Včielka a bodliak

Jedného dňa sa včielka rozhodla nájsť si kvietok, ktorý by sa stal jej ochrancom, novým domovom. Lietala z kvietku na kvietok a vyberala si. V záhrade bolo kvietkov od výmyslu sveta. Uprostred tejto všade navôkol rozvoniavajúcej nádhery rástla ešte mladá lipa. Včielka si musela po niekoľkohodinovom lietaní oddýchnuť, a tak si za miesto odpočinku vybrala jeden z najvyššie rastúcich srdiečkových listov, ktorými bola lipa celá pokrytá, aby mala na záhradu čo najlepší výhľad.

Lipa sa včielky opýtala: „Včielka, a čože tu lietaš tak sama, ďaleko od úľa?“

Včielka jej odpovedala. „Hľadám si nový domov. Úľ je už plný a ja sa chcem osamostatniť. Teraz hľadám kvietok, ktorý by ma uživil a zároveň aj ochránil.“

„Čo tak tamten bodliak? Peľu má dosť a aj ťa ochráni.“

„Nie, bodliak nie. Ten nie je až taký pekný. Ja chcem bývať v najkrajšom kvietku záhrady.“

„Ale veď si povedala, že hľadáš obživu a bezpečie. O kráse si nič nehovorila. Ver mi, krása nie je všetko. Daj na moju radu a vyber si bodliak, ktorý ťa ochráni.“

„Nie, bodliak nie. Ďakujem, už musím ísť. Noc sa blíži a mňa čaká ešte hľadanie. Dovidenia!“

Včielka sa rozlúčila s lipou, ktorej radu si vôbec nevzala k srdcu, a letela hľadať svoj nový domov. Dalo jej to poriadne zabrať, ale kým sa slniečko skrylo za kopce na západe, včielka si už pohodlne ležkala na mäkkej výstelke najkrajšieho kvietku záhrady a popíjala sladučký nektár. Znavená celodenným lietaním zaspala ako batoľa.

Na druhý deň šli okolo záhrady deti. Keď zbadali slniace sa farbisté hlávky kvietkov, neodolali a rozhodli sa z nich natrhať kyticu pre svoju mamičku. Samozrejme tie najkrajšie. A tak jedno z detí odtrhlo aj včielkin kvietok. Včielka rozospatá vyletela z kvietka a poriadne nazlostená pichla dieťa žihadlom. To sa rozplakalo a ušlo preč. Odtrhnutý kvietok zostal ležať na zemi. Pomaly z neho odchádzal život. Neumieral ale len on. Vedľa neho ležala aj včielka, pretože stratila žihadlo. Sila z jej telíčka prchala. Na zemi zostať ležať nechcela. Kam sa ale ukryť? Všetky kvietky sú preč. Vlastne, takmer všetky, pomyslela si. Jeden kvietok predsalen nájazd detí prežil a navyše úplne nedotknutý. Bol to bodliak, týčiaci sa uprostred tej spúšte, kývajúci sa v rytme letného vánku. Keď si ho včielka teraz prezrela, zistila, že je krásny. Vysoký, s fialovým páperím na hlavičke. Včielke prišlo ľúto, že neposlúchla múdru radu lipy. Z posledných síl vzlietla a pristála na bodliaku. Tam zatvorila očká a umrela. Umrela v mäkkej fialovej perinke bodliakovho kvetu, ktorý ju mohol pred smrťou uchrániť.