dome. Rodičia sa sem prisťahovali tri roky pred mojím narodením. Otec bol tavič a pracoval v zlievárni neďaleko Tollénu. Vo svojej  práci nemal široko-ďaleko konkurenta. Továrnik Simons v tom čase práve odkúpil podiel továrne na spracovanie medi vo Flowerville a potreboval nové pracovné sily. Rýchlo chcel zarobiť, a tak bol nútený zlepšiť a najmä zrýchliť výrobný proces. V tom mu mali pomôcť tí najlepší z fachu. Takto dostal ponuku presťahovať sa do Flowervillu aj môj otec. Ponuka bola lákavá. Okrem dobre plateného miesta si otec mohol postaviť vlastný dom neďaleko mesta na nových pozemkoch, ktoré Simons pre svojich nových zamestnancov zaobstaral. S mamou boli zosobášení len niekoľko mesiacov. Bývali u matkiných rodičov a otcovi to mierne prekážalo. Asi aj preto, vlastne najmä preto ponuku prijal, a tak sa presťahovali do Flowervillu. Kým otec postavil dom, bývali v meste na priváte. No za rok a tri mesiace bol dom pripravený na zabývanie. Moji rodičia neboli jediní, ktorí si postavili dom. Postupne na všetkých Simonsových pozemkoch vyrástli nízke domčeky. Prisťahovali sa sem ľudia z celého štátu. Každý z nich bol jedinečný, a predsa ich čosi spájalo. Všetci prišli do nového, neznámeho, za prácou a živobytím. A všetci pracovali v Simonsovej továrni na spracovanie medi.

Onedlho doľahli na továreň, rovnako ako aj na celú krajinu ťažké časy. Vypukla vojna a továreň musela zmeniť svoj výrobný program. Musela začať vyrábať zbrane. Zbrane, ktoré potom zabíjali na bojových poliach. Práve v tom čase som sa narodila. Pre otca to nebolo ľahké obdobie. Obával sa povolania na front. Jeho obavy neboli márne. Mesiac po mojom príchode na tento svet musel nastúpiť k vojsku. Mama neskôr vždy spomínala na tieto chvíle ako na najťažšie vo svojom živote. Každú noc sa jej snívali nočné mory. Ešte k tomu ja. Musela sa sama starať nielen o mňa, ale aj o dom. Ku koncu vojny už bola veľmi vysilená.

Vojna sa skončila a otec sa vrátil domov. Tri roky nás nevidel. Ja som ho nespoznala. Videla som mu na tvári, že mu to prišlo ľúto. V očiach sa mu zaligotali slzy. Zohol sa ku mne a pohladil ma po tvári. Dovtedy to bol pre mňa cudzí ujo. V tom momente, čo mi prešiel svojou veľkou a drsnou rukou po líci, vedela som, že je po mame ten najbližší koho mám. Mama ho privítala niekoľkými náruživými bozkami a pritom začala tiež plakať. Otec ju pevne objal a stisol, akoby ju už nikdy nechcel opustiť. Nie akoby. On ju už naozaj nikdy nechcel opustiť. Pre oboch to boli tie najstrašnejšie a najdlhšie roky v živote.

Život však pokračoval ďalej a o pár mesiacov sa nikto radšej nad minulosťou ani nezamýšľal. Čo bolo-bolo, treba ísť ďalej. Keď som mala šesť rokov, narodil sa mi brat. A o rok ďalší. Otec zarábal celkom slušne, a tak si rozrastajúcu sa rodinu mohol dovoliť. Začala som chodiť do školy. Veľmi ma to bavilo. Najradšej som mala čítanie. Keď som už vedela čítať celkom dobre a plynulo, otec mi na Vianoce kúpil Bibliu. Vlastne, kúpil ju celej rodine, ale ja som vedela, že je najmä moja. Okrem čítania som veľmi rada snívala. Snívala s otvorenými očami. Z detskej izby som mala výhľad priamo na ulicu a tiež na grófov dom. Ani si neviete predstaviť aký krásny bol pohľad na rozkvitnuté biele kvietky čerešní lemujúcich našu ulicu. Jar som mala práve preto najradšej. A v lete sladké červené plody. Boli také sladké. Prežívala som to najkrajšie detstvo na svete. V každom dome som mala nejakého vrstovníka, vrstovníčku. Hrávali sme sa spolu od rána do večera. Samozrejme, len pokiaľ sme neboli v škole, v kostole a mali všetku robotu urobenú. Hrávali sme sa často na kráľovský dvor panovníka Ľudovíta XIV. Chlapci boli mušketieri a my dvorné dámy. Predstavovali sme si, že grófov dom je sídlo samotného Ľudovíta a dnu sa dostane len jeho vyvolenec. Boli to krásne chvíle plné dobrodružstiev. Často sme rozmýšľali, ako sa dostať do grófovho sídla. Vždy sme zastavovali pred železnou bránou. Neskôr sme sa osmeľovali vojsť aj na nádvorie. Obdivovali sme krásnu fontánu. Aj keď už nefungovala, my sme si predstavovali, že z nej ešte stále vyviera pramienok krištáľovočistej vody. Práve pri nej som dostala prvú „dospelácku“ pusu. Dal mi ju syn otcovho kamaráta, Jule. Boli sme do seba zaľúbení. Plánovali sme spoločnú svadbu. Prisahali sme, že sa vezmeme. Vtedy sme ani len netušili, že nám o niekoľko mesiacov fontánu zoberú práve tak ako našu lásku. Juleov otec dostal tuberkulózu a zomrel. Spolu s matkou a dvoma sestrami museli odísť k vzdialenej rodine na druhý koniec krajiny. V deň, keď Jule odišiel, som veľmi plakala. Stratila som najlepšieho priateľa. Priateľa, s ktorým som strávila veľa času. Priateľa, ktorý mi bol blízky ako brat, dokonca ešte bližší, no trochu inak. Žiaľ vo svojom srdci som nedokázala ničím udusiť. Kto bol za to zodpovedný? Kto bol vinný? Naša láska bola prisahaná na fontánu a tú nám zobrali. To bude príčina straty Julea. Kto za to môže? Spýtala som sa otca, prečo fontánu odviezli. Povedal mi, že to prikázal gróf d´Ebreaux. Našla som si vinníka. Kvôli bláznivému grófovi som stratila svoju lásku. Áno, na vine je gróf. Prečo nám to urobil? Je asi naozaj blázon. Veľmi som sa na grófa hnevala. To mi však Julea nevrátilo. Čas plynul ďalej aj bez neho. A čas zacelí všetky rany alebo aspoň väčšinu. Túto ranu mi zacelil.

       PRVÉ VĎAKA

Prešli mesiace. Jedného dňa sme ja a zopár mojich kamarátov vymysleli, že sa v noci vkradneme do grófovho domu. Chceli sme vidieť „Ľudovítov palác“ zvnútra. Ja, môj brat Alan, kamaráti Roman, Lotar, Jozef a moja najlepšia kamarátka Lota. Zobrali sme so sebou petrolejovú lampu a Romanovho psa. Volal sa Gaston, bol to dlhosrstý jazvečík. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že je jeho život dávno za zenitom. Roman však tvrdil, že je Gaston ešte stále veľmi spoľahlivý, a že nás dokáže ochrániť pred čímkoľvek. Nechceli sme sa s Romanom hádať, a tak sme len dúfali, že nás pred ničím nebude musieť zachraňovať. Z domu sme sa vytratili nebadane. Rodičom sme nič nepovedali, veď by nás ta určite nepustili. Do grófovho domu nezavítal nikto už roky, teda okrem poštára, pani Setsovej, ktorá grófovi nosila jedlo, pána doktora Valachea a  právnika Van Tootha, ktorý sa tam objavil asi len raz za polrok. Inému sa do domu vojsť nepodarilo. Vlastne, nikto sa asi o to ani nepokúšal. Možno sa báli grófovho bláznovstva, možno si mysleli, že by už vo vnútri nič pozoruhodné nenašli. My sme sa však na to odhodlali. Chceli sme vidieť to, čo okrem doktora Valachea, Van Tootha a pani Setsovej už roky, dokonca desaťročia, nikto nevidel. Bola to pre nás veľká výzva.

Bola studená jesenná noc. Pofukoval chladný vietor. Bolo nám zima. Trošku sme sa aj báli, a tak nám začali drkotať zuby. Pomaly sme sa blížili ku grófovmu domu. Mesiac bol v splne. Keby nás tak niekto počul. Šesť drkotajúcich čeľustí a jeden ufučaný pes. Museli sme pôsobiť komicky. Dôležité však bolo, že sme sa odhodlali konečne splniť svoju túžbu. V noci pôsobil dom omnoho temnejšie, opustenejšie, a teda aj strašidelnejšie. Ja som bola zo všetkých najstaršia, a tak som bola na čele výpravy. Nieže by chlapci neboli dostatočne odvážni, ale akosi neboli... Zastali sme pod schodmi. Veľká drevená brána sa teraz zdala ešte väčšia. Nikto sa nechcel ani pohnúť. Dokonca ani Gaston. „Kto pôjde skúsiť dvere?“ Trošku roztraseným hlasom sa spýtal Lotar. Alan aj Lota sa pozreli na mňa. „Ďakujem vám pekne“ zareagovala som. No ísť sem, bol najmä môj sen. Ja posledná som mala právo teraz to vzdať. Pomaly som teda začala vystupovať po schodoch. Socha leva s roztvorenou papuľou na zábradlí akoby ma pozorovala. Nepohla sa však, a tak som pokračovala nahor. Počítala som si schody. „Už len dva a budem hore.“ Hovorila som si sama pre seba, aby som sa trošku upokojila. Zrazu som stála pred dverami. Obrovské masívne drevené dvojkrídlové dvere alebo teda brána. Otočila som hlavu na ostatných stojacich pod schodmi. Čakali so zatajeným dychom. Teda až na Gastona, ktorý ešte stále fučal. To bol vlastne jeho prirodzený dych. Nebol už mladík. Načiahla som sa po striebornej kľučke. Bola tiež veľká. Skúsila som jemne ju potiahnuť. Nič. Druhýkrát som to skúsila silnejšie. Zase nič. Tak som sa na ňu zavesila. Kľučka povolila a dvere sa otvorili. Strčila som dovnútra hlavu. Chodba bola krátka a spájala sa s omnoho väčšou vstupnou halou. Nikde ani živej duše. Náhoda? Otočila som sa na kamarátov. „Poďte. Dá sa ísť dnu. Nikto tu nie je.“ Prvý za mnou vyliezol Lotar aj s lampou. Nasledovali ho všetci ostatní. Posledný sa k dverám vyšplhal Gaston. Roztvorila som dvere. Trošku zavŕzgali. Vošli sme dovnútra. Dvere sme za sebou potichu zatvorili. Všetci sme sa zoradili vedľa seba. Zatajili sme dych. Práve tak sme si to predstavovali. Naskytol sa nám krásny pohľad. Steny vstupnej haly boli vysoké, modrej farby, a osvetľoval ich veľký počet svietnikov. Po stenách viseli obrazy, zrejme grófových príbuzných. Podlaha bola dláždená tmavými, ale lesklými dlaždicami. Strop bol naopak svetlý. Na druhej strane haly stálo biele mramorové schodisko. Nad ním čnelo okno s farebnou vitrážou. Nábytok tu nebol žiadny, čo ma veľmi prekvapilo. Teda až na staré kyvadlové hodiny opreté o stenu pri schodisku. Vydávali tlmený pravidelný zvuk. Veľmi sa mi páčili. Hala bola rozľahlá, mala výbornú akustiku. Aj keď sme sa snažili kráčať potichu, naše kroky bolo počuť. A samozrejme Gastonove ťapkajúce labky a neustály fukot vychádzajúci z jeho papuľky tiež. Oproti kyvadlovým hodinám som uvidela dvere. Ukázala som na ne. Lotar sa rozhodol ich otvoriť. Najskôr ich len pootvoril a nazrel dovnútra. „Všetko v poriadku. Poďte sa pozrieť.“ Obrátil sa na nás a vstúpil do miestnosti za dverami. Jozef sa dlho volať nenechal a vykročil za Lotarom. Alan a Lota ma chytili za ruky. Mali ich vlhké a studené. Obaja veľmi vzrušene dýchali. Pevne som ich stisla a šli sme za chlapcami. Miestnosť za dverami bola jedáleň. Steny mala obložené drevom. Tu však nebola zapálená ani jedna sviečka. Ešteže sme mali so sebou petrolejovú lampu. Tú držal v ruke Lotar. Uprostred jedálne bol umiestnený stôl. Bol naozaj veľmi veľký. Okolo neho sa zmestilo až štrnásť stoličiek. Jedna bola za vrchom stola, druhá presne oproti, a na každej dlhšej strane stola presne po šesť. Na stole bol biely obrus. Všetky stoličky boli akoby nepoužívané až na tú, za vrchom stola. Alebo tá bola najpoužívanejšia. Mala najošúchanejšie operadlo i opierky na ruky. Každá stolička bola čalúnená, ladené boli v hnedej farbe. Na stole bolo aj prestieranie s použitým riadom. Lotar sa nahol k tanieru a ovoňal ho. „Zemiaková kaša. Nedojedená. Už je dosť zaschnutá.“ Zašepkal. „Bláznivý gróf mal asi výdatnú večeru . Nevládal ani dojesť.“ Podotkol o niečo hlasnejšie Jozef. „Pst!“ Ohriakla som Jozefa. Niežeby som si chcela zastať grófa, to nie, ale mala som strach, že nás začuje. Spoza dverí sa vynorila hlava. Prvá si ju všimla Lota. Prudko mi stisla ruku a zatajila dych. Ja som hneď zareagovala a otočila sa tiež k dverám. „Čo tam tak dlho robíte?“ Ozval sa hlas odo dverí. Bol to Roman. Popod nohy mu preliezol ufučaný Gaston. Veľmi mi odľahlo. Myslím, že nám všetkým. Bola som taká šťastná, že to bol Roman. Lotina ruka sa uvoľnila. „No tak. Poďte už. Poschodie vyzerá zaujímavejšie.“ Vzrušene nás Roman chytil za rukávy a ťahal späť do haly. Lotar vyšiel z jedálne posledný a zatvoril za sebou. Dvere jemne zaduneli. „Prepáčte. Inak to nešlo. Sú veľké.“ Ospravedlňoval sa Lotar. „Ideme hore, nie?“ Roman vystúpil na prvý schod a pozrel sa na nás. Nikto iný sa však nepohol. „To nemyslíte vážne! Teraz sa chcete vzdať? Máme možnosť preloziť celý dom.“ S mierne zvýšeným hlasom povedal Roman. No ani Gaston sa k Romanovi nepridal. „Myslím, že na dnes už toho bolo dosť. Dostali sme sa sem a ďalej nám už netreba. Aspoň nie dnes.“ Snažil sa ukončiť našu nočnú výpravu Jozef. „Bolo to naozaj vzrušujúce, ale je čas vrátiť sa, kým rodičia nezistia, že sme preč.“ Pridala sa Lota na Jozefovu stranu. „Ešte sme nič poriadne nevideli. Poďme na poschodie.“ Žiadostivo navrhoval Roman. „Jozef má pravdu. Na dnes stačilo. Môžeme prísť aj inokedy. Čo ak na poschodí stretneme grófa? Čo potom? Ak je naozaj blázon, môže nám aj ublížiť.“ S obavami reagoval Lotar. „Čo ti už len môže urobiť taký vyschnutý starec. Sme určite rýchlejší ako on. Prinajhoršom ho kopneš do brucha, a kým sa stihne pozviechať, budeme už preč. No tak, nebuďte zbabelci.“ „Ela, poďme už domov.“ Potiahol ma za ruku Alan. Tak veľmi som túžila po preskúmaní grófovho domu. Zároveň ma ale Jozefove, Lotine a Lotárove slová prinútili premýšľať. Cítila som sa ako pred najdôležitejším rozhodnutím môjho života. „Ela, ty si najviac chcela vidieť grófov dom zvnútra. Poď aspoň ty.“ Úpenlivo naliehal Roman. Chvíľu zostalo ticho. Opäť až na hlasné Gastonove dýchanie. Napokon som sa rozhodla. „Dobre, Roman. Idem s tebou. Ostatní nech idú domov. Dobre?“ Romanovi zažiarili oči. Alan zostal prekvapený. „Ela, čo keď sa vám niečo stane. Vieš ako sa budú rodičia hnevať?“ „Neboj sa Alan, nič sa nám nestane. Len si poobzeráme poschodie a prídem domov. Bude to len chvíľka. Tak už choďte.“ Pohladkala som brata po vlasoch. „Robte ako chcete. Ja vás prehovárať nebudem.“ Trošku urazene povedal Jozef. „A čo Gaston?“ Opýtala sa Lota. Roman sa zarazil. Úplne na neho zabudol. Zohol sa k nemu. „No čo, Gaston, ideš s nami?“ Šepotom sa spýtal Gastona, akoby čakal, že mu odpovie. Gaston sa posadil na chladnú dlažbu a sklonil hlavu. „Tak teda nie.“ Povedal Roman a poťapkal Gastona po chrbte. „Zoberte Gastona so sebou. Nejako sa mu nechce.“ „Jasné. Poď Gastonko!“ Privolal Lotár k sebe Gastona. „Zoberte si lampu.“ A podal mi ju do ruky. „Choďte už.“ Popohnala som ich. Lota mi ešte dala pusu na líce. Rýchlo sa pobrali k vchodovým dverám.

Roman sa načiahol ku mne. „Podaj mi lampu, pôjdem prvý.“ Tak som mu ju podala. Začali sme potichu vystupovať schodiskom. Pod oknom sa točilo doľava. Vyšli sme celkom hore. Na konci zábradlia stál stolík s niekoľkými pohármi a skleneným krčahom plným vody. Po celej dĺžke domu sa tiahla chodba. Po jej oboch stranách boli dvere do jednotlivých izieb. Jedny boli pootvorené. Roman k nim hrdinsky vykročil. Otvoril ich a zostal stáť na prahu. „Pane Bože! Poď sa pozrieť, Ela!“ Pristúpila som k nemu. V izbe bolo prítmie. Lampa, ktorú držal Roman v ruke, osvetľovala len časť izby, no aj to ma očarilo. Na stenách viseli poľovnícke trofeje všakovakých zvierat. Podlaha bola pokrytá kožušinami a v krbe, ktorý stál v rohu izby, blkotal plameň. Šírilo sa odtiaľ príjemné teplo. Obaja sme vošli dnu. Na stene za dverami viseli police prehýbajúce sa pod váhou veľkého množstva kníh. Toľko kníh som pohromade ešte nevidela. Všetky boli viazané v rovnakom obale. V hnedo-červenkastej koži so zlatými nápismi. Boli tu desiatky kníh. Krásne. Úplne ma to očarilo. Romana zas fascinovali hlavy divokých zvierat na náprotivných stenách. Prezeral si ich roztvorené papule a hladkal im srsť. Ja som si kľakla do kožušiny. Bola biela, hustá a mäkučká. Nevydržala som to a vyzula som sa. Chlpy kožušiny ma príjemne šteklili. Bolo to nádherné. Zadívala som sa do plápolajúceho ohňa. Okrem police s knihami bol v izbe už len nízky stolík, na ktorom bol pohár s nedopitým nápojom a okuliare, a pred kozubom stálo hojdacie kreslo. Roman ho musel vyskúšať. Sadol si do neho a snažil sa rozhojdať. Bolo pre neho trošku veľké, ale nakoniec sa mu to podarilo. Načiahol sa rukou k stolíku a zdvihol z neho okuliare. „Nechaj to na pokoji!“ Zahriakla som ho. „Neboj, vrátim ich naspäť. Len ich chcem vyskúšať. Aj náš učiteľ Bourbone má také.“ Založil si ich na oči. Ani nie po pár sekundách si ich strhol. „Hrozne ťahajú oči. Nič cez ne nevidno. Všetko je rozmazané.“ „Pravdaže je. Okuliare nosia len tí ľudia, ktorí vidia rozmazane bez nich.“ „Ahá!“ Pochopil Roman. Cítila som sa ako kráľovná alebo cisárovná. Toľký prepych. A ktovie čo je v ostatných izbách. To sme sa však už dozvedieť nestihli. V otvorených dverách sa zjavila postava. Veľmi som sa preľakla, až som skríkla. Roman sa prudko otočil. Postava bola vysoká. Vôbec nevyzerala starecky. Vstúpila do izby. Plameň v krbe ju osvetlil. Bol to gróf. Určite. Vysoký, štíhli s bielymi dlhými vlasmi, bradou a fúzmi. Trošku kríval. „Čo tu robíte?“ jeho hlas bol silný ako rev leva. „My, my...“ Nedostala som zo seba ani slovo. Roman sa na mňa vystrašene pozrel a urobil to, čo som čakala najmenej. Prudko vstal z hojdacieho kresla a rozbehol sa oproti grófovi. To gróf nečakal. Roman do neho vrazil z plnej sily. Grófa odhodilo na druhú stranu chodby. Roman na mňa kričal. „Ela, bež, utekaj! Rýchlo!“ Vstala som. Utekala som von z izby. Mierila som k schodisku. Tesne pred ním som sa otočila. Gróf otrasený nečakaným úderom sa zviechal z podlahy. Roman utekal ku mne. Natiahol svoju ruku aby ma chytil. V tvári som mu uvidela zvláštny výraz. Akoby ma chcel pred niečím varovať. Pochopila som, no neskoro. Vletela som priamo do stolíka pri zábradlí. Poháre aj krčah s vodou popadali na zem. Rozbili sa na mramorovej dlážke. Spadla som na zem. Roman ma už držal za ruku. „Vstávaj! Musíme utekať.“ Ťahal ma dole schodmi. Každý môj krok po schodoch dolu však stále viac a viac pálil. Pri kyvadlových hodinách som opäť spadla. Nohy ma veľmi pálili. Roman ma ťahal ďalej. „Rýchlo! Poď!“ „Ja nemôžem. Pália ma nohy.“ Začala som od bolesti plakať. V tom sa na schodisku vynorila grófova postava. „Stojte! Počujete, stoje! Neutekajte!“ „Ja naozaj nemôžem.“ Kričala som na Romana. Ten sa ešte chvíľu pokúšal ma utiahnuť, no márne. Pustil mi ruku. „Prepáč! Zavolám pomoc. Neboj sa. Prídeme ti pomôcť.“ Kričal a utekal k vchodovým dverám. Mne sa z očí rinuli slzy. Veľmi ma pálili nohy. Na schodisku som počula približujúce sa kroky. Neboli rýchle, ale razantné.

Pod grófovými čižmami praskali kúsky skla roztrúsené po celom schodisku. Bolo to sklo z rozbitých pohárov a krčaha, ktoré som zvalila na zem, keď som vpálila do stolíka. Vtedy som pochopila, prečo ma tak strašne pália chodidlá. Topánky som mala vyzuté hore v izbe na kožušinách. Postúpala som bosá po skle. To mi dorezalo nohy. Preto ma tak pálili. Gróf sa približoval. Chcela som sa zodvihnúť, no nešlo to. Začala som aspoň poriadne kričať. „Nechajte ma! Nechcela som! Prepáčte! Nechajte ma!“ Zatvorila som si oči. Veľmi som sa bála. Rukami som si prikryla tvár. Gróf ku mne pristúpil celkom pokojne. „Psst. Neplač. Neboj sa. Nič sa ti nestane. Len už prestaň kričať. Prosím, prestaň kričať.“ Čupol si ku mne a jemne mi chytil ruky. Stiahol mi ich z tváre. Jeho dlane boli teplé a hebké. Boli veľké, možno aj väčšie ako dlane môjho otca. „Tak už prestaň. Nemáš sa čoho báť. Otvor oči!“ Gróf mal veľmi pekne zafarbený hlas. Bol hlboko posadený a uvoľnený. Cítila som, že sa mi nič nestane, a tak som oči otvorila. Hala bola lepšie osvetlená ako chodba na poschodí, lepšie som sa grófovi prizrela do tváre. Mal sivomodré oči. Nie veľké, ale živé oči. Obočie mal pekne tvarované a husté, aj keď už bolo sivé. Polovicu tváre mu skrývala brada a fúzy, ostatné okrem očí, nosa a čela zas zakrývali dlhé sivé vlasy. Rovnako ako okolie očí, aj čelo mal zbrázdené mnohými vráskami. Až ku koreňu nosa sa mu ním tiahla jazva. Prestala som plakať. Trochu som sa upokojila. Z grófa vyžaroval pokoj. Svojou veľkou rukou sa mi dotkol bosej nohy. Zabolelo ma to. „Máš rozrezané chodidlá. Postúpala si po skle. Musíme ho vybrať.“ Povedal mi gróf a zdvihol ma na ruky. Bol silný. Cítila som sa ako šľachtičná. Gróf ma nesie na rukách. Krásne. Krajšie by ale bolo, keby ma tak nepálili nohy. Bola to ukrutná bolesť. Gróf vystupoval so mnou hore po schodoch. Teraz som si už bola istá, že kríva. Cítila som to. Kríval na pravú nohu. Ani to mu však nebránilo ma vyniesť až nahor. „Ako sa voláš?“ „Elena. Elena LaFaimeková. Môj otec pracuje v továrni. Bývame v dome hneď pri vás.“ „Tak Elena. Krásne meno. Ale čo ste tu aj s priateľom robili uprostred noci? Nemali ste už dávno spať? Rodičia o tom nevedia, čo?“ „Viete, pán gróf, už dlho som túžila nazrieť do vášho domu. Snívam o tom celé mesiace. Tak sme sa s priateľmi dohodli...“ „Prečo ste teda neprišli skôr? A cez deň? Nebolo by to slušnejšie?“ „Bála som sa.“ „A koho? Vari nie mňa?“ „Viete, hovorí sa o vás, že ste bláznivý.“ Grófovi sa zmenil výraz tváre i hlas. Trošku zvážnel a povedal. „Ľudia odjakživa vyhlasovali to, čo nechápali, za bláznovstvo. Najskôr treba spoznať, potom súdiť. Ak máme vôbec právo súdiť.“ Pozrel sa na mňa. „Aj ty si myslíš to, čo ostatní?“ V tej chvíli som nevedela, čo mám na to povedať. Prečo sa pýta práve mňa? Veď názor malého dievčaťa musí byť nepodstatný. Čo ale povedať. Že je gróf blázon som si myslela ešte pred niekoľkými minútami. No teraz mi ako blázon vôbec nepripadal. „Už nie.“ „Už nie? A čo zmenilo tvoj názor?“ „Nevyzeráte ako blázon.“ „A ty vieš ako taký blázon vyzerá? Už si sa s nejakým stretla?“ Trochu ma zahanbil. „Nie. Ešte nie. Ale určite by som to vycítila. A z vás to necítim.“ „A čo cítiš zo mňa? Samozrejme okrem mojej voňavky?“ Gróf sa uškrnul nad svojou duchaplnou poznámkou. „Ja si myslím, že ste úplne obyčajný starý... Prepáčte.“ Sklonila som zrak. Trochu som sa nechala uniesť. Rozprávam sa predsa s ozajstným grófom. Čo to táram. „Za čo sa ospravedlňuješ? Máš pravdu. Som starý. Bol som dieťaťom, aj mladým, aj zrelým, a teraz som starý. Je to proste zákon prírody.“ Prišli sme k dverám na druhej strane chodby. Gróf ich otvoril. Bola to kúpeľňa. „Tu ťa posadím, a vyčistím ti rany. Dobre?“ Usmiala som sa na neho. On to zbadal. Môj úsmev opätoval. „Bude to ale trošku bolieť. Musím ti vybrať črepiny a alkoholom vyčistiť ranu. Neboj sa. Bude to chvíľka.“ Kľakol si predo mňa, na stehno si položil bielu vreckovku a položil na ňu moju nohu. Do ruky zobral pinzetu, fľaštičku s alkoholom a bavlnenú handričku. Kúpeľňa nebola veľká, ale veľmi dobre osvetlená. Pozrel sa do rany. Zrazu všetko odložil na zem a aj moju nohu jemne zložil zo svojho stehna. Postavil sa. „Prepáč. Vydrž ešte chvíľočku. Musím si ísť zobrať svoje druhé oči. Nechcem, aby ti tam niečo zostalo.“ Odišiel z kúpeľne. Zostala som tam sama. Uvedomila som si, že ma strach úplne prešiel. Ten človek nie je nijaký blázon. Prečo ho ľudia tak odsudzujú? Predo mnou stála vaňa. Bola krásna. V takej vani som sa vždy túžila okúpať. Raz sa mi to možno podarí. Začala som si predstavovať, aké by to bolo. Aké by to bolo, keby bola plná voňavej peny. Celkom som pritom zabudla na bolesť. No, možno nie celkom, ale prestala som sa na ňu aspoň sústrediť. Biela vaňa stála na pozlátených nožičkách pri protiľahlej stene. Pri nej stál stolík s pohárom. Boli tu dve stoličky, ja som sedela na jednej z nich. Vedľa mňa bolo umývadlo zelenej farby, podobne ako steny kúpeľne. Na ňom ležalo voňavé mydlo. Tú vôňu so zacítila, už keď gróf otváral dvere do kúpeľne. Pripomínala mi vôňu sadu jabloní, ktorá sa niesla celou jeseňou. Na stene nad umývadlom viselo zrkadlo. Dlho ho už asi nikto neleštil, boli na ňom fľaky. Na policiach, ktoré boli v rovnakej výške po obvode celej miestnosti, stáli štyri petrolejové lampy, každá v jednom z kútov. Keďže bol strop namaľovaný nabielo, svetlo sa tu dobre odrážalo. Zrak mi opäť padol na umývadlo. Ležala na ňom britva. Ako som si ju len nemohla predtým všimnúť. Mala zdobenú rúčku. Chytila som ju do ruky. Poťažkala som ju a otvorila. Otec mal podobnú, no táto bola určite vzácnejšia. Prstom som jej prešla po ostrí. Poriadne ostrá. Ale na čo je grófovi? Ten sa predsa neholí. Tak kvôli čomu ju má? Gróf sa vrátil, vstúpil do kúpeľne. Pozrela som sa na neho, akoby ma pristihol pri krádeži. Na očiach mal okuliare, ktoré si ešte pred niekoľkými minútami skúšal Roman. Museli mať silné dioptrie, pretože grófovi viditeľne zväčšili oči. „Čo to robíš? Okamžite tú britvu odlož! Deťom také veci do rúk nepatria.“ Razantne mi dal gróf najavo, že som spravila chybu. Hneď som ju položila naspäť. Gróf pristúpil k umývadlu, zodvihol britvu, a strčil si ju do vrecka na nohaviciach. Jeho prísny pohľad ma natoľko uzemnil, že som sa mu radšej ani neospravedlnila. Sklonil sa ku mne a opäť uchopil do svojich veľkých rúk moju nohu. Jemne ju nadvihol, aby sa mohol pozrieť na chodidlo. Pozorne si ho poprezeral. Do pravej ruky chytil pinzetu a namočil ju do fľaštičky s alkoholom. Tým ju vydezinfikoval. „Aké ročné obdobie máš najradšej, Elena?“ Prekvapil ma gróf otázkou. Musela som sa zamyslieť. Zatiaľ mi pinzetou vybral z chodidla prvý kúsok skla. Trošku to zaštípalo. „Myslím, že jar.“ „Jar? A prečo?“ Grófovi sa podarilo vybrať ďalšiu črepinu. „Prečo? Pretože sa všetko prebúdza k životu. Objavujú sa prvé púčiky na konároch i v tráve. Tá dostáva živozelenú farbu. Všetko akoby sa prebúdzalo zo spánku. To sa mi veľmi páči.“ Gróf vytiahol ďalšiu črepinu, túto som už tak necítila. „A tiež začína na jar svietiť viac slniečko, a aj dni sú dlhšie – dlhšie môžeme byť s kamarátmi von.“ Ešte som doplnila svoju odpoveď. „Aj ja som mal jar najradšej.“ Z ľavej nohy mi vybral posledný kúsok skla. „Prečo mal?“ Gróf zdvihol zrak. Zadíval sa na mňa. Chvíľku sa mlčky pozeral. V očiach som mu videla, akoby chcel plakať. No neplakal. Práve naopak, usmial sa na mňa. Ľavú nohu mi jemne položil na svoje stehno, a zdvihol mi druhú nohu. Tiež si ju pozorne prezeral. „Máš súrodencov?“ Vtedy som pochopila, že mi na moju otázku neodpovie. Ja som sa však zachovala inak. „Mám dvoch mladších bratov. Starší z nich sa volá Alan a mladší je Peter.“ „Tu bola len jedna.“ S týmito slovami vytiahol gróf z mojej pravej nohy sklenenú črepinu. „Teraz to trošku zaštípe. Kúsok bavlnenej handričky pritlačil k hrdlu fľaše s alkoholom a prudko ju zvrtol tam a späť. Potom mi chytil obe nohy, a jemne mi pošúchal chodidlá handričkou. Zaťala som zuby. Naozaj to pálilo. Nechcela som však vyzerať ako zbabelec. Pálivý pocit pominul. Gróf z vrecka na župane vybral obväz. Pomaly, aby mi nespôsobil nijakú ďalšiu bolesť mi omotával obväz okolo chodidla, najprv na ľavej a potom na pravej nohe. Celý ten čas som ho bez slova pozorovala. Tento človek nemôže byť blázon. Je dokonca omnoho ľudskejší ako polovica ľudí za bránami jeho domu. Prečo ale odmieta svet? Nejako mu ublížil? Bojí sa ho? Alebo pred ním niečo skrýva? Cítila som, že gróf v sebe ukrýva veľkú bolesť. Ako ale zistiť, čo je to za bolesť? „Tak, hotovo. Rany sú ošetrené.“ Oznamoval mi gróf. „Vďaka, pán gróf. Nezaslúžila som si to.“ Premkli ma výčitky svedomia. Sklonila som hlavu. Bolo mi to veľmi ľúto. Vtedy som ale ešte ani netušila, že toto vďaka nezostane samo, že sa k nemu pridajú mnohé ďalšie poďakovania. „To, že si sa sem vkradla, nebolo správne, ale už si sa za to dostatočne potrestala aj sama. Zapamätaj si ale, že na návštevy sa nechodí v noci a bez pozvania. Tak poď. Znesiem ťa dole.“ Gróf ma zdvihol na ruky. Chytila som ho okolo pliec. Pozrel sa na mňa. Pozeral sa tak zvláštne. Pomaly kráčal ku schodisku. „To sklo budem musieť pozametať. Roboty si mi narobila teda požehnane.“ Opäť som sa zahanbila. Gróf sa však zasmial. Myslel to zo žartu. Bola to ale pravda. V tom som si spomenula na svoje topánky. „Pane, moje topánky.“ Gróf zastal. „Čo s nimi?“ „Sú v izbe.“ „Už nie.“ Poznamenal gróf. „Máš ich pri hodinách v hale. Zniesol som ich tam, keď som šiel za vami. Chcel som ti ich vrátiť.“ Začali sme schádzať po schodisku. „Vieš, Elena, už dávno som nemal takú mladú a milú návštevu. Aj keď, priznávam, uskutočnila si ju veľmi interesantným spôsobom.“ „Tak vy sa, pane, nehneváte?“ „Za čo? Za rozbité poháre? Za nočný prepad? Za narušenie súkromia? Viem, asi by som mal. Ale sa nehnevám. Oceňujem tvoju odvahu. Málokto z Flowervillu by sa na také niečo odhodlal. Tým nechcem povedať, že by sa mi to zapáčilo. Nieže sa tým budeš niekde vystatovať!“ „Nie, pane.“ „Vieš, nech si ľudia myslia čo chcú, aspoň mám od nich pokoj. Takže to, že si tu bola, a že sme sa spolu tak dobre porozprávali, nech radšej zostane naším tajomstvom. Dobre?“ „Dobre.“ Súhlasila som, aj keď mi pripadali grófove slová veľmi zvláštne. Boli sme už takmer pri kyvadlových hodinách, keď sa ozvalo klopadlo na bráne. „To už budú asi tvoji rodičia.“ Povedal pokojne gróf. Zo zeme zodvihol moje topánky a podal mi ich. Stále ma niesol na rukách. Až k vchodovým dverám. Načiahol sa ku kľučke a otvoril dvere. Za nimi stál môj otec aj s Romanom a Alanom. „Elena!“ Bolo prvé slovo, čo vyletelo otcovi z úst. Stiahol si z hlavy čiapku. „Dobrý večer, pán gróf. Prepáčte mi. Ospravedlňujem sa za moju dcéru i ostatné deti. Veľmi ma to mrzí. Volám sa Andreas LaFaimek. Toto je moja dcéra Elena.“ „Už som ju mal možnosť spoznať.“ Vážnym hlasom povedal gróf. „Samozrejme. Veď sa k vám vlámala. Naozaj ma to mrzí. Dúfam, že sa nič vážne nestalo.“ „Nebojte sa pán LaFaimek. Všetko je v najlepšom poriadku, teda až na vašu dcérku. Pošliapala bosými nohami po rozbitom skle a dorezala si chodidlá.“ „Čože? Elena! Čo si to vystrájala?! Môžem?“ Natiahol otec ku mne ruky. Gróf sa len usmial a podal ma otcovi. Ten ma chytil a silno objal. „Čo si to len vystrájala? Vieš ako sme sa s mamou zľakli?“ Pritisol si ma k tvári. Potom sa pozrel na grófa. „Ešte raz sa vám ospravedlňujem za moju dcéru i ostatných. Je mi to naozaj veľmi ľúto.“ „Veď sa nič strašné nestalo. Je to čiastočne aj moja vina. Mám zamykať dvere. Vaša dcéra bola veľmi príjemnou spoločníčkou. Je to bystré a odvážne dievča.“ „Ďakujem, pane. To je. Niekedy až príliš.“ Otec začal schádzať dole schodmi. Roman a Alan sa za ním schovávali. Stále sa ešte ospravedlňoval a lúčil. „Ešte raz, prepáčte a prajem vám dobrú noc. Dobrú noc pán gróf.“ „Dobrú noc aj vám pán LaFaimek, aj vám, deti.“ Z prahu dvier zakričal gróf, potom ich zabuchol. Otec sa konečne obrátil a zrýchlil krok. Chlapci i ja sme boli ticho. Otec bol však veľmi nahnevaný. „Za toto budete mať domáce väzenie. Takáto hanba. Vlámať sa grófovi do domu. Čo vás to len napadlo? Veď už nie ste malí.“ Tak rozhorčeného som otca ešte nevidela, a to sme už predtým s bratmi toho nastvárali požehnane. Viem, prehnali sme to. No stálo to za to. Pred domom sa rozlúčil s Romanom slovami: „Ty kamarát, bež teraz domov, zajtra sa porozprávam s tvojím otcom.“ Romanovi viac nebolo treba hovoriť. Rýchlo sa rozbehol domov. „A vy, mladá dáma,“ otec sa otočil na mňa „budete ešte veľmi ľutovať, čo ste dnes vyparatili.“ Mala som mať výčitky svedomia, no nemala som ich.

Dnes som spoznala výnimočného človeka, a aj keď to bolo za zvláštnych okolností, asi to tak malo byť a ja to ani dnes neľutujem. Pochopila som, že reči o grófovom bláznovstve sú len výplodmi fantázie ľudí, ktorí grófa nikdy ani len nevideli, nieto sa s ním rozprávali. Darmo mi otec i mama robili doma výčitky. Darmo mi zakazovali. Vedela som, že raz všetky zákazy pominú a ja opäť grófa navštívim. Navštívim ho v jeho sídle a odhalím tajomstvo, príčinu jeho skrytého života, ktorým odmieta svet za bránami svojho panstva. Navštívim ho a skúsim mu pomôcť opäť sa otvoriť tomuto nádhernému svetu.

Tresty nie sú večné

Na druhý deň ráno boli pri raňajkách všetci ticho. Keď som vkročila do kuchyne, otec už čítal noviny. Bola nedeľa. Mama chystala porcie pre mňa a bratov. Tí sa ešte obliekali. Tušila som, že rozhovor s otcom o našom nočnom dobrodružstve nadíde, ale dúfala som, že nie tak skoro. Vlastne, dúfala som, že sa na to zabudne. Bolo to odo mňa naivné. Otec odtrhol zrak od novín a pozrel sa na mňa. Nevedela som, ako sa mám tváriť. Mám sa na neho usmievať a robiť sa, že sa nič nestalo, alebo mám nahodiť výraz pokorného ľutujúceho. Rozhodla som sa napokon pre druhú možnosť. Sklopila som smutne zrak, plecia ohla dopredu, trošku som sa prihrbila. Chcela som vyzerať ako kôpka nešťastia. To by mohlo na otca zabrať. Veď nie po prvýkrát. Mama zostala stáť pri umývadle. Otec poskladal noviny a položil ich na stôl. Prísne sa na mňa pozrel. „Čo to malo znamenať? Čo ťa to vôbec napadlo?“ Mlčala som. Svedomie sa začalo ozývať. „Vieš akú hanbu si nám spôsobila? V noci sa vlámať do cudzieho domu. Čo si tam hľadala?“ Vtedy som už musela prehovoriť. Pozrela som sa uprene na otca. „Chceli sme vidieť grófov dom zvnútra.“ „Ach tak, zvnútra. A to v noci.“ „Cez deň sme sa báli. Mysleli sme, že v noci už bude gróf spať a nevšimne si, že sme boli dnu.“ „Elena, Elena! Veľmi si ma zarmútila. Ako sme ťa to len vychovali.“ Otec sa zahniezdil na stoličke. Mama bola celý čas ticho. „Koho to bol nápad? Neverím, že tvoj. Určite má v tom prsty Roman.“ Teraz som sa zahanbila ešte viac. Roman bol pre vec síce zapálený možno aj viac než ja, ale myšlienka navštíviť grófove sídlo skrsla vo mne. Čo ale povedať otcovi? Ak mu poviem pravdu, klesnem v jeho očiach ešte hlbšie. Ak však zaklamem a obviním nevinného, budem sa môcť pozrieť Romanovi do očí? Zhlboka som sa nadýchla. „Ja som to vymyslela, otec. Ja som na to všetkých nahovorila.“ „To nie. Tak som dúfal.“ Otec sa pozrel na mamu. „Ja už nemám slov.“ Sklonila som hlavu. „Odo dnes máš domáce väzenie. Škola, kostol a domov. Ja ťa odnaučím vymýšľať hlúposti.“ „Ale, otec. Veď gróf sa nehnevá.“ Otec sa postavil. „Ja sa hnevám, aby si to vedela. A už ani slovo. Povedal som. Máš to, čo si zaslúžiš.“ Zo stola zobral noviny a ráznym krokom vykročil do obývačky. Nezabudol pri odchode spomenúť to, čo som dúfala, že ma minie. „Na Vianoce nečakaj nijaký darček. Nezaslúžiš si nič.“ To ma položilo. Celý rok som sa snažila nič nevyviesť a pár týždňov pred tak dlho očakávaným dňom sa mi stane toto. Oči mi zaliali slzy. Mama predo mňa položila pohár mlieka a chlieb s maslom a lekvárom. Zohla sa ku mne. „Otec to tak nemyslel. Uvedom si, že si nás poriadne vystrašila. Bolo to od teba hlúpe. Teraz musíš za to pykať. Domáce väzenie si zaslúžiš. Vianoce, ale bez darčeka nebudú. Toho sa neboj.“ Pohladkala mi mama vlasy. Zas sa mi tvár vyjasnila. Mama bola vždy tá dobrá. Keď sa dalo, trest nám uľahčovala. Zároveň však bola nekompromisná a otca vo všetkých jeho rozhodnutiach vždy podporila. Bola proste skvelá matka a ešte lepšia manželka. Matkine slová ma potešili. Domáce väzenie si zaslúžim, vedela som to a rozhodla som sa to znášať s absolútnou pokorou. Teda aspoň s takou, akú jedenásťročné dievča môže mať. „Nohy ešte bolia?“ Opýtala sa ma mama. „Už ani nie.“ Ale boleli. Večer mi ich mama ešte previazala do nového obväzu. Skonštatovala pri tom, že je gróf šikovný ošetrovateľ. Rany sa pomaly zaceľovali.

Na druhý deň k nám prišla nečakaná návšteva. Bol to doktor Valache. Ten nikdy nechodil ku robotníkom, oni museli za ním do mesta. Doma bola len mama. Otec bol už od šiestej v práci. Keď otvorila dvere a uvidela v nich doktora Valachea, veľmi ju to prekvapilo. „Dobrý deň!“ Pozdravil mamu doktor. Ona práve pripravovala obed. Utrela si ruky do zástery. „Dobrý deň, pán doktor. Poďte ďalej. Vitajte u nás.“ Dokorán roztvorila dvere. Doktor si zložil klobúk, ktorý pred tým pri pozdrave úctivo nadvihol. Očistil si na rohoži pred dverami topánky a vstúpil dnu. Ja som stála za mamou. Doktorove topánky ma veľmi upútali. Boli čierne a veľmi lesklé. Boli krásne. Otec také nosil len do kostola. Vlastne, podobné. Tie otcove už boli staré a ani dôkladné vyleštenie to nemohlo zmeniť. Doktor takéto topánky nosil vo všedný pracovný deň. No jasné. Veď je to predsa doktor. On si to mohol dovoliť. Len čo prekročil prah našich dverí, spustil. „Asi ste, pani LaFaimeková, prekvapená. Neľakajte sa. Nie som tu pracovne.“ „Prekvapená som. Poďte, prosím, za mnou do obývačky.“ Mama sa svoje prekvapenie snažila zakryť. „Prišiel som len na chvíľku. Nebudem dlho.“ Mama sa zastavila a otočila s nechápavým výrazom na tvári. „Čím vám teda môžem poslúžiť?“ „Prichádzam od grófa. Bol som práve u neho na pravidelnej kontrole a povedal mi o včerajšej vzrušujúcej noci.“ Po týchto slovách sa usmial. Svoj pohľad uprel na mňa. Ja som sa zahanbila. „Je nám to naozaj ľúto a Elenu sme patrične potrestali. Ešte sa gróf hnevá?“ Znepokojila sa mama. Doktor sa na ňu pozrel. „Nie. Gróf sa vôbec nehnevá. Práve naopak. Tá návšteva mu padla vhod. Odkazuje vám, že je všetko v úplnom poriadku a zároveň má na vás prosbu.“ „Ak je to v našich silách...“ Mama pohotovo zareagovala. Doktor sa opäť usmial a pozrel na mňa. „Tá prosba smeruje k vašej dcérke.“ Ďalšie prekvapenie. Mama sa zatvárila, akoby zle počula. Počula však dobre. „Pán gróf vás srdečne pozdravuje a prosí Elenu, aby svoju návštevu zopakovala. Vraj si u neho zabudla petrolejovú lampu. Len toľko.“ Doktor vytiahol z vrecka lízatko. Také dáva deťom z bohatších rodín po vyšetrení. Teraz ho podal mne. „Oslaď si život, Elenka.“ Pozrel sa mi na obviazané nohy. „Celkom by som bol zabudol. Mám sa opýtať, čo je s nohami. Bolia?“ „Už takmer nie. Len trošku.“ Povedala som. „Nemala by si aspoň týždeň vôbec chodiť. Rany sa ľahšie zahoja. A tu mám ešte niečo pre teba.“ Z druhého vrecka na plášti vytiahol fľaštičku. „Týmto tie rany potierajte. Má to dezinfekčné a hojivé účinky. Každý večer pred spaním a ráno. Nezabudnite pravidelne vymieňať obväzy, rany sa nesmú zapáliť.“ Fľaštičku podal mame. „Ďakujeme, pán doktor. Veľmi pekne ďakujeme. Elena určite grófa navštívi. Hneď, ako to bude možné.“ Doktor ma pohladil po líci a otvoril si dvere. „Dovidenia, pani LaFaimeková. Bolo mi potešením. Dovidenia, Elenka.“ Pozdravil, nasadil si klobúk a pomalým krokom odkráčal ku svojmu automobilu. „Dovidenia, pán doktor. Ešte raz vďaka.“ Zakričala za ním mama a zatvorila dvere. Otočila sa ku mne a oprela sa o dvere. „Ela, Ela. Ty máš teda poriadne šťastie. Urobíš hlúposť a vďaka nej sa skamarátiš s jedným z najvplyvnejších mužov mesta. Asi sa uštipnem, či nesnívam. Doktor Valache u nás.“ Mama sa zasmiala a štipla si do ruky. „Doktor má pravdu. Nemala by si s tými nohami veľmi vystrájať. Choď do izby a ľahni si do postele. Rany sú ešte čerstvé, ľahko môžu začať opäť krvácať.“ Postavila som sa a odkráčala do izby. Doktorova návšteva urobila mame veľmi dobrú náladu, pretože si začala pri príprave obeda pospevovať. To mama často nerobila.

Ležala som v posteli prikrytá dekou. Pozerala som sa von oknom. Pozerala som na grófove sídlo. Veľmi ma tešilo, že sa gróf na mňa nehnevá, ale ešte viac, že ma pozval k sebe na návštevu. Teraz už naozajstnú návštevu, nie pod rúškom tmy, ale za dňa. Najlepšie tak, aby to všetci videli. Áno. V mojom pláne ma však zastavila spomienka na sľub, ktorý som dala grófovi, aby sa nikto z kamarátov nedozvedel o mojich návštevách. Musím si to teda nechať pre seba. Ešte by ho začali otravovať aj ostatní ľudia. To gróf nepotrebuje. Preto toto pozvanie musí zostať v rodine. A asi to nepoviem ani bratovi. Ten by to iste roztrúbil po celej štvrti. To predsa nepotrebujem. Veru tak. Pozvanie od grófa si nechám pre seba. Keby chcel, pozval by predsa aj ostatných. Ako veľmi sa k nemu teším. Už aby boli moje nohy zdravé, už aby som mohla opäť vybehnúť z domu a bežať až ku mramorovému schodisku grófovho domu. Tentoraz sa ho opýtam na množstvo vecí. Možno mi porozpráva aj o svojom živote. Určite bol pestrý. Veď život šľachtica musel byť veľmi pestrý a zaujímavý. Áno. Presne to urobím. Tak ho určite spoznám lepšie. A ja ho chcem spoznať.

---